Zdravotné poradenstvo 8


Zoznam tém:
 


Svoje postrehy k daným témam zasielajte prosim na
cernayj@healthnet.sk
 
 

Choroby pečene

Pečeň je najväčším orgánom v ľudskom tele a má mnoho funkcií. Novorodenecká pečeň je prispôsobená na prívod výživných látok z materského mlieka a len postupne sa prispôsobuje na iné podmienky. Pečeň metabolizuje všetky živiny od cukrov, biekovín, tukov až po vitamíny /najmä rozpustné v tukoch, ktoré sa v nej aj skladujú/, a  soli. Pečeň ochraňuje organizmus pred cudzorodými látkami, ktoré by mohli spôsobiť otravu, ona ich viaže na telu neškodné látky a vylučuje. Pečeň tvorí žlč na prípravu tukov na trávenie a vstrebávanie. Vytvára obranné látky a účastní sa na tvorbe krvných a pre zrážanie potrebných látok. Okrem toho má aj vnútrosekréčne funkcie /metabolizuje a tvorí hormóny/.
Preto s poruchami funkcie pečene je viazaných viacero ochorení a samotná pečeň svoje poruchy „hlási“ zväčšením, žltou kožou /žltačka/, zmeny na cievach /malé rozšíreniny kapilár/, zadržiavanie tekutiny v bruchu /ascites/, svrbenie kože a pri veľkom poškodení až po pečeňový zápach dychu /pach zvieracej pečene/.
O funkcii pečene sa možno presvedčiť vyšetrením biochemizmu krvi /bilirubín, enzymy, bielkoviny, zrážacie faktory/, ale aj zloženie potu, rentgenové a ultrasonografické vyšetrenie, prípadne naplnenie žlčových ciest, ale aj mikroskopickým vyšetrením pečeňových buniek po ich odobratí napichnutím.
Žltačka /opísaná aj inde/ je odrazom metabolizmu bilirubínu, ktorý sa normálne skladá z dvoch typov, pričom  jeden je cieľom správneho vylučovania a zbavenia sa ho močom a stolicou. Poruchy môžu byť alebo z nedostatočnej premeny na netoxickú formu pre nesprávny metabolizmus, pre nedostatok bielkovín na  jeho vylučovanie, alebo nedostatok enzýmov na jeho premenu. Diagnóza týchto je zložitá a vyžaduje viacero vyšetrení. Sem patria aj poruchy prietoku žlče rôzneho pôvodu.
Zápaly pečene /opísané zhruba aj inde/ môžu byť od benigných foriem až po závažné a končiace narušením pečeňových funkcií. Virusové zápaly spôsobujú rôzne typy hepatitíd - A,B,C,D a iné, ktorým možno zabrániť účinným očkovaním, zanechávajú aj dlhodobé poškodenia pečene. Upozorňujeme na potrebu očkovania už v najmladšom veku aby sa zabránilo ich vzniku a zbytočnému ohrozeniu zdravia detí.
Syndróm zahustenej žlče pozostáva z upchania žlčových ciest najmä u novorodencov a súvisí so značnou stratou tekutín, najmä ak má dieťa ešte aj prejavy hemolytickej chudokrvnosti z neznášanlivosti Rh faktoru alebo AB0 skupiny krvi.
Reyeov syndróm spomíname iba preto, že po jeho objavení v súvislosti s podávaním kyseliny salicylovej /Aspirín/ pri virusových chorobách /typ chrípka/ u malých detí /dojčiat, ale aj batoliat, dokonca i detí školského veku/ sa vytvoria príznaky poškodenia mozgu a pečene. Chybu vyvoláva porucha metabolizmu amoniaku s ťažkými príznakmi porúch vedomia, kŕčov vedú rýchlo k smrti. Preto u detí  salicylany proti horúčke nepodávame a treba ich u detí nahradiť inými látkami.
Pred získanými chorobami pečene - hepatitídy - možno deti chrániť ochranným očkovaním. Preto už dojčatá sa očkujú /zdarma/, ale najmä deti z ohrozeného prostredia proti Hepatitíde A a B typu, pretože sú nebezpečné a ohrozujú život človeka. Preto rodičia musia využiť možnosť chrániť svoje deti.
 

Chronické poškodenie pečene

Pretože pečeň má mnoho funkcií preto čelí aj veľa ohrozujúcim situáciam, ktoré ju môžu poškodiť.
Spomínané infekčné choroby ohrozujúce pečeň sú nielen infekčné hepatitíty, ale aj iné vírusové choroby /detské infekčné choroby - proti mnohým je chránená očkovaním/, cytomegália a mononukleóza, ale aj pohlavne prenášané choroby ako syfilis, AIDS.
Pečeň odstraňuje toxické látky z tela ale ich nadmerné namnoženie už nezvláda /kovy, toxíny húb, nevhodné lieky /.
Pečeň sa je ohrozená poruchou aj pri poškodení imunitných pochodov, najmä pri stavoch imunodeficiencie /príkladom je najhoršia z nich - AIDS/, ale aj autoimunné reakcie, pri ktorých sa poškodzujú vlastné tkanivá a orgány.
Z dedičných chorôb sú to najmä choroby výmeny látkovej, pri ktorých telo zadržiava určité bielkoviny, glykogén, lipidy, alebo aj iné látky pre nedostatok enzýmov, ktoré ich normálne štepia. Všetky takto zadržané a nemetabolizované látky sa nahromaďujú aj v pečení a postupne ju ničia.
Už sme spomínali vrodené chyby ktoré môžu aj na pečeni uzatvárať kanáliky, vytvárať nádorky /cysty/ a podobne. Ich riešenie závisí od typu a stavu chyby.
Ale v pečeni môže byť porušený aj cievny systém a narušený krvný obeh.
Všetky choroby krvi sú spojené s poškodením pečene /chudokrvnosť, poruchy zrážania, leukémie/.
Najťažšie poškodenia pečene, spojené s jej jazvovatením sa spájajú aj s poškodením iných orgánov ako cievy /rozšíreniny - varixy/, vylučovaním tekutiny do brucha /ascites/, nevylučovanie žlče /ikterus/.
 

Choroby podžalúdkovej žľazy - pankreasu

Najčastejšou chorobou je cystická fibróza , ktorú ako vrodenú chybu charakterizuje porucha transportu elektrolytov nátria a chlóru. Koža dieťaťa je slaná a bozk na kožu je „slaný“. Príznaky sa prejavia už po narodení zástavou odchodu smolky, ktorá je zahustená. Ďalšími sú predĺženie novorodeneckej žltačky, poruchy pľúc s rozšírenými prieduškami, malabsorbčným syndrómom / o týchto sme písali na inom mieste/.

Veľkou chorobou s poruchou ostrovkového hormómu - inzulínu je diabetes mellitus - cukrovka. U detí sa vyskytuje cukrovka závislá na inzulíne, tak zvaná I. typu. Je to najčastejšia vnútrosekréčna porucha s rôznym výskytom podľa veku od narodenia až po skončenie dorastového veku. Súvisí s genetickou vlohou ale aj vonkajším prostredím. Jej vyvolávačom môže byť sprievodná infekcia virusového pôvodu, ale aj autoimúnne mechanizmy. Obe začnú ničiť ostrovkové bunky, ktoré tvoria inzulín.
Cukrovka sa klinicky javí nadmerným močením, pitím veľa vody, smädom, chudnutím, bolesťami brucha, vracaním, skleslosťou, zápachom acetónu v dychu, niekedy aj zápaľmi slizníc pliesňového pôvodu. Po záťaži glukózou sa ukáže atypický priebeh glykemickej krivky.
Diabetes I. typu je závislý na inzulíne, II. typu je nezávislý na inzulíne a objavuje sa v staršom veku, ale existuje aj prechodný typ, ktorý sa pomalšie vyvíja s menšími ťažkosťami a stačí ho zlepšiť diéta alebo tabletková liečba.
Liečba diabetika detského typu pozostáva z diéty, výchovy pacienta a rodičov na zmenu stravovacích návykov, podávaním inzulínu /žiaľ zatiaľ iba injekčne s kontrolami krvného cukru/. Inzulín ľudského typu je už tak čistý, že nevedie ku komplikáciam /nevyvoláva tvorbu protilátok/. Liečba sa nastavuje v nemocnici až do získania úplnej kompenzácie, pričom sa dodržiava opakované sledovanie cukru v krvi a prispôsobovanie viacrázových dávok inzulínu počas dňa. Perspektívy smerujú k rôznym dávkovačom, aby nebolo potrebné opakované pichanie a tak isto hľadanie možných perorálnych foriem, ovšem zatiaľ sú iba nádejou do budúcnosti.
Diabetici sa musia učiť nielen diétnej disciplíne, ale aj aplikácii lieku, pohybovému režimu a pri dodržiavaní liečby zábrane komplikácií /poruchám malých ciev najmä v obličkách, očiach, mozgu/. Správnou liečbou sa zabráni nadbytku inzulínu a stavom kŕčov a bezvedomia, na druhej strane pri dlhšom nedostatku inzulínu ku bezvedomiu s nahromadením kyselých látok acetónového typu.
Na komplikácie sa musia pripraviť rodičia detí, ktoré sa v určitom veku /najmä v čase puberty/ odmietajú podrobiť dodržiavaniu režimu liečby, pohybu a diéty. Preto preventívnym opatrením je učenie sa o cukrovke a pochopenie jej podstaty nielen dieťaťom ale aj rodičmi. Na zlepšenie situácie sa poriadajú stretnutia detí a rodičov, dokonca výukové tábory a učenie detí v rámci rekreačnej pohody aj návykom stravovania, pohybovej aktivite, aplikovaniu inzulínu a vyšetrovania hladiny cukru.
 

Respiračné ochorenia, ochorenia dýchacích orgánov

Dychacie orgány zaručujú prenos kyslíka do tela a výdaj kysličníka uhličitého z tela, hovorí sa tomu ventilácia. Prenos plynov zabezpečuje cirkulujúca krv. Plyny sa vymieňajú na základe tlakového spádu, to je vyššia hladina kyslíka v nadýchanom vzduchu tlači ho do ciev v pľúcach, a zasa vyšší tlak kysličníka v pľúcnej krvi ho vytláča do vydychovaného vzduchu. Na ventilácii, ktorú majú na starosti dýchacie svaly sa účastnia horné dychacie cesty /hrtan, priedušnica, priedušky/, pľúcne mechúriky, ich bohaté cievne prekrvenie, teda krvný obeh pľúcami, ktorý zaručuje srdce pretláčaním krvi z pravej komory do pľúc a nazad do ľavej predsiene, aby sa odtiaľ dostala do ľavej komory a z nej do celého tela, k tkanivám, pri ktorých sa odovzdá kyslík a naberie kysličník uhličitý. Poruchy ventilácie sú typu zníženia - hypoventilácie pre poruchu pľúcneho tkaniva, mechaniky pre oslabenie svalov, regulácie dýchania pre poruchu nervových podnetov, pre poruchu horných dýchacích ciest, tak zvaného mŕtveho priestoru.
O chorobách dýchacích ciest sa informujeme z údajov pacienta, z pozorovania dýchania, pohybov hrudníka, počúvania dýchania, rentgenového vyšetrenia, z vyšetrenia krvných plynov, ale aj výdychových plynov, najmä však z vyšetrenia zloženia krvi, krvného obrazu červených a bielych krviniek, vyšetrenia mikróbov vo výlučkoch /vykašľaný hlien/, stanovenia  zloženia buniek a bielkovín imunity. Dýchanie môže byť povrchné, prehĺbené, nepravidelné čo do frekvencie ale aj čo do hĺbky. Povrch zapálených dýchacích ciest sa dá pozorovať aj priamo cez optické prístroje vpravené do priedušiek /bronchoskopia/, cez ktoré možno aj ododbrať vzorky hlienu či sliznice /biopsia/.
 

Zápaly dychacieho systému

Dýchací systém začína nosom, prínosovými dutinami a prechádza cez hrdlo /doň ústia aj trubice zo stredného ucha/, hrtan, priedušnicu, priedušky až po najmenšie priedušinky ktoré vúsťujú do pľúcnych skliepkov.
Zápaly spôsobujú virusy, baktérie, pliesne a huby a parazity /mykoplazmy, chlamídie, toxoplazmy, pneumocysty/. Najčastejšie sú však streptokoky, stafylokoky, hemofily, ale aj gram negatívne a anérobné baktérie.
Nádcha je najčastejšou infekciou a šíri sa z chorého na zdravého vylučovanými kvapočkami. Za pár hodín až deň vznikne ochorenie s teplotou, ale aj bez nej, s výtokom z nosa zo zdurenej a zapálenej sliznice, ktorá bráni dýchaniu nosom. Sprievodne môže dieťa aj vracať, dokonca ho preženie /u malých  detí/. U väčších detí sú iba nosné ťažkosti, prípadne bolesti hlavičky. Liečba je len na potlačenie príznakov /proti teplote, zmiernenie upchatia nosa, proti bolesti hlavy, prívod tekutín/. Nádche predchádzame otužovaním, vitamínami, hygienou a vyhýbaním sa chorým ľuďom.
Alergická nádcha sa líši od infekčnej náhlym svrbením očí, nosa, výtokom a zlôepšením po protialergických liekoch. Pre dôkaz je treba ďalšie vyšetrenie sekrétu a krvi.
Sinusitída je zápaľ prínosových dutín, najčastejšie lícnych ale aj čelových. Spôsobujú ju hnisotvorné baktérie, ktoré vyvolajú zdurenie sliznice a vytváranie hlienohnisu. Prejavom sú teplota a bolesti hlavičky v oblasti čela, tváre, očí. Dôkaz zmien zistí nosný odborník, potvrdí sa rentgenom, výtermi z nosa a zmenami v krvnom obraze. Liečenie je v zahrievaní tváre, oplasnutí sliznice kvapkami, vitamínami a niekedy aj protibakteriálnymi liekami /sulfonamidy, antibiotiká/. Pretože prínosových dutín je viac typov, diagnostiku robí krčno nosný odborník. Nepríjemnou komplikáciou sú zápaly uší, ale aj prechod do chronického zápalu, ktorý je treba liečiť u odborníka.
Angína - zápaľ mandlí je spôsobená virusmi a baktériami ale aj inými patogénami. Ochorenie treba brať vážne aj keď jeho liečba je úspešná. O angíne sme písali inde. Komplikáciou angíny môžu byť reumatická horúčka, ale aj iné orgánové choroby ako zápal obličiek, srdca a iné.
Zápaly stredného ucha vznikajú  ako komplikácie zápaľov horných dýchacích ciest. Pôvodcom sú virusy, baktérie. Zápaľ sa do stredného ucha zanesie cez Eustachovu trubicu, ktorá spája nosohltan  s uchom. Príznakom je prudká bolesť v uchu, bolestivým dotykom okolia zvukovodu, nahluchlosťou. Z celkových príznakov je teplota, bolesť hlavy, vracanie, nechuť do jedla. Pri nehnisavom zápale sa lieči len miestnym podávaním kvapiek do ucha ale aj liečením prvotného ochorenia /nádchy/. Hnisavý zápaľ sa musí ošetriť na ušnom oddelení - uvoľnením hnisavého ložiska v bubienku, podaním protibakteriových liekov /sulfonamidy, antibiotiká podľa citlivosti baktérií/. Komplikácie sú v opakovanom zápale, možnosti prechodu zápalu na kostné okolie, chronizácia a poškodenie sluchu.
 

Zápaľ hrtana - laryngu - laryngitis

Laryngitída býva častou chorobou detí najmladšieho veku. Zápaľ vedie k zdureniu sliznice, vyvoláva ho najčastejšie virusová infekcia, najmä v chladných mesiacoch /jeseň, zima/. Prejavy choroby vznikajú ako zápaľ dýchacích ciest, teplotou, štekavým kašľom, hlučnou fázou nádychu, zachrípnutosťou až stratou hlasu. Príznaky vyvolajú strach u dieťaťa, prečo je nepokojné, vyčerpané. Laryngitídou môže začínať aj iné ochorenie. Liečba zvlhčeným vzduchom, upokojovaním, dostatkom tekutín a protikašľovými liekami, prípadne protiteplotnými liekami. Ťažšie formy ochorenia liečime na detskom alebo krčnom oddelení, kedy už treba zložitejšieho liečenia. Laryngitídy sa zvyknú opakovať, preto treba rodičov poučiť o prvých postupoch na začiatku prejavov.
Epiglotitída  je zápaľ hrtanovej príklopky, prejavuje sa podobne ako laryngitída ale výraznejšími príznakmi dusenia, hlučného nádychu a kašľa a s väčším strachom. Preto aj nemocničná liečba bude na mieste.
Zápaľ priedušiek je častým ochorením v detskom veku. Spôsobujú ho virusy i baktérie alebo napred virusy a po nich baktérie. Sliznica priedušiek je zdurená, vylučuje viac hlienu /až hnisu/. Príznakmi sú kašeľ /od suchého cez vlhký, s vykašliavaním - hoci malé dieťa chrcheľ prehĺta/, teplota, celková slabosť a nepokoj dieťaťa. Na pľúcach počuť rachoty, chrčanie pre posuny hlienu, v krvnom obraze sú zmeny ako pri zápale /zmena počtu krviniek, sedimentácia červených krviniek je zvýšená/, z výterov alebo chrchľa sa vypestujú baktérie /zisťuje sa ich citlivosť na lieky/. Liečba pozostáva z liekov uvoľňujúcich hlieny, utlmujúcich kašeľ /ak je iba suchý a dráždivý/, zvlhčovanie vzduchu, v prípade potreby aj protibakteriálne lieky. Trvanie choroby nebýva dlhšie ako 10 dní pri  správnej liečbe. Zábrana ochorenia je v chránení dieťaťa pred chorými ľuďmi, otužovanie a správna výživa s dostatkom vitamínov.
Zápaľ priedušiek recidivujúceho typu s hlavným príznakom kašľa s vykašliavaním, bolesťami na hrudníku. Zmeny vidno i na rentgene alebo pri iných vyšetreniach. Liečenie vyžaduje prísne dodržiavanie brania liekov a pri vážnejšom priebehu aj liečenie v nemocnici. Sklon ku opakovaniam majú deti inak oslabené, preto treba pátrať aj po tejto príčine.
Bronchiolitída je vážne ochorenie  najmä u najmladších detí. Spôsobuje ho virusová infekcia. Postihuje najmenšie priedušinky a etda sťažuje dýchanie. Začína ako zápaľ horných dýchacích ciest, s horúčkou, ťažkým dýchaním výdychového typu /ako pri astme - si dieťa nevie vydýchnuť/, je celkove schvátené, má príznaky dusenia a preto sú sliznice nafialovelé, pulz je zrýchlený a z nedostatku kyslíka môžu vzniknúť aj poruchy vedomia až kŕče. Liečenie v nemocnici je potrebné, pretože môžu vzniknúť komplikácie z dusenia a niekedy je nutný aj vážnejší liečebný zásah. Liečba je v zásade s podavaním kyslíka, prívodu tekutín /aj v infúzii/, podávaní antibiotík ale aj protišokových liekov a tlmenia predráždeného pacienta najmä na začiatku liečby. Dnes je výsledok liečby úspešný, ale v minulosti choroba ohrozovala aj život pacienta, pretože sa mohol vyvinúť až  uzáver priedušiniek.
Zápaľ pľúc je mnohoraká choroba podľa príčiny vzniku, ale aj rozsahu zápaľu a najmä veku pacienta, prípadných komplikácií, alebo prvotného ochorenia na ktorý zápaľ pľúc nasadol. Diagnóza sa stanovuje podľa anamnézy, klinického vyšetrenia, krvného vyšetrenia, rentgenu a výterov. Liečba spočíva v protiinfekčných liekoch podaných cielene na vyvolávača zápaľu, pokoj na posteli s primeranou výživou a prísunov tekutín, podľa potreby aj upokojovania dieťaťa, vitamínov a ak treba aj podpory srdca. Pre liečbu je dôležité rozoznať baktériové pneumónie, špeciálne pneumokokové, ktoré vedú k zápaľom celých lalokov, strepto a stafylokokové, ktoré často zhnisajú, chrípkové, ale aj atypické, ktoré sú vyvolané prevážne virusami, ale aj nie bežné formy, ktoré vyžadujú komplikovanejšie vyšetrenia a aj liečenie. Existujú aj zápaly vyvolané vdychnutými  látkami, dokonca aj potravy zo žalúdka. Kombinácia vyšetrení rozlíši zápaly podľa typu, čím podporí aj cielenejšiu liečbu.
 

Tuberkulóza

Tuberkulózu vyvoláva Kochov bacil /objavený r. 1882/. Nákaza sa prenáša z chorého človeka, najmä z dospelého na dieťa. Na šťastie sú naše deti očkované proti tuberkulóze a nákaza nie je častá. Ale dnes vznikajú aj stavy s oslabenou imunitou a u nich je možná aj tuberkulóza. Zápaľ sa začína v tkanive plľúc, prejde do lymfatickej uzliny /vytvorí tak primárny komplex, ktorý sa môže úspešne vyliečiť, najmä kombinovanou liečbou, ale ostáva vždy menejcenným ložiskom, ktoré jednak sa môže obnoviť, alebo prejde do sekundárnej formy zápaľov pohrudnice, dokonca sa môže rozpadnúť, alebo aj rozšíriť vdychnutím do ďalších častí pľúc, alebo krvou do iných orgánov ale aj rozsiať po pľúcach. Prevenciou je očkovanie /BCG v novorodeneckom veku/, izolácia a liečenie chorého dospelého človeka - prameň nákazy/. Mimopľúcna forma tuberkulózy /obličková, kostná a kĺbová, očná/ má svoje špecifické príznaky a diagnostiku a liečenie robia odborníci. Najnebezpečnejšou komplikáciou je tuberkulózny zápaľ mozgu a mozgových blán.
 
 

Vrodené chyby dýchacích orgánov

Tak ako iné orgány, aj dýchacie môžu mať rôzne vrodené úchylky.
Nos sa môže vyvinúť tvarove a veľkosťou abnormálne, najčastejšie sa nevytvoria  zadné otvory do hltana /zarastenie choán/, ktorá vedie k poruchám dýchania ak je obojstranná. Hrtan môže mať zúženie a od narodenia je dýchanie dieťaťa spojené s chrčaním. Väčšinou sa vekom postupne stráca ale rodičia musia o ňom vedieť, aby mu prestali pripisovať chorobnú zmenu. Je však nutné, aby chybu stanovil lekár a vysvetlil ju rodičom. Priedušnica môže byť zúžená, prehradená, ale aj nevyvinutá. O chybe sa vie už na novorodeneckom oddelení a liečenie začína hneď po narodení. Fistula medzi hrtanom a pažerákom býva spojená s ťažkosťamni pri dýchaní, ale najmä zmenami po vniknutí potravy do dýchacích ciest pri krmení alebo pri vracaní. Nutno chybu operovať aby sa zamedzilo ohrozenia dieťaťa opakovanými zápaľmi. Pľúca sa nemusia vyvinúť a ťažkosti sú hneď pri narodení, alebo sa vyvinú slabo, alebo sa časť nenaplní vzduchom, alebo opačne naplní sa vzduchom nadmerne, alebo sa v pľúcach vytvoria dutiny, či priedušky sa valcovite rozšíria. Všetky vedú k poruchám dýchania, k opakovaným dychacím ťažkostiam aj so zápaľmi a vyžadujú nielen odbornú diagnostiku  ale aj primeranú liečbu, často chirurgickú. Pľúca môžu byť zmnené aj zhrubnutím tkaniva, čo vedie k poruchám dýchania, zápaľom, kašľu, deformitám hrudníka, poruchám srdcovej činnosti a vyžaduje odborné liečenie okrem snahy o dôkaz príčiny. Okrem týchto zmien existujú aj metabolicky podmienené porucha ukladania látok v pľúcach /železa pri hemosideróze/, hromadením bielkovín v plľúcnych skliepkoch /laveolárna proteinóza/, nevzdušnosť časti pľúc /atelektáza/, alebo nadmutie časti pľúc /emfyzém/. Zvláštnou poruchou je cystická fibróza pľúc, dedičná porucha prenosu sodíka a chlóru, spojená s opakovanými zápaľmi, kašľom, so zahusteným sekrétom v prieduškách, ďalšími komplikáciami, ktoré sa spomínali pri cystickej fibróze. Existuje ešte viacero chýb a chorôb pľúc, ktoré vyžadujú zložité vyšetrenia a kombinovanú liečbu  ak sa vôbec dajú vyliečiť. Mnohé z nich vznikajú z ešte nepoznanej príčiny /aj porucha pohybu riasiniek na bunkách, ktoré sú na povrchu buniek sliznice vedú k opakovaným ťažkostiam a vyžadujú presnú diagnostiku/ a preto aj liečba je často komplikovaná ale aj neúčinná. Bránica môže byť nevyvinutá alebo slabá a nerobí prepážku medzi brušnou a hrudnou dutinou a necháva prekĺzať orgány z bruška do hrudníka a tak sťažujú dýchanie. Tak isto odborná diagnostika a liečba zabráni komplikáciam.
 

O srdci a srdcových chorobách

Srdce je pumpa, ktorá prečerpáva krv do pľúc a do tela. Do pľúc tlačí odkysličenú krv cez pľúcnu artériu a okysličenú a zbavenú kysličníka uhličitého pretlačí ľavou predsieňou do ľavej komory a z nej aortou do celého tela. V tele odovzdá kyslík tkanivám a odoberie kysličník uhličitý aby sa ho v pľúcach zbavil. Hovoríme o malom obehu pľúcami a veľkom obehu telom. Sval srdca sa podobá ostatným svalom tela ale má svoje zvláštnosti v schopnosti pracovať trvale v závislosti na záťaži a pritom od svojho vzniku u plodu až do smrti neprerušene. Hovoríme o základných vlastnostiach srdcového svalu, že pracuje automaticky, prevádza vzruchy, je schopný dráždivosti, výkonu mechanickej práce. V srdci je vodivý systém, v ktorom vznikajú podnety podráždenia, prevedú sa do ďalších častí a pritom čím je vyššie uložená časť, tým rýchlejšie reaguje, teda nemôže ho predbehnúť nižšie uložená časť /okrem patologických situácií/.  Činnosť je aktivovaná automaticky elektrickým napätím a presúvaním jontov do a z buniek svalu. Sťah srdca voláme systolou a uvoľnenie diastolou. V odpočinkovej fáze srdcový sval nereaguje /samozrejme, že každá časť inokedy/.
 

Zlýhanie srdca

Zlyhanie srdca znamená, že sval nie je schopný dodať krv tkanivám  ani ju správne okysličovať, pretože nevládze ju tlačiť do pľúc a do tela. Dekompenzácia vzniká alebo pre nedmerné preťaženie, alebo pre zníženú schopnosť svalu /zápaľ, degenerácia/, alebo pre obe príčiny súčasne. Príčinou môžu byť chyby spôsobené zápaľom, poruchou zásobenia srdca výživou, ukladaním patologických metabolitov /porucha výmeny niektorých látok/. Zlyhávajúce srdce pracuje rýchlo a neekonomicky, krv sa zahusťuje, pretože tekutá časť ostáva mimo ciev /opuch/, zadržujú sa kyslé produkty, ktoré by sa inak vylúčili do moču, srdce sa zväčšuje. Lieky proti zlýhaniu majú podporiť sval, spomaliť činnosť, prepumpovať viac krvi a tak zabrániť ostávaniu tekutín v pľúcach a v tkanivách. Vývoj zlyhania závisí od včasnosti liečby ale aj od príčiny  poruchy.

Vyšetrenie srdca sa robí počúvaním sily a frekvencie oziev, prítomnosť šelestov, pozorovaním pulzu, sfarbenia kože, najmä koncových častí, slizníc perí, zisťovaním opuchu, pozorovaním veľkosti pečene, sleziny, plnením ciev na krku, rentgenom sa vidí veľkosť srdca, naplnenie pľúcnych ciev, meraním krvného tlaku, elektrokardiogramom /tvar a trvanie rôznych vĺn ako aj frekvencia prevodu a jej rytmus/. Echokar  diograficky sa znázorní veľkosť, pohyby, tok krvi, prípadné skraty toku a veľkosť otvorov /chlopňových alebo aj vrodene odchylných/. Pri invazívnom vyšetrení srdca katétrom sa poznávajú tlaky v jednotlivých častiach ako aj zásobenie kyslíkom a môžu sa touto cestou urobiť niektoré liečebné výkony /uzatvorenie otvorov/.

Srdcový rytmus  býva mierne nepravidelný, hlavne v mladšom detskom veku, kedy je ovplyvnený dýchaním, ale za patologických okoľností zmenou vzruchovej sústavy. Extrasystola je mimorytmický vzruch a teda aj sťah srdca. Ak sú časté, treba hľadať ich príčinu a odstrániť ju. Spomalením prevodu vzruchu /blokáda/ môže vzniknúť bradykardia -  spomalená činnosť srdca, naopak pri zrýchlení vzruchov vzniká tachykardia - zlýchlená činnosť. Obe môžu viesť k poruchám a preto sa musia vyšetriť a podľa potreby liečiť.
 

Vrodené chyby srdca

Vrodené chyby srdca sú najčastejšie vývojové chyby u detí. Ich výskyt je do 8 na 1000 živonarodených detí. Môže ísť o skratové chyby, pri ktorých sa okysličená /ľavostranná/ krv mieša s odkysličenou /pravostrannou krvou. Sú to otvorené spojky medzi pľúcnicou a aortou, skraty na úrovni prepážkových dier /predsiení, komôr/. Bezskratové chyby pri ktorých sú zúženiny alebo rozšíreniny hlavných ciev. Alebo chyby srdca so zmenenou štruktúrou svalového tkaniva.
Ich príčina je len zčasti známa ale aj neistá ako sú toxické vplyvy chemických látok, pôsobenie infektov /rubeola/, alebo chyby v genetike, ale aj tak ešte u väčšiny je nepoznaná.
Podľa sfarbenia kože a slizníc sa rozoznávajú chyby ako cyanotické /modré sfarbenie kože a slizníc odkysličenou krvou/, alebo necyanotické /pri ktorých je okysličovanie kože a slizníc nezmenené - normálne/.
Otvorená spojka medzi pľúcnicou a aortou je zachovanie prietoku z fetálneho vývoja, kedy sa ešte krv z pľúcnice dostávala do veľkého obehu /nebol ešte rozvinutý pľúcny - malý obeh/.
Defekty na úrovni predsieňovej prepážky alebo z nezatvorenia fetálnej spojky, alebo nevyvinutia rozdelenia.
Defekt prepážky medzi komorami je asi najčastejšou chybou a môže sa vyvíjať od necyanotickej formy až po cyanotickú formu.
Zúženiny pľúcnice alebo aorty s príznakmi na srdci ale aj celkove vo vývoji dieťaťa a prípadných komplikujúcich ochorení.
Zmeny štruktúry srdcového svalu, zmeny vmedzereného tkaniva, jeho degenerácia alebo zhrubnutie s neznámej príčiny vedie k funkčným poruchám srdca s jeho zväčšením ale menšou výkonnosťou.
Spojené skratové a tvarové zmeny /známa Fallotova tetralógia/ sú vytvorené spojením rôznych zmien na rôznych častiach srdca /spojka medzikomorovej prepážky, zúženie pľúcnice, zosilnenie pravej komory a nesprávne odstupujúcej aorty/ je spojená s cyanózou a poruchou vývinu ale aj pridružených chorôb.
Chyby chlopní alebo až spojenie ciev /pľúcnice s aortou/, prípadne nyvyvinutie časti srdca /vedúce k jednej komore/, alebo premenenie odstupu aorty z pravej a pľúcnice z ľavej komory sú už tak komplikované, že vedú  nielen k cyanóze ale aj k obmedzeniu dĺžky prežívania novorodenca a dojčaťa.
Najkritickejšie chyby vedú už u novorodenca k zlýhaniu srdca a bez operatívneho výkonu nie sú schopné zachovať jeho prežitie.
Na diagnostiku je treba použiť nielen bežné vyšetrovacie metódy, elektrokardiografiu až po rentgén, ale aj ultrazvuk, katetrizáciu so zvýraznením krvného obehu /angiografia/, na ktoré musí reagovať kardiochirurgický odborník.
 

Reumatická horúčka

Febris rheumatica je zápaľové ochorenie , ktoré napáda kĺby, centrálny nervový systém, ale poškodzuje najmä srdce. Vzniká ako následok streptokokového zápaľu mandlí /angína/ a ide o imunitnú reakciu /na streptokokové súčasti - membránu, toxíny, enzýmy/.
Príznaky začnú opuchom, bolesťou kĺbov /veľkých/, postihnutie kĺbov je menlivé, srdce javí známky zápaľu /oslabenie oziev, šelesty, zmeny na EKG a rentgene. Chorea, ktorá je zriedkavá sa prejavuje ako nechcené pohyby, grimasovanie, plač a smiech bez zjavnej príčiny /hovorí sa o tanci sv. Víta/. Niekyd sa objaví kožná vyrážka nepravidelného tvaru, ružovej farby bez svrbenia. Niekedy sa objavujú aj uzlíky nad svalovými napínačmi /oblasť lakťa, kolena/. Chorobu sprevádzajú krvné zmeny zápaľového typu /sedimentácia, určité bielkoviny, zmeny leukocytov/. Možno sérologicky dokázať, že pacient bol v styku so streptokokom /protilátky/.
V liečbe sa osvedčili penicilíny, salicylany, aj kortikoidy, prípadne upokojujúce lieky /chorea/, podpora srdca a pokoj na posteli podľa stavu pacienta. Prevenciou je správna liečba streptokokových zápaľov hrdla a dlhodobá prevencia pred návratom reumatickej horúčky niekoľkoročné podávanie penicilínu.
Po reumatickej horúčke môžu vznikať chyby srdca z poškodenia chlopňového aparátu /zúženie alebo rozšírenie mitrálnej chlopne, alebo ich kombinácia, zmeny aortálnej chlopne/. Vznikajú po rokoch od reumatického zápaľu srdca. Komplikáciou sú potom zlýhania srdca, ktoré vyžadujú liečenie /až chirurgické/.
 
 

Zápaly srdca

Zápaly postihujú osrdcovník /perikard/, sval /myokard/, vnútrosrdcovú vrstvu /endokard/, zvyčajne však všetky tri naraz. Vyvolávačom môžu byť baktérie, virusy, pliesne. Vrodené alebo získané ochorenie srdca disponuje skôr k následným zápaľom. Príznakmi sú horúčky, celková príznaky slabosti a unavy, zmeny oziev a vznik šelestov na srdci, zlýhanie srdca s opuchmi a zväčšením pečene a sleziny, krvácania do kože. Na dôkaz zápaľu okrem zmien v krvnom obraze býva aj vypestovanie pôvodcu z krvi. Zmeny sú i na rentgene, elektrokardiograme, ale aj pri ultrazvukovom vyšetrení. Liečba pozostáva z antibiotík na odstránenie vybvolávača, pokoj na posteli a lieky proti zlýhaniu srdca. Po vyliečení je potrebné dlhodobé sleodvanie a zamedzenie návratu ochorenia. Zvláštne príznaky má izolovaný zápaľ osrdcovníka s výpotkom alebo aj s následným hojením jazvovatením osrdcovníka a jeho prilepením na svalovinu.
 

Zvýšenie krvného tlaku - hypertenzia

Zvýšený krvný tlak je veľkým problémom. Je rizikom pre rôzne srdcové komplikácie. Je treba odlíšiť tak zvanú prvotnú hypertenziu od druhotnej, ktorá je komplikáciou chorôb obličiek, alebo niektorých periférnych ciev. Na hodnotenie krvného tlaku sú vypracované tabuľky pre rôzne vekové skupiny. Optimálny krvný tlak u veľkých detí a dospelých je hodnota 120 systolický /výtlakový/ a 80 diastolický /udržovací - cievny/.  Hypertenzia má mnohoraké príčiny, od genetických až po výživu, nadmerné solenie, tučnota /vzniklá v krátkom čase/, životný režim, sedavý spôsob života, fajčenie, nadmerné pitie alkoholu a duševné stresy. Nefarmakologické ovplyvnenie je v úprave zmienených príčin, farmakologické je v úprave vegetatívnych podnetov /sympatikus a parasympatikus/ na cievy, znižovaní tlak zvyšujúcich hormónov, odvodňovanie, úprava funkcie obličiek, znižovanie tukových látok v krvi a k nej aj diéta, pohyb, zbavenie sa zlozvykov.
 

Zápaľové choroby kĺbov, kože a iných orgánov

Patria sem chronická artritída /zápaľ kĺbov/ mladistvých, lupus erytematosus, sklerodermia, cievne choroby a zmiešané formy chorôb spojiva.
Chronická artritída je najčastejšia. Zápaľ kĺbov trvá najmenej tri mesiace a začína ešte pred ukončením puberty. Treba vylúčiť viaceré choroby, čo vyžaduje diagnostiku u odborníka. Chronická artritída je častejšia u dievčat /2 ku 1 voči chlapcom/, postihuje súčasne aj oči , vedie k zmenám kĺbov, sprevádzajú ju teploty, má prejavy v zmene sérologických testov. Príčinou môže byť infekt, autoimunita s protilátkami na vlsatné tkanivá, ale jednoznačné vysvetlenie zatiaľ neexistuje. Kĺby sú bolestivé, ich funkcia obmedzená, koža nad nimi nebýva zapálená, ale v dutine kĺbu sa zistí zvýšený obsah tekutiny. Ak sa jedná o chorobu celého systému, tak máva vysoké teploty, zmeny pečene a sleziny ako aj lymfatických uzlín, postihuje viac kĺbov naraz, zmeny môžu byť aj v sére ale nemusia byť vždy. Pri forme s postihnutím len jedného kĺbu býva často zmena na očiach /uveidtída/. Rentgenové zmeny kĺbov sú časté. Pri niektorých sa dokazujú zmeny na imunitnom systéme. Komplikáciou sú najmä zmeny na očiach. Chronická artritída môže postihnúť aj iné orgány - srdce, svaly, pľúca, pečeň, obličky a cievy. Liečba pozostáva z podávania salicylanov, kortikoidov,rehabilitácie. Choorba sa síce nedá vyliečiť, ale sú časté prípady vymiznutia choroby. Liečenie patrí jednoznačne odborníkom.
 

Lupus erytematosus

Býva častejší u žien a jej pôvod je asi v dedičnej vlohe, pretože nachádzajú zmeny v imunitnom systéme, s pozitívnymi zmenami v sére /imunokomplexy ktoré cirkulujú v krvi alebo sú uložené na mebránach - obličkových  glomerulov/, ale aj na bielych krvinkách. Prejavuje sa motýľovitou vyrážkou na lícach okolo nosa a súčasne s bolesťami kĺbov, svalov, kostí. Niekedy sa pridružia aj zmeny na srdci, slezine, pečeni, črevách, obličkách. Diagnostika a liečba patria do starostlivosti odborníka. V liečbe sa podávajú kortikoidy, imunosupresíva alebo imunomodulátory. Lupus erytematosus je vážna choroba a závisí najmä od stupňa postihnutia obličiek.
 

Sklerodermia

Sklerodermia postihuje kožu a vnútorné orgány. Je častejšia u dievčat ako u chlapcov. Koža je na mi este zmien tenká, tvrdá so zmenou sfarbenia, na tvári zamedzi zmenená koža jemnej mimike /tvár vyzerá stuhlo/. Diagnostika a liečba patrí odborníkovi.
 

Vaskulitídy

Vaskulitídy sú zápaľové a degeneratívne zmeny na stene ciev. Príčina sa nepozná, ale môžu byť pridružené k iným chorobám spojiva, nádorov, alebo ako komplikácie rôznych chorôb /po liekoch, žiarení, imunitnej poruche/. Viaceré typy sa prejavujú na niektorých cievach, alebo alebo len v niektorých orgánoch /pľúca, obličky/, alebo ako krvácania do kože či čriev. Podľa zmien a lokalizácie sú aj rôzne príznaky. Diagnostika a liečenie patrí odborníkom, ktoré ordinujú salicylany, menej kortikoidy.
 

Materstvo a adopcia

Materstvo je sociálna situácia, kedy žena sa stáva porodením dieťaťa matkou. Žena a matka síce úzko súvisia ale nie sú totožné. Žena je potencionálnou matkou, pretože v svojich vaječníkoch nesie polozrelé vajíčka súce na oplodnenie. Už výchovna príprava ukazuje sklony dievčaťa k materstvu cez hry s bábikami /hoci výnimky sú dosť bežné, že sa hrajú s autičkami/. Dospievaním sa ešte zvýrazní túžba po dieťati, po materstve ako po poslaní ženy. V manželstve sa už vytvára záverčný predpoklad pre materstvo, pretože spojenie partnerov vytvára preto jednoznačnú možnosť. Ale aj napriek dobrej vôli a záujmu partnerov po dieťati sa niekoľko percent manželstiev nerealizuje v potomstve, pretože otehotneniu bráni chyba alebo choroba jedného alebo oboch manželov. Dnešné manželstvá sa dokonca realizujú potomstvom už pred uzavretím manželského sľubu. V tomto prípade obaja vedia o schopnosti biologickej funkcie rozmnožovania a realizovania sa v potomstve. Nie je to síce obligátne, ale nik nad tým už neuvažuje, že sa akosi porušila zásada panenskosti pri vstupe do manželstva. Ak ale je manželstvo neplodné, je stále možnosť realizácie rodičovstva adopciou dieťaťa. Je to právny akt, pri ktorom sa rozhodnutím súdu stávajú adoptívni rodičia „biologickými“ rodičmi zo zákona pre adoptívne dieťa /dieťa, ktoré bolo zbavené rozhodnutím súdu svojich originálnych biologických rodičov/. Predpoklady pre adopciu boli preverené nielen sociálne ale aj zdravotne /poznanie stavu zdravia adoptujúcich rodičov a adoptívneho dieťaťa/. Samozrejme, že adopcia je niekedy časove dosť oddialená od uzavretia manželstva, pretože neplodní rodičia hľadajú spôsoby ako mať vlastné dieťa, ako odstrániť chybu, pre ktorú nemôžu splniť svoju biologickú rodičovskú povinnosť. Na druhej strane v dnešnom čase nie je k dispozícii k adopcii veľa detí a na adopciu sa dosť dlho čaká /splnenie kvalifikovaného nezáujmu rodičov o sociálne osirelé dieťa, zdravotný stav rodičov sociálnych sirôt, dokonca možnosť splnenia podmienok adoptívnych rodičov - pohlavie dieťaťa, etnicita/.
Adopcia je niekedy /aj napriek splneným podmienkam zákona/ len liekom na neplodnosť, možno krytím bio - psycho - sociálnej neschopnosti. A tu sa treba zamyslieť, či vo všetkých prípadoch adopcie sa ohodnocuje okrem biologického zdravia aj stav psychickej a sociálnej kvality budúcich „rodičov“. Totiž nielen vek, biologické zdravie budúcej matky a otca je dôležitý pre úspešnosť adopcie ale aj psychická pripravenosť stať sa „rodičmi“ a tak isto sociálna situácia /súvisí aj s ekonomickou/ je dôležitá pre vytvorenie zázemia pre adoptívne dieťa.
Vek adoptívnych rodičov môže byť hraničný na vytvorenie materského pocitu, materských vlastností, ale aj otcovských vzťahov k dieťaťu. Obaja musia vytvoriť psychické hniezdo pre dieťa a sami sa musia vzdať mnohých záujmov či výhod, vyplývajúcich z ich dlho fixovaných individuálnych postojov. Teda adopcia je zmena manželov na rodičov. Žena sa pripravuje na materstvo od oplodnenia vzniknutou tehotnosťou, zmenami biológie, rastom plodu, zmenou svojho vzhľadu, cítením pohybov, pri ultrazvukovom vyšetrení aj počúvaním oziev srdca plodu, prekonaním pôrodu, tvorbou mlieka a dojčením už hneď po narodení dieťaťa. Podobne aj otec sa pripravuje na svoje poslanie pozorovaním matky, prežívaním tehotenstva so zmenami svojej ženy, dnes už aj prítomnosťou pri pôrode, prípravou bytu na príchod novorodenca so zariadením a nákupom jeho potrieb /oblečenie, plienky, vanička, hygienické potreby/. V oboch manželoch to vytvára určité psychické zmeny, postoje k societe, svojmu zamestnaniu, svojim záujmom. Od mierne egocentrického chápania svojej osoby sa očakávaným rodičovstvom mení na altruistické k novému členovi rodiny. Teda obaja manželia sa pripravujú, prevážne tešia aj napriek očakávaniu bolestí pri pôrode a „neistote“ pohlavia, bez uvažovania nad rizikami /ktoré sa odstránili preventívnymi vyšetreniami a informáciami pôrodníkov.
Zmienené problémy a zmeny nepociťujú adoptívni rodičia, pretože nemali biologické predpoklady. Potom ani psycho - sociálna adaptácia ich  nepostihla a teda nie sú „veľmi pripravení“ na okamžité prispôsobenie sa na „príchod“ dieťaťa. Môže sa preto stať, že sa na začiatku predadopčného času, tých troch zabehávacích mesiacov dostatočne nezorientujú na nového človiečika, ktorý len žiada, plače, potrebuje opateru, výživu, nočné vstávanie, únavnú starostlivosť. Dosť možné, že sa síce postupne prispôsobujú, ale „nepriznajú si“ pocity ťažkostí, únavy a „nesú“ svoj údel s pretvarovanou „ľahkosťou“. Ovšem príde čas súdneho rozhodnutia a už niet cesty nazad, preto treba dobre rozmýšľať a zvážiť svoj opravdový záujem a schopnosť prekonať všetky „neočakávané trápenia, obetu, únavu“ ešte pred definitívnym adoptívnym rodičovstvom.
Mladí rodičia sa akosi dosť rýchlo prispôsobujú príchodu dieťaťa a s ľahkosťou vlastnou mladosti si vytvárajú seriózny postoj k potomkovi, k sebe navzájom, k ostatnej rodine a spoločnosti. Je to dané jednak vekom ale iste zmienenou prípravou. Starší adoptívni rodičia sa tak rýchlo neprispôsobia, nezmenia svoje stereotypy. Pričom po pojmom „starší“, myslíme vek matky okolo 35 rokov a otca okolo 40 rokov.
Preto pozor na zváženie adopcie v tomto veku a ak je neplodnosť jednoznačne dokázaná, treba adoptovať skôr a netrvať len na úprave vlastnej schopnosti mať dieťa. Adopcia je najlepšia náhrada stratenej rodiny pre dieťa a najlepšia možnosť mať dieťa aj vtedy, keď nie je možné biologické rodičovstvo.

Následujúce tri kapitoly sa budú týkať učenia detí s poruchou psychomotorického vývinu, ktoré sa jednak pomaly učia, ale aj vnímajú viac príklady s menej slovným doprovodom. Preto dve témy: systém učenia pomalými krokmi a systém učenia formou koľko do neho vložíš, toľko môžeš, že samo neskôr ukáže. Tretia kapotola sa týka vyšetrovania detí s psychomotorickým zaostávaním tak, aby sa rodičia dozvedeli „na  jednom mieste a v jednom čase“ závery viacerých odborníkov so sumáciou všetkých nálezov do zrozumiteľného výsledku s diagnózou, liečbou ale aj prognózou.

Malé kroky znamenajú: pomaly ďalej zajdeš, aj po kvapkách veľa vody naberieš, aj po halieroch sa nazbierajú koruny. Podobných prirovnaní je veľa, len si na ne človek tak rýchlo nespomenie. Je to múdre porekadlo a vystihuje síce časovú pomalosť, ale zato výdatnosť ak človek nesúri, ale dá príležitosť. Systém malých krokov sa dá využiť v rehabilitácii alebo aj učení. Deti s určitým typom zaostávania majú spomalené schopnosti naučiť sa napríklad samoobsluhe. Naučia sa síce mnoho, ale trvá to dlho a výdrž rodičov je oslabená, sú nepokojní, že stále ešte musia dieťaťu pomáhať. Je to zjavné najmä ak sa porovnáva dieťa s rovesníkmi bez ťažkostí, alebo s výchovou staršieho súrodenca u ktorého nebolo problémov.
Každá činnosť človeka sa dá rozložiť na malé momentky, ktoré v súčte dávajú efektívny výsledok. Obúvanie ponožiek možno rozložiť na zachytenie ponožky, trafenie nohy do horného otvoru, potiahnutie ponožky na chodidlo a ďalej na nohu. Potiahnutie na predkolenie a upravenie do priameho smeru tkaniva aby to „vyzeralo“ dobre. To sú malé kroky a výsledok. Teda učíme napred len chytiť ponožku, potom trafiť prsty do otvoru. Potiahnuť na chodidlo a postupne ďalej. Malý krok doplňujeme stále menším počtom zásahov. Teda čo už dieťa vie necháme naň, ale doplníme časť a pritom chválime každú vykonanú časť činnosti a slovami dopĺňame čo bolo dobre urobené a hovoríme čo ešte urobíme aby sa splnila celá „úloha“. Takto možno rozdeliť obliekanie sukničky, či nohavičiek. Dieťa začne podržaním a skúšaním prvej časti, my doplníme zvyšok. Ak už ovláda časť doplníme menej a upravíme záver aby to pekne vyzeralo. Preto dávame dieťaťu čas na začiatok, čas na to čo ovláda ale ho podporujeme pochvalou a doplníme stále menší zvyšok. Je chybou ak sme nepokojní a nemáme dosť času na čakanie výkonu dieťaťa. Náš nepokoj uberá zo šancí dieťaťa niečo urobiť, pretože ponáhlaním suplujeme radšie všetku jeho činnosť. Dieťa s retardáciou je zaujímavé v tom, že sa stáva akousi bábikou, ktorej všetko treba urobiť. Aj zdravé deti v materskej škole bývajú zdrojom takéhoto suplovania, pretože svojho kamaráta so zaostávaním považujú za objekt, ktorému treba všetko urobiť. Zdravé deti si myslia, že kamarátovi treba pomáhať a nie ho povzbudzovať. Aj netrpezlivosť rodičov aj ochota rovesníkov býva na škodu učenia samostatnosti.
Malé kroky v učení stereotypom netreba teoreticky vytvárať, hoci je to jedna z ciest ukážky ako učiť zložitým činnostiam. Pritom zásadou by malo byť - dať šancu a čas na výkon a doplnenie k ukončeniu so stále menšou účasťou na dopĺňani a stále väčšou činnosťou dieťaťa. Pochvala nie príliš teatrálna je povzbudením a postupne z nej uberáme ak sa výkon stáva správnym stereotypom. Potom už chválime iba celý výkon a prípadne jeho kvalitu či rýchlosť. Aj nadbytok pochvál nie je povzbudením za každej okoľnosti. Preto ani chválou neplýtvame, tak ako aj časom. Preto ak chceme aby sa dieťa zainteresovalo o činnosť, podnietime ju cieľom /ideme na prechádzku, či ideme na návštevu/, ktorý má dieťa rado. Dáme mu dosť času na výkon, nesúrime ale hovoríme o cieli, ktorý bude odmenou zato, že sa naň dobre pripravilo.
Iste sú aj zložité samoobslužné činnosti, ktoré vyžadujú dosť času a hlavne vystihnutia schopnosti a záujmu dieťaťa. Vystihneme, že chce čurať, alebo vieme kedy asi sa vyprázdňuje stolica a vtedy navodíme situáciu spolupráce so záujmom bez toho, aby sme rozkazovali. Menej rozkazov, menej karhania, ale zato viac vystihnutia záujmu, potreby a pochvala s tendenciou chváliť stále menej po častiach a pochváliť už iba celok a aj tu ak je akcia úplne spontánna. Z jednej činnosti prejdeme už na ďalšiu činnosť alebo iný efekt /napríklad kvalitu urobenia, samostatnosť, sebavedomie/.
Rodičovská nedočkavosť, rýchle tempo a náhlenie je chybou pri učení svojich pomalých detí niečomu čo ešte nevedia alebo sa učia len veľmi pomaly. Netrpezlivosť a náhlenie vytvára negatívne situácie stresu, nedostatku času, čo sa odzrkadlí na zlom prístupe k dieťaťu. Ono je nahnevané, jemu sa nedarí, nemá možnosť získať sebavedomie a pochvalu, ale dostáva len stresom podmienené negatívne podnety, nevieš, nestačíš, si neschopný ale nikdy nie pozitívne pochválené úsmevné ocenenia.  Takíto rodičia nesmia čakať kladné odozvy dieťaťa, ono bude skôr reagovať odporom, nezáujmom a spoliehaním sa na nich /aj tak to neviem a nech si to urobia aby boli sami spokojní so „svojim výkonom“ a  mojim nezáujmom/. Na svoje dieťa sa musíme postupne spoľahnúť a musíme si zvykať dávať mu stále viac šancí na sebarealizáciu. Aj spomalene sa vyvíjajúce dieťa si uvedomuje svoje výkony a postoj rodičov k nim. Ak nezažije uznanie, nemá záujem sa snažiť v niečom uspieť a to v závere si musíme uvedomiť všetci, ktorí chceme pôsobiť na deti a učiť ich niečomu.

Čo sme doňho vložili, to sa odzrkadlí  v efekte. Dieťa sa učí a postupuje od jednoduchého k zložitému a to aj vtedy ak mu učenie trvá podstatne dlhšie. Začiatočné skúsenosti s deťmi s mentálnym zaostávaním ukazovali, že niektoré z nich boli lepšie ako druhé a pritom základná chyba bola rovnaká a nepridružovali sa žiadne negatívne vplyvy. Hovorili sme si, že ak sa dá dieťa na dvor medzi domáce zvieratá a nemá iné podnety, potom bude jeho vývoj iný ako keď dieťa je v povzbudzujúcom prostredí s vplyvom detí a dospelých, bude na seba viazať viac z ich vzorov.  Teda aké vzory, také reakcie a aká ich kvalita a kvantita, taká ich efektivita. Preto sme vždy zastávali názor, že aj zaostávajúce deti potrebujú vzory zdravých detí aby si odpozerali ich správanie, aby sa učili nielen ich vnímať, ale aby sa aj zdravé deti naučili vnímať zaostávajúce deti, vedeli im pomáhať čím by sa stali nielen chápavejšími k iným, ale aj ochotnejšími pomáhať, učiť. To je zásada montessoryovských škôl, že deti sa učia tým, že učia a vedia naučiť niečo iných /“učením učiť sa“/. Tieto deti sa stávajú „malými učiteľmi“, pretože same došli na to ako niekoho, hoci slabšieho, naučiť niečomu čo ony už vedia.
Ako sa do lesa volá, tak sa z neho ozýva. Asi toto porekadlo je výstižné pre čím väčšiu snahu o prácu s dieťaťom. Výchova je náročná činnosť a vyžaduje nielen celého človeka ale aj jeho stály a nemeniteľný prístup, bez chýb vo vzoroch a jednaní. Postavené nové vedomosti a stereotypy sa môžu rýchle pokaziť ak sa dieťaťu ukáže nevyrovnanosť, porucha stereotypie a chyba vo vzore alebo slovnom sprievode. Pokaziť sa dá všetko rýchlejšie ako sa to postavilo. Najmä u detí s oneskorením vývinu sa nesprávnym správaním „učiteľa - rodiča“ sa rozbúra dlho stavaná hierarchia cieľa, najmä ak ešte nie je silno zabudovaná do návyku - stereotypu. Vychovávateľ musí mať preto „zlaté“ nervy na stále rozumom kontrolovaný výchovný prístup. Je to ako neukončená stavba múra, pričom tehly ešte dobre nedržia pri sebe a nad sebou a dá sa rýchlo zvaliť tlakmi zo strán. Ak sa tehly fixovali a malta zaschla, už ich posun nie je možný a nezvalia sa ani dosť silnými tlakmi.
Výchova začína od najmladšieho veku dieťaťa a aby bola úspešná, musí sa dodržiavať vychovávateľom nielen v jeho správaní /vzory/, ale aj v jeho konaní /vzory/ a samozrejme, že jeho inštrukciami /slovný doprovod, návod, rozkaz/. Dokonca nejednoznačnosť vzoru ale aj slova so zámenou za „iné“ slovné vyjadrenie môže zvyklať obraz cieleného výkonu u dieťaťa. Poruší sa jeho „film“ výkonu, pretože neporozumel alebo nevidel to čo očakával. Spochybnie sa jeho predstava s návodom, ktorý v predošlých postupoch sa držal “iného scenára - predpisu, slova, výrazu“.
Zakiaľ výchova u normálne prospievajúceho dieťaťa je rýchla a schopná nadväzovať na slovné návody, zatiaľ výchova zaostávajúceho dieťaťa je pomalá a vyžaduje zapojenia všetkých schopných zmyslových vnemov. Preto nepoužívame iba slovo, ktoré dlho nie je pochopené alebo sa míňa vedomého spracovania, ale ho spájame vždy aj s príkladom, ktorým sme vytvorili lepší vnem zrakom, sluchom a nevyžadujeme zapájanie signálných informácií na vytváranie obrazu, ktorý sa  na začiatku učenia nemôže dostaviť. Až po naučení výkonu a jeho fixovaní v mozgu, bude dieťa schopné analyzovať aj signály dané slovom /ale zase signál /slovo/ musí byť stále rovnaký a nesmie sa meniť podľa nálady učiteľa - rodiča.
Skúsenosť s našimi deťmi dáva za pravdu tejto teórii a mnohí rodičia si spomínajú na rozhovory, pri ktorých sme vždy tvrdili, že stereotypná ale dôsledná výchova bez emócií a stále racionálna - dáva dieťaťu viac zažitkov pre učenie a naučenie všetkých stereotypií, samoobsluhy, návykov a zvykov.
Učenie detí so zaostávaním je „budovanie filmu“ stereotypií celého dňa od ranného zobudenia až po večerné uloženie do postele. Skutočnosť sa ukázala jednoznačne v liečebno - rekreačných - výchovných táboroch, kde sa  celodenný režim dodržiaval  do ranného zobudenia, hygieny, jedenia až po večernú „zábavu - diskotéku“ a uloženie do postele. Hovoríme preto o filme, že rodičia lepšie rozumia situácii, ktorá sa podobá opakovaniu filmu, ktorý sa vždy rovná predošlému premietaniu a teda je opakovaním rovnako na seba nadväzujúcich situácií, ktoré už predvída aj naše dieťa a vie čo ho čaká a čo ono bude robiť keď sa  k tomu dostaví ďalšia sekvencia /ďalší obrázok/.
Ako pri filmovaní sa pred akciou objaví klapka s poradovým číslom, tak na našom filme správania sa už síce „klapka“ neopakuje ale situácia áno. Stereotyp denného režimu je pre zaostávajúce dieťa dobrý, pretože mu dáva istotu, že keď urobí v určitej situácii to čo sa od neho žiada je spokojné nielen ono ale aj jeho rodič - vychovávateľ. Spočiatku všetko podporované pochvalou sa ešte viac fixuje až už sa výkon, úkon stal návykom, kedy už nie je treba ani pochvaly a možno ju prenechať pre ďalší „cieľ“.

Na jednom mieste a v jednom čase
Heslo alebo symbol podľa ktorého sme si založili ambulanciu pre deti s nerovnomerným psychomotorickým vývinom. Myšlienka je zásadná v tom, že sme mali záujem odstrániť potrebu rodičov aby si sami hľadali odborníkov, ktorých im navrhneme a pritom boli nútení si robiť závery viacerých, keď sa dozvedeli jednotlivé výsledky. Ani hľadanie nie je príjemné a vyžaduje čas a opakovane chodiť za nimi, ale vyžaduje teda veľa času na ich návštevu, každého iste v iný deň. Tak isto sumácia záverov a návrhov rôznych odborníkov nie je ľahká a ak ju má robiť laik tak je aj riskantná, pretože on /rodič/ si nemusí vybrať práve to najdôležitejšie a tým nevytvára pravdivý obraz o chorobe ale skreslený svojou laickosťou a teda aj neodbornosťou a vôľou vidieť veci cez prizmu svojho záujmu /vidieť veci podľa seba a nie podľa zásad objektivity - vedy/.
Vzorom pre takúto ambulanciu bola praktická skúsenosť z kliniky prof. Rett-a z Viedne. Na klinike bola základná zostava odborníkov od pediatrov a detských neurológov cez genetika, psychológa, špeciálnych pedagógov až po rôznych rehabiltačných pracovníkov /rehabilitácia v širokom  zmysle slova/. Pacienti prichádzali nielen z Rakúska ale aj zo zahraničia. Ostávali v ambulanciách aj niekoľko dní, jedni prijatí na vyšetrenie a iní bývajúci súkromne a denne prichádzajúci na kliniku. Každý z nich mal lístok so zoznamom odborníkov a zaškrtnutý výber, ktorý bol potrebný na upresnenie diagnózy ale aj postupov ďalšej liečby a rehabilitácie. Samozrejme, že to bol aj zoznam na zrátanie poplatkov na konci celého diagnostického postupu.
Každý odborník vyšetril dieťa a zapísal svoj názor na diagnózu a pritom pacientovi iba ukázal čo všetko urobil a naznačil čo asi doporučuje. Po vyšetrení všetkými odborníkmi sa všetci zišli pod vedením profesora a ohodnotili jednak diagnózu a dohodli postupy, ktoré by sa mali doporučiť rodičom aby s dieťaťom absolvovali. Dohovor býval denne a po ohodnotení názorov a prijatí jedného sumárneho sa privolanému rodičovi predniesol záverčný názor a návrh opatrení. Dohodlo sa s rodičom ako bude postupovať, ako by mal využiť záver kliniky, s doporučením aj opakovania podľa  dosiahnutého výsledku. Totiž po závere sa prakticky odporučilo dieťa určitému odborníkovi, dokonca aj v mieste bydliska dieťaťa. Ak ten v budúcnosti uzná za vhodné, doporučí nové prešetrenie a zase stanovenie ďalších postupov.
Výhodou ambulancie je jedno miesto a pokiaľ možno aj jeden deň na vyšetrenia rôznymi odborníkmi a pritom dohoda všetkých o názore na diagnózu ale aj postupy. Rodič potom nebol nútený robiť si závery sám, ale ani odborníci sa nedostali do situácie protichodnosti názorov na diagnózu, prognózu a ani rodič sa nedostl do situácie, že si vytvorí svoj názor, možno často zlý, na nich a ich posudky. Podobne je to aj s návrhmi na riešenie, pretože sa o nich treba dohodnúť. Len tak bude istý ako odborník, tak aj rodič, že vie a môže dodržať o čom sa dohodli.
 

Choroby svalov

Choroby svalov bývajú väčšinou len sprievodnými príznakmi rôznych chorôb ako virusmi podmienené a pritom nebývajú príčinou komplikácií. Inak prvotné choroby svalov sú zriedkavé choroby. Zahrňujú rôzne degeneratívne typy chorôb  a bývajú vrodené a spojené s úbytkom svalovej masy, alebo ukladaním rôznych metabolitov, ktoré robia svaly menejcennými. Ako sprievodné poškodenie svalov prichádza do úvahy pri chorobách spojiva, ktoré sú zahrnuté do tejto skupiny /dermatomyositídy, sklerodermie, chronické reumatoidné choroby/. Svaly poškodzujú aj nervové choroby, ktoré majú na starosti inerváciu kostrosvalového aparátu.
 

Choroby kostí a kĺbov

Vrodené formy poškodenia kostí a kĺbov vedú k poruche vývinu odlišným smerom, alebo nevyvinutím. Takéto poruchy môžu mať vrodený pôvod, alebo toxicky podmienený ako známa aféra s thalidomidom /liekom proti tehotenskému vracaniu v rkoch šesťdesiatich/. Vznik fokomélií /deformácií končatín/, alebo amélií /nevyvinutím končatín/ zanikol po vynechaní tohto lieku. Kostné chyby sa týkajú všetkých kostí /rozštepy chrbtice s poruchou vývinu nervového systému, zlé vyvinutie kostí rúk, prstov, chrbtice, poruchy vývinu bedrového kĺbu/. Chyby kostí sú aj v poruche rastu do dĺžky, poruche ukladania vápnika do novovytvorenej kosti.
Medzi choroby kostí patria zápaly /osteomyelitída/, spôsobené rôznymi hnisotvornými baktériami ako prvotné, alebo ako sprievodné choroby pri iných ochoreniach /otrava krvi - sepsa, dokonca týfus, tuberkulóza, či iné infekčné ochorenia/.
Chyby a choroby kostí diagnostikuje už praktický lekár ale upresnenie robí ortopéd, príčinu často určia až v spolupráci s genetikom, biochemikom, rentgenológom.
 
 

Vypracoval MUDr. Jozef Černay
cernayj@healthnet.sk