Zoznam tém:
Svoje postrehy k daným témam zasielajte
prosim na cernayj@healthnet.sk
Pod týmto názvom sa skrývajú prejavy
atopickej alergie, to je ekzému a dychacích ťažkostí. Najtypickejším prejavom
je spojenie oboch prejavov, ktoré sa môžu striedať, alebo spájať čo do
výskytu v čase.
Ochorenie má dedičný podklad a prejavom je zmnoženie imunoglobulínu E, ale porucha je aj na iných zložkách imunitných pochodov. Zvyčajne chorobou trpí jeden alebo obaja rodičia a vtedy sa výskyt u potomkov ešte zvyšuje a zvýrazňuje.
Kožné prejavy sa môžu začať v dojčeneckom veku a v prestávkach vznikajú aj v detskom a dospelom veku. Zvyčajne sa objavujú na tvári a vo vlasatej časti hlavičky u dojčiat. Detská forma je lokalizovaná viac na teplých miestach v jamkách kolena, lakťa, na rukách a zápästiach, na tvári. V dospelom veku podobne. Vyrážka je napred červená s puchierikmi, ktoré praskajú, mokvajú, ale predovšetkým veľmi svrbia. Všetky formy sa môžu infikovať, najmä pre trvalé svrbenie so škriabaním a krajú sa potom chrastami a s celkovými prejavmi pre infekciu, najmä u malých detí.
Diagnostika sa robí podľa hladiny imunoglobulínov, zmien v krvom obraze a dôkazom precitlivenosti na alergizujúce látky.
Liečenie je lokálne podávanými kortikoidmi, obmedzenie dráždivých a alergizujúcich látok, antihistaminiká a iste z odstraňovania zmien na koži prísadami do kúpeľa, mastiace krémy bez konzervačných látok, zmäkčujúce a odstraňujúce látky.
Astmatické prejavy sa v ostatnom čase zmnožujú čo do počtu postihnutých. Astma je chronickým zápaľovým ochorením na ktorom sa účastnia alergiu spôsobujúce bunky. Začiatok je zápalový spôsobená bakteriami, alergénmi ktoré sa dostávajú do tela vdychnutím, či potravou. Dôkaz je v zmenenej kapacite a prietoku vzduchu a výdychovej rýchlosti. Ale najlepším, potvrdením býva dobrá anamnéza s výskytom podobných prejavov v rodine. Ide o opakované pískavé dýchanie v priebehu posledného roka, bez teploty ale pri pohybe, či plači, s nočným kašľom, často u detí, ktoré začali chodiť do kolektívu.
Preto sa v liečbe zameriava lekár na odstránenie zápalu a lieky, ktoré vyvolajú rozšírenie priedušiniek /kortikoidy, látky podporujúce sympatickú reakciu, proticholínové látky/ a to inhalačne. Bránime opakovanému styku s alergizujúcimi látkami. Spolupráca rodičov a pacienta s lekárom je podmienkou úspechu, pričom po ústupe príznakov sa lieky obmedzujú.
Zábrana dermorespiračného ochorenia je
už v tehotnosti, kedy sa matka má vyhýbať alergizujúcim látkam, má dojčiť
aspoň do 6 mesiacov a aj potom obmedziť múčne jedlá s obsahom lepku, zavádzať
do potravy odstavovaného dojčaťa postupnosť so zvýšenou opatrnosťou.
Senná nádcha je nesprávne označenie,
hoci zvýšený výskyt v čase kosenia sena tomu nasvedčuje. Choroba je dedične
podmienená a je spojená so zvýšenou tvorbou imunoglobulínu E. K chorobe
prispieva aj opakovaný zápal dýchacích ciest. Prostredie, v ktorom je pôvodca
alergickej reakcie, zvyšuje výskyt najmä u mladších detí. Okrem telesných
príznakov hrá rolu aj psychická záťaž. Čo do počtu je choroba častá a začína
už v najmladšom veku. Choroba nie je nebezpečná, ale psychicky zaťažuje
dieťa zhoršením kvality života pre zhoršenie možností školskej aktivity,
ale aj pre možnosť, že na ňu môže nasadnúť aj priedušková astma.
Reakcia vzniká na pele rastlín prenášané vzduchom alebo hmyzom. Stačí aj málo peľových zrniek vo vzduchu aby vznikli príznaky alegie. Teda súvis s kvitnutím tráv, obilia, stromov, burín je jasný a vie sa, že vo vyšších zemepisných polohách je výskyt ochorenia podstatne oneskorený.
Klinické príznaky začínajú svrbením v nose, zvukovodoch, na podnebí, začne kýchanie, pokašliavanie, Prekrvenie spojoviek a nosnej sliznice je spojené s riedkou sekréciou. Celkove môže byť dieťa slabosťou, únavou, bolesťami svalov, bolesťami hlavy. Teplota nebýva alebo len mierne zvýšená.
Dôkaz alergie je v reakcii na kožné testy, ale aj zvýšená hladina imunoglobulínu E, alebo aj G. Na liečenie sa používajú protihistamínové látky, hlavne druhej generácie, s dlhodobým efektom a malým sedatívnym účinkom. Antihistaminiká sa podávajú ústami, ale aj lokálne, v injekciách iba pri náhlych stavoch. Podávajú sa aj v kombinácii s kromóglykánmi a kortikoidmi. Najúčinnejšou je alergénová vakcinácia, ovšem iba na presne určeného pôvodcu a je dlhodobá.
Základom je predchádzanie prejavom pred
očakávaným obdobím. Preventívne pôsobí dlhé dojčenie, vzduch bez znečistenia
nikotínom, hygiena bývania s dobrým vetraním, správna výživa.
Alegie prejavujúce sa zažívacími príznakmi
sú značne nepresnou klinickou jednotkou. O nich sa hovorí najmä pri neznášanlivosti
mlieka, alebo múčných jedál s lepkom /celiakia/. Jedlo musí obsahovať alergén
a črevná sliznica je prepustnejšia aj pre väčšie molekuly ako zdravá sliznica.
Na jedlo môžu vznikať aj iné reakcie a to toxické /otravné/, netoxické
a v nich je aj alergia s protilátkami na imunoglobulíne E. Iste je tu aj
nesprávna tvorba imunoglobulínu A slizničného typu. Pretože reakcia zažívacieho
systému môže byť aj enzymatickej etiológie, či tvorbe látok rozširujúcich
cievny systém v mieste pôsobenia, alebo po zlúčení s inými látkami pôsobiace
alergickú reakciu /s histamínom/.
Alergická reakcia zažívacieho typu sa môže prejaviť aj nezažívacími príznakmi ako kožný ekzém, alebo nádcha či kašeľ, alebo až astma. Z črevných prejavov je to bolesť v črevách, hnačka, vracanie, alebo už pri dotyku s potravou svrbenie ústnej sliznice, hrdla. Dokonca prejavy na potravu môžu vznikať aj pri dotyku s potravou pri jej príprave /šúpanie zemiakov, zeleniny/. Alergény z potravy môžu byť časti ich molekúl, ale aj ich spojenie s inými metabolizujúcimi látkami, pretože samy netvoria celý alergén. Dokázali sa alergicky pôsobiace časti rýb, orechov, či burských orieškov, ale aj kravské mlieko.
Diagnostika je neľahká aj napriek kožným testom, či dôkazu protilátok na imunoglubulíne E, aj A.
Liečba pozostáva z diét, ale aj symptomatických liekov. Ak sa prejavy týkajú dýchania /astmy/, potom sa podávajú lieky proti zjavným príznakom. Doporučuje sa aj kromoglykán pol hodiny pred hlavným jedlom.
V zásade sa treba držať predpisov alergológa.
Choroby dýchacích orgánov u detí
Medzi najčastejšie choroby patria:
Priedušková astma - obtiažne dýchanie a sípavý zvuk pri výdychu
Bronchiolitída - podobne ako pri astme kašeľ, sípavý dych a mladší destký vek.
Chrípkové ochorenie horných dýchacích ciest od nosa, hrdla až priedušnicu - výtok z nosa, bolesť v hrdle, prípadne kašeľ z dráždenia priedušnice.
Zápaľ hrtanu až priedušnice a aj priedušiek - štekavý kašeľ záchvatovitého typu.
Chrípka - teplota, celkové príznaky malátnosti a kašeľ, prekrvenie nosa, hrdla.
Pertussis - čierny kašeľ, proti ktorému sa už očkuje - kašeľ je v záchvatoch až dusením, pretože kašeľ je dráždivá a núti vykašľať hlien, kašeľ provokuje záchvat až omodranie, pričom sa na konci záchvatu vykašľaný hlien prehltne, potom nasleduje hlboký nádych.
Zápaľ pľúc - vysoká teplota, zrýchlené dýchanie aj s kašľom a bolesťami na hrudníku.
Najčastejšie vývojové chyby
Vývojová chyba vzniká v priebehu tvorby orgánov plodu a to vo veľmi včasnom veku vnútromaternicového života, keď sa tvoria orgány. Preto môže porucha zachytiť časove ešte nevytvorený orgán, alebo nedotvorený /neuzavrú sa niektoré časti, alebo nerozdelia sa, alebo nevytvoria sa kanály, či nezaniknú niektoré otvory/. Teda vývojová chyba môže zasiahnuť všetky orgány tela od kože až po črevo, ústny či análny otvor. Najčastejšie sa však vyskytujú chyby srdcovocievneho systému, ktoré tvoria skoro polovicu zo všetkých vrodených chýb. Chyby skrytých orgánov ako sú obličky bývajú tiež časté, ale objavia sa niekedy iba náhodou pri iných vyšetreniach. Podobne aj iné orgány ako slezina, pečeň, vnútorné genitálie u dievčat. Podobne ako vrodené chyby orgánov, môžu byť aj chyby metabolizmu niektorých živín. Najnebezpečnejšie sú zmeny nervovej sústavy od mozgu, miechy až na vonkajšie nervy. Ich vykazovanie je jasné pri chybách viditeľných, hoci i tie sa môžu líšiť čo do vážnosti ako sú výrastky pri ušnici, alebo vyústenie močovej rúry mimo stredu penisu.
Príčinou vývojových chýb môžu byť genetické poruchy /mnohé neznáme/, chyby génov, choroby rodičov. Ale veľa príčin môže byť aj niektoré lieky, ktoré užíva matka v začiatku tehotnosti, alebo jej ťažšie choroby, infekcie ako rubeola, toxoplazmóza, cytomegália. Tieto však nevznikli pri založení oplodneného vajíčka, ale behom orgánovej genézy a preto ich voláme ako teratogénne. Najväčšími chybami vývoja sú chyby z nekompletného rozdelenia základu dvojčiat a preto zrasty typu siamských dvojčiat. Niektoré z chýb sú sprevádzané komplikáciami tak závažnými, že vedú k včasnej smrti plodu /jeho spontánny odchod potratom/, alebo sa plod narodí mŕtvy, alebo novorodenec skoro po narodení zomiera.
Mnohé z vrodených chýb sú operovateľné s dobrým výsledkom. Rozhodne o tom jednak typ chyby ale aj kvalita operačného výkonu. Ľahké vrodené chyby ako sú výrastky, rozštepy, nadpočetné prsty, či zrastené prsty, zmnoženie cievok krvných alebo lymfatických sú dobre upravitelné.
Diagnostiku robia genetici, plastickí chirurgovia
alebo detskí chirurgovia, ortopédi, kardio- a neurochirurgovia. Ukazuje
sa teda, že vrodená chyba vyžaduje správnu diagnostiku, správny liečebný
postup radu odborníkov. O prognóze však rozhoduje aj správny prístup k
pooperačnej rehabilitácii, výchove a vzdelávaniu chybného dieťaťa.
Po diagnóze DMO výchova a rehabilitácia
dieťaťa vyžaduje veľa úsilia aby sa pohybový vývin udržal čo najviac k
norme. Po vyšetrení sa s rodičmi musí pohovoriť o ťažkostiach i problémoch.
Na prvý raz asi nepochopia všetky potrebné informácie a preto ich lekár,
i rehabilitačný pracovník opakuje aj pri ďalších návšetvách. Informácie
musia byť pravdivé, nie prehnané ani smerom k optimizmu ale ani pesimizmu.
Rozhoduje tu odhodlanie rodičov dlhodobo a neprerušene rehabilitovať podľa
návodov, ktoré dostanú pri každej návšteve. Okrem neurológa sa zapoja do
vyšetrovania aj detský psychológ a ak treba radí aj sociálna pracovníčka
/ak ide o určité zákonom stanovené výhody pri opatere poškodeného dieťaťa/.
Rodičia si musia pri dlhodobosti potrebnej rehabilitácie uvedomiť pomalosť
pokroku. Práve preň je treba výdrž a dôslednosť. Väčšinu činností preberie
matka akoby spontánne, pretože jej najviac záleží na efekte. Ovšem aby
vydržala a nestrácala “nervy” a trpezlivosť, musí dostávať pomoc v svojej
úzkej i širšej rodine. Už len sama rehabilitácia vyžaduje svalovú námahu,
pretože zpočiatku všetky pohyby sa cvičia aj proti odporu dieťaťa. Dokonca
aj psychika matky vyžaduje “podržanie” zo strany manžela, pretože cvičenie
je spojené nielen s odporom dieťaťa ale aj s plačom, ktorý drása nervy
unavenej matky. Preto je tu otec, hoci odchádza do práce, ale po práci
je potrebná jeho práca s dieťaťom úpri cvičeniach, ktoré by mal ovládať
presne tak ako matka. Vieme, že otcovia prežívajú narodneie poškodeného
dieťaťa ťažšie ako matky, ktoré sa svojou láskou vedia rýchlejšie orientovať
smerom k dieťaťu. Je potrebné sa aj v ambulancii venovať otcovi, ktorý
vyžaduje nielen informácie ale aj pomoc aby sa jeho city spojili s citmi
matky a pozitívne preniesli na dieťa. Podpora otca je najväčšou pomocou
pre matku, jednak pre lásku, ktorú medzi sebou cítia ale aj pre obetu,
ktorú dieťa a matka potrebuje. Dieťa s DMO väčšinou rodinu posilní, hoci
nie sú zriedkavé prípady “úteku” otca od problému dieťaťa, pretože sa v
svojej ješitnosti nevie vyrovnať s chybou, priznať sa k dieťaťu, pridať
ruku k rehabilitácii a chápať potrebu dieťaťa a matky. Vyrovnanie sa s
problémom je vecou celej rodiny. Preto aj širšia rodina starých rodičov
musí sa pridať k chápaniu dlhodobej potreby rehabilitácie, naučiť sa aj
rehabilitovať, najmä však “podržať” unavenú matku, dať jej šancu na voľné
chvíle pre seba, na rekreáciu pri svojich koníčkoch.
Valné zhromaždenie OSN prijalo 20.
novembra 1989 Dohovor o právach dieťaťa. Vytvoril sa predpoklad, že všetky
štáty, ktoré ho podpísali sa zaviazali dodržiavať zvláštnu ochranu detí.
Dohovor nadväzuje na Ženevskú deklaráciu práv dieťaťa z roku 1924 a na
Chartu práv dieťaťa z roku 1959. Dohovor o právach dieťaťa vychádza z práv,
ktoré sa týkajú dieťaťa ako právoplatného občana. Práva dieťaťa v 10 bodoch
určujú: dieťa má právo ich využívať, má právo na meno, právo na národnosť,
právo na výchovu v rodine, právo na vzdelanie, práco na ochranu a pomoc,
prednosť pri poskytovaní pomoci pri katastrófach, právo nebyť zneužívané
ani na prácu pod určitý vek, uprednostnenie ak je poškodené, právo na výchovu
k bratstvu.
Základom je teda rodičovská starostlivosť, vzdelanie, kultúra, vlastné presvedčenie a názory s právom na slobodu svoje názory aj vyjadriť a primerane bveku sa podielať na spoločenských záležitostiach. Dieťa nesmie byť nijako vykorisťované ani zanedbávané a všetky životné potreby sa mu musia zabezpečiť. Výchova v rodine predpokladá zdravie, šťastie, spokojnosť a komplexnosť vývoja osobnosti. Výchova k bratstvu znamená zaručenie nezasahovania do práv iných ľudí, ani detí a vytváranie vzájomnej tolerancie k rasám, názorovým skupinám, národom a náboženstvám - tolerancia a úcta k človeku vôbec pri rešpektovaní práva na odlišnosti v myslení, teda názoroch a v konaní. Pretože ešte aj dnes sú negatívne prejavy správania sa voči deťom /priam otrocké podmienky, práca, zneužívanie/, podľa správy UNICEFu, z roku 1997, musia sa body Dohody prijať vo všetkých členských štátoch OSN.
Dohovor o právach dieťaťa predstavuje bezpodmienečné východisko pre zabezpečenie a uskutočnenie zákonného dodržania všetkých bodov Práv dieťaťa.
Právo na lásku rodičov a spoločnosti by
mali byť vychodiskom ku všetkým právam všetkých detí sveta.
Hoci autizmus nepatrí do preventívno
- liečebnej náplne pediatra, predsa je dobré ak sa aj v rámci tohto odboru
pozná táto porucha. Je to duševná porucha, vyskytujúca sa v ranom detskom
veku a charakterizovaná poruchou komunikácie, poruchou uvedomovať si a
porozumieť, neschopnosťou spoločenskej komunikácie a opakujúcimi sa stereotypmi
/najmú pohyby rúk, končatín, chodenie/, ale aj záujmov a aktivít.
Výskyt choroby nepoznáme, ale v Bratislave sa udáva okolo 25 detí. Diagnózu postaví psychológ, detský neurológ, ale aj pediater, dokonca rodič si po určitom čase všimne, že dieťa si nič nepýta, nie je zvedavé prečo sa niečo deje, pamätá si obrázky, veci, situácie aj na ulici, v domácnosti. Viaže sa na rovnaké a stabilné situácie, zariadenie, miesto v byte, v svojej izbe a nechce nič meniť, ba naopak každá zmena vyvoláva nepokoj až plač. Nepozná sa príčina chyby.
Autizmus môže, ale nemusí byť spojený s duševným zaostávaním, ale ak je, tak prístup k dieťaťu sa zhoršuje.
Reč detí je neosobná, o sebe hovorí ako o druhej osobe /chceš piť/, alebo o tretej osobe /chce piť/. Neopíše čo cíti, nechápe zmysel príhovoru, reči, nemajú záujem odpovedať. Nič si nepýtajú a ak im treba dať jesť, piť, tak im to treba servírovať, dať. Sú veľmi čistotné, stereotypne si utierajú ruky, či ústa.
Neznášajú učenie v normálne zariadenej škole /či už pomocnej, osobitnej, normálnej/, ani učiteľa ktorý sa im prihovára. Potrebujú ohľaduplnosť, výdrž, pochvalu za všetko čo urobia.
V škole musia mať všetko iba pre seba, izolované od iných, bez zariadenia ktoré ich rozptyluje. Všetko musia nielen počuť, ale aj vidieť a preto sa ľahšie učia podstatné mená /dajú sa znázorniť/, ako pojmy neznázorniteľné /mať, ľúbiť/. Stereotypne sa pýtajú na niečo a “žiadajú” stereotypnú odpoveď, čo je veľmi vyčerpávajúce pre rodiča i vychovávateľa. Učiteľ na ne pôsobí v presnom rytme, cez obrázky s pomenovaním vecí, stereotypiou denného režimu, nevyžadovaním písania ale skôr iba činností, ako je razítkovanie písmen, číslic.
Cieľom je vytvárať pre autistické deti triedy so špeciálnym prístupom výuky, zariadenia na chránené bývanie, ale predovšetkým by bolo treba aby sa vedelo koľko kje u nás autistov a kde ich máme /centrálny register/. Samozrejme, že diagnostika musí byť veľmi včasná a presná, bez ohľadu kto na chybu upozornil prvý /rodič, pediater, psychológ, neurológ/.
Na svete žije veľa ľudí, ktorí majú určité
znaky autizmus, ale vyvinuli sa do dobre fungujúcich jedincov v spoločnosti.
Samozrejme, že si uvedomujú svoje stereotypné správanie a znaky, ktoré
ich ovplyvňovali v mladšom veku. Dokonca sú známe osoby z rodín, v ktorých
sa podobné príznaky objavili aj u viacerých členov rodiny. Preto je treba
pracovať s autistickými deťmi, aby sa u nich prekonala fáza strnulosti
a podnietila zmysluplná činnosť.
Rodina je základnou spoločenskou jednotkou,
ktorá vytvára predpoklady pre zachovanie života spoločnosti a kvalitu následných
generácií.Kvalita rodiny sa prejaví na deťoch ako budúcich tvorcoch a vedúcich
populácie. Dobrá rodina tvorí základ pre dobrú generáciu, zlá rodina dáva
zlé vplyvy svojich vlastností, hoci nie každá vlastnosť sa v budúcnosti
prejaví. Neide tak o biologickú kvalitu ale skôr kvalitatívne odlišné formovanie
psychických a sociálnych vlastností.
Dobrá a so svojim poslaním zladená rodina dáva predpoklad kvality mladej generácie čo do biologických, psychických, etických, výukových, výchovných a ekonomických vlastností, pretože si plní svoje povinnosti v plnom rozsahu. Rodičia si musia byť vedomí svojho zdravia, ale aj nosičstva možných skrytých chýb. Ale aj pri všetkej starostlivosti sa môžu vykytnúť chyby a choroby u potomkov.
Správna rodina dáva deťom zdravú výživu, správnu výchovu, vzdelanie a emocionálne vzory a tak isto sociálnu ochranu. Nesprávnej rodine chýba jedna alebo viac funkčných vlastností. Spoločnosť pozná narušené a nefungujúce rodiny a narušenosť sa môže stupňovať až k zvrátenému správaniu rodičov a učeniu detí asociálnemu až antisociálnemu správaniu, alebo proste sa voči deťom rodina alebo jej člen správa ako tyran a zneužívač.
Rodina prechádza vlastnými stupňami vývoja od prípravy na založenie, cez vývoj od uzavretia manželstva a narodenia prvého dieťaťa, cez dozrievanie splodením plánovaného počtu detí, cez zapojenie sa celej rodiny do spoločenského života až po postupné zmenšovanie odchodom porvého až posledného dieťaťa z domu až po zánik úmrtím jedného z manželov a smrť aj druhého.
Na plnenie funkcií rodiny je treba aby sa manželstvá uzatvárali medzi zrelým mužom a ženou - biologicky, emočne, profesne, vzdelaním a osobnostne /psychosociálne/. Aj keď sa rodičia neučili vychovávať svoje deti, predsa sa dobré vlastnosti z vlastnej výchovy prenášajú na potomstvo, samozrejme, že obohatené o novšie poznatky, informácie. Preto sa spoločnosť dovoláva aby boli obaja jedinci zrelí po každej stránke. Nezrelosť /od prílišnej mladosti až po psychickú nezrelosť/ je znakom, keď jedinec nestačí plniť náročné povinnosti výchovy svojich detí, hoci tu najjednoduchšiu - biologickú si splnil, ovšem to nestačí. Ani nezrelá rodina nebýva sama, ale ostávajú zachované iné časti rodiny, ktoré pomáhajú - starí rodičia, a v extrémnom prípade aj spoločnosť, ktorá “musí” vstúpiť do riešenia problémov. Ovšem nie každý zlý príklad v slabej rodine sa musí odraziť na deťoch iba v negatívnom smere. Sú dokonca deti z “nezrelých” rodín s dobrými vlastnosťami, ale vyžaduje to silné osobnostné vlastnosti samotného dieťaťa. Dieťa si pri svojom vývine iste volí vzory nielen zo svojich rodičov ale často z iných ľudí, ktorí mu stačia na prekonávanie zlej situácie v rodine, ovšem netreba sa tým príliš upokojovať, ale potrebnej rodine a jej deťom treba pomáhať všetkými možnými spôsobami. Ak sa to spoločnosti nedarí, potom sa spoločnosť ochudobňuje, ba dáva podnet pre vývoj asociálneho jedinca, ktorý bude raz spoločnosti na obtiaž.
Problémová rodina sa nevie vysporiadať s ťažkosťami, nevie bez ujmy plniť niektorú funkciu a na normalizáciu vyžaduje pomoc. Pomocou zásahov z vonka /ak o to stojí/ bude sa vedieť zaradiť, iná ani s pomocou sa o to nepokúsi.
Nefungujúca rodina si neplní vôbec svoje funkcie a preto je treba sa postarať o deti tejto rodiny tak, že spoločnosť najde náhradné riešenie pomocou náhradnej rodinnej starostlivosti /adopcia, pestúnstvo, ústavná starostlivosť/. Súčasne sa však musí postarať aj o “neschopných” rodičov, aby sami nezapadli do patologickej časti spoločnosti.
Dnešná situácia slovenských rodín vyžaduje
úpravu vysokej rozvodovosti, ktorá od roku 1950 stúpla trikrát, slobodné
matky stále tvoria okolo 6% a zvyšuje sa percento rodín pod hranicu sociálnej
biedy, nezamestnanosť je vysoká a osamelých matiek po rozvodoch je asi
8%, je mnoho rodín s narušenými vzťahmi /pre alkoholizmus, delikvenciu,
narkomániu, neznášanlivosť/. Napriek tomu však slovenská rodina vydržala
veľa negatívnych náporov, je zatiaľ jedinou jednotkou, ktorá predsa vydržala
a teda možno ju považovať v podstate za “zdravú a neohrozenú” a teda nie
v “kríze”, len jej treba viac a účinnejšie pomáhať ako je tomu doteraz.
Handikap je označenie znevýhodneného,
brzdeného, zbaveného schopnosti a v prenesenom zmysle aj “ožobráčeného”.
V pediatrii definujeme handikap ako znevýhodnenie dieťaťa, alebo aj jeho
rodiny tak, že si samo či sama nevie pomôcť a potrebuje kompenzáciu zvonka
od druhých, od spoločnosti. Handikapovaný potrebuje dočasnú, alebo dlhodobú,
či trvalú pomoc, väčšinou od viacerých odborov /zdravotníctvo, školstvo/,
ale najmä od odboru sociálnych vecí. V hrubej predstave je to opakovaná
liečba s posudkami o neschopnosti, či zmenenej pracovnej schopnosti /pre
vybavovanie zaradenia k občanom so zmenenou pracovnou schopnosťou - z.p.s./,
alebo čiastočnej až úplnej invalidity zo strany zdravotníctva a sociálnych
vecí, alebo zo školstva o zaradenie do špeciálneho školstva. Sociálna starostlivosť
prideľuje rôzne druhy pomocí /poradenské, finančné, materiálne/.
V pediatrickej starostlivosti sa lekár i sestra stretáva denne s chorými a chybnými deťmi a poznajú ich z dispenzárnej starostlivosti, pretože ich evidujú /vyhľadali ich, liečia, posielajú na kontroly odborným lekárom, poučujú a trvale sledujú/. Aj z nich len tie najťažšie choré a chybné deti sa zaraďujú medzi handikapované. Ostatné dispenzarizované deti patria do ľahších skupín a možno im pomôcť nielen pomôckami /okuliare, načúvací prístroj/, ale aj rehabilitáciou /chronické reumatické choroby/, alebo dlhodobou liečbou /podávanie inzulínu diabetikom, diéty po pečeňovom zápale/. Dispenzarizovaných detí býva až 10% celej detskej populácie, ale ťažko chorých asi desatina z nich, teda 1% detskej populácie. Najfrekventovanejšie choroby sú astma, detská mozgová obrna, poruchy sluchu, zraku, genetické chyby /aj Downov syndróm/, maligne choroby /nádory a leukémia/, svalové a kostrové choroby, kŕčové stavy, zlyhanie obličiek, krvné choroby /hemofília/. K handikapom patria aj sociálne príčiny, ktoré vplývajú na dieťa v porušených rodinách. V tejto skupine sme neuviedli deti s poruchami správania a učenia, ktoré sú síce ľahšieho stupňa, ale môžu vyvolávať neskoršie následky ak sa včas “neliečia”. Okrem handikapovaných detí existujú deti s ťažkosťami, ktoré je treba pomáhať odstrániť - hovoríme o znevýhodnených deťoch. Podobne sú deti s potrebou náhrádzania funkcií a podávania liekov ako už spomínaný diabetes. Obe tieto skupiny v sociálnom zmysle vytvárajú tak zvané disability - neschopnosť, impairmenty - poškodenie. Je to západné označovanie socxiálnych znevýhodnení, ktoré je v končenom dôsledku vystupňované do najhoršej skupiny handikapovaných. Tieto označenia sa u nás bežne nepoužívajú ale chápu sa v sociálnom znevýhodnení stupňovanom od impairment, disability až po handikap.
Liečenie handikapu sa určí po presnom stanovení choroby a chyby po odbornom vyšetrení.
Prevencia handikapu pozostáva vo včasnom zachytení detí z rizikových rodín /poruchy rodiny pozri pri Zdravá rodina a zdravé dieťa/, rizikových tehotenstiev /poškodenie pri počatí, v priebehu tehotnosti, pri pôrode, alebo skoro po narodení/, využitím všetkých skríningových vyšetrení na odkrytie chorôb, ktoré sa ešte nezvýraznili a ktoré je možné včasnou liečbou “úplne” vyliečiť /hypotyreóza hormónom štítnej žľazy, fenyketonúria diétou/. Včasný záchyt dáva šancu liečiť nezafixované choroby a predísť trvalému poškodeniu orgánov, funkcií, psychiky/. Takto možno zachovať dobrý zdravotný stav, zbaviť rodinu záťaže a spoločnosť potreby kompenzácie handikapovaných detí.
Zachovať zdravie a široké používanie preventívnych opatrení je možné iba za plnej spolupráce celého obyvateľstva a jeho vysokého zdravotného uvedomenia. Na zachovanie zdravia prakticky celej spoločnosti je treba, aby si to spoločnosť trvale uvedomovala a podporovala všetky preventívne iniciatívy aj keď stoja určité množstvo peňazí - čo je však vždy menej ako stotina toho, čo by sa bez nich vydalo na liečenie chorých a chybných. Zdravie detí a rodín znamená zbavenie sa stresov z choroby, výdavkov z liečenia a výdavkov na kompenzovanie handikapov. Zdraví si to len ťažko uvedomujú, ale chorí a chybní /či ich rodiny/ sú si toho nielen vedomí, ale tým aj trpia /opakované hospitalizácie, ťažká opatera, umiestnenie v špeciálnych ústavoch, vybavovanie pomocí/. Podmienky života chybných sa síce zlepšujú, ale špeciálne zariadenia, chránené bývania, výpomoci sú stále náročnejšie.
Aj po oddelení skupiny handikapovaných od dispenzarizovaných je stále treba: venovať im zvláštnu sociálno pediatrickú pomoc, zapojiť do pomoci sociálnu sestru, prehĺbiť diagnostiku, liečbu i rehabilitáciu, pomáhať rodine najmä v krízových obdobiach, získať rodičov pre plné rešpektovanie návrhov na liečbu /compliance/, nezanedbať pomoc matke, ktorá je opaterou poškodeného dieťaťa najviac zaťažená a z nej aj unavená, zvláštnu pozornosť venovať otcom, ktorí trpia svojim špecificky mužským prežívaním situácie poškodeného dieťaťa, zapájať ich do práce s dieťaťom.
Spoznávanie problémov v teréne vyžaduje
nielen ich poznať, ale aj o nich stále informovať verejnosť a najmä pracovníkov
rezortov, predstavených miest, okresov, krajov i celého štátu.
Záujem o spoluprácu - cudzím slovom
compliance - zvyšuje 1. jednuduchosť liečby a lieky s dlhou dobou účinku
/raz za deň/, dokonca aj priložený písomný návod na postup liečby, diéty,
rehabilitácie, 2. pravidelnosť kontrol s krátkym čakaním a aktívnym zapojením
sestry do spolupráce najmä pri kontrolných vyetreniach, ktoré zariaďuje,
prípadne odporučenie na podobne choré dieťa v rodine, 3. vytvorenie dobrých
informácií o chorobe a zapojenie rodičov do pozorovania priebehu choroby
so zapisovaním príznakov a ich ústupu, 4. vzájomné podporné skupiny rodičov
najmä pri dlhšie trvajúcej chorobe.
Naopak záujem o spoluprácu - znižujú 1. ak sú rodičia príliš psychicky znepokojení, alebo dokonca chorí, 2. ak je liečba zložitá a dĺžka liečenia nedohľadne vzdialená, alebo menenie režimu dňa s mnohými nariadeniami, 3. dlhé čakanie pri kontrolách a nekoordinované, dokonca nedobre organizované správanie zdravotníckeho personálu, 4. nespokojnosť so zdravotníkmi, 5. nevedomosť o chorobe, ale aj nestabilita rodiny, ktorá nepodporuje pacienta pri dodržiavaní liečebného režimu.
Teda motivácia k dodržiavaniu postupov je podmienená vzťahom ku zdravotníkom, vedomie, že chorobu treba brať vážne a dôvera, že zdravotníci sú schopní správne postupovať pri liečení. Aj kladné či záporné postoje ovplyvňujú stabilita rodiny, dostupnosť k zdravotníckym službám, skúsenosť rodiny so zdravotníctvom a svojimi zdravotníkmi, poznanie choroby, schopnosť rozumieť a dohodnúť sa s lekárom, niekedy aj doporučenie iných o efektivite zdravotníckej práce, no v neposlednom rade je to aj úroveň zdravotných vedomostí rodičov a efekt liečenia.
Preto si musia rodičia uvedomiť, že len spolupráca a dôvera sú základom kladného výsledku.
Existuje veľa ďalších faktorov, ktoré potencujú
kladný vzťah medzi pacientom, jeho rodinou a lekárom. Sú to iste chápanie
vážnosti choroby, stabilita rodiny, vedomosti, súhlas s názormi lekára
a pravdivosť informovania, aktívnosť prístupu zdravotníkov k dieťaťu, psychologická
vyrovnanosť rodiny, stupeň akým sa aj vážna choroba zmierňuje, keď je lekár
neistý, tak pripustí, že treba zapojiť aj iných odborníkov, ale dosť značne
aj krátke čakania pri opakovaných návštevách a minimálne bolestivé výkony.
Naopak vzájomnú spoluprácu znižujú komplikované a nedobre pochopené zmeny
režimu dňa, nevypočutie pacienta a nediskutovanie s nim, vyčerpanosť z
choroby alebo z inej príčiny a nervozita z pomalého efektu, dlhého trvania,
vedľajších účinkov liečby a samozrejme nepochopenie vážnosti choroby a
jej následkov bez liečenia a bez dodržiavania zmien režimu dňa.
Pri vyšetrovaní dieťaťa si lekár všíma
aj matku. Hodnotí pritom jej únavu ak je zamestnaná a aj sa stará o dieťa.
Matka prejavuje pri líčení ochorenia aj určitý pocit viny, alebo iba strach
o dieťa. Pocit viny skôr pri možnom zneužívaní a bití dieťaťa. Matka je
nešikovná v narábaní s dieťaťom pri vyzliekaní, či obliekaní. Dokonca prejavuje
akýsi pocit odmietania dieťaťa, akoby sa ho chcela zbaviť. V rodine je
badateľný nesúlad medzi partnermi, alebo rodina sa ide rozvádzať. Niektorý
z členov /viac otec/ je alkoholik. Pozor na adoptívne dieťa, alebo dieťa
v pestúnskej starostlivosti, kedy môže nesúlad vyústiť až v nepriateľský
postoj.
Dieťa sa môže javiť vyprovokované postojom
a prístupom matky k nemotivovanému plaču - skôr kriku. Hyperkativita dieťaťa
alebo jedovitosť, alebo naopak depresia, nechutenstvo bez vzťahu k príznakom
choroby. Neposlušnosť, sebeckosť, alebo prehnané dodržiavanie všetkých
rozkazov. Klamanie, strach z tmy, zo zvierat. Dieťa s sklonom k bitkárstvu,
tyranskými prejavmi k veciam i k ľuďom, prejavy krádeže, podpalačské sklony,
nepozornosť doma i v škole, neprospievanie vo výuke. Zo somatických prejavov
môže byť enuréza, nápadná obezita alebo chudosť, alebo nadmerný vzrast,
alebo naopak malý vzrast. Psychicky samotárske dieťa a neschopné si vytvoriť
priateľstvo. U dieťaťa v pubertálnom veku môže ísť o prejavy prílišnej
nezávislosti, sklony k hypersexualite, nestabilita v zamestnaní a neschopnosť
vydržať nároky či už v rodine alebo aj v práci.
Na nepriaznivý psychický vývin možno
myslieť už vo včasnom veku dojčaťa. Detskí neurológovia i psychiatri sa
dohodli na detekcii formou zodpovedania otázok na správanie dojčaťa.
Medzi výrazné príznaky patria: poruchy spánku s častým budením až prejavmi kriku akoby zo strachu; dieťa je veľmi pohyblivé až neschopné malého sústredenia sa na hračku, prelietavé v záujmoch; reaguje neprimerane na radosť ale aj bolesť, či neprítomnosť matky; reč, ktorá má vývin od hrdelných zvukov, cez džavotanie, slabikovanie /okolo štvrtého štvrťroka veku/ sa nevyvíja v takomto slede a začiatky sú oneskorené, takže okolo dvoch rokov začína so slabikovaním.
Ako slabšie príznaky sa pridávajú možné náznaky rizikového pôrodu s udaním, že ide o rizikové dieťa, minimálne neurologické príznaky, ktoré určí odborník, ale aj prostredie v rodine nebýva najlepšie.
Takéto deti musia byť v sledovaní detského lekára a podľa jeho hodnotenia aj detského neurológa, či psychiatra a psychológa. Sledovanie musí byť trvalé a podľa hodnotenia sa dieťa primerane rehabilituje /ide o komplexnú formu rehabilitácie, nielen svalové a pohybové cvičenia, ale aj podnecovania rečou, obrázkami - farby a tvary, ale aj hudbou, rytmom a podobne/.
Ak sa u dieťaťa vyskytuje viac príznakov
zo skupiny závažných, potom je odborná starostlivosť potrebná od najmladšieho
veku a trvá dosť dlho, aby sa vývin priblížil k norme, alebo úplne normalizoval.
Vyžaduje to spoluprácu rodičov, najmä matky ale aj otca, ktorý nesmie ostať
mimo pozornosti. Ak rodič zbadá čo len jeden príznak poradí sa s detským
lekárom, ktorý vyšetrí ostatané znaky vývinového skríningu a ak sa naznačí
odchýlka, posiela na ďalšie odbroné vyšetrenie a rehabilitáciu. Opri kontrolách
hodnotí vývin a podnecuje rodičov k vytrvalému dodržiavaniu predpísaných
cvičení a výchovných postupov.
A. Problémy
1. Problémy chorého dieťaťa sa týkajú jeho fyzického stavu, ktorý potrebuje liečbu /aj chirurgickú/ a treba rátať aj s komplikáciami. Rodičia musia získavať zdravotnícke potreby /lieky, nápravné pomôcky, rehabilitantov/. V rodine sa vytvára zvláštny psychický, emočný a vedomostný proces, ktorý cieli na zlepšenie stavu dieťaťa a rodiny. Dieťaťu treba zabezpečiť ochranu, ale aj rekreáciu, pracovnú prípravu a zabezpečenie do budúcnosti /profesnú prípravu odpovedajúcu jeho schopnostiam s predvídaním vývoja choroby/.
2. Rodina s chronicky chorým dieťaťom sa musí rozhodovať so šetrením financií a ich získavaním ak matka ostane s dieťaťom doma. Rozhodovanie je neisté, skôr zlé a vyvoláva pocity neistoty do budúcnosti, čím kazí emočné a sociálne vzťahy medzi partnermi. Rozmýšľa sa aj o uplatnení chorého dieťaťa pre možnosť jeho realizácie sa v manželstve.
3. Problémy dieťaťa sa vytvárajú aj v ňon samom, pretože sa menia jeho nálady v depresiu, alebo inokedy v agresiu, pretože sa narušuje jeho sebavedomie a sebahodnotenie /podľa veku a pohlavia, prípadne základných povahových daností/. Aj napriek snahe o vyrovnanie sa s chorobou a prípadné dočasné “vyrovnanie sa”, predsa dochádza k situáciam vykolajenia, najmä pri porovnávaní sa s rovesníkmi.
B. Reakcie
1. Reakciou rodičov na oznámenie diagnózy zo strany lekára /aj napriek citlivému informovaniu a ponúknutie pomoci/ je otrasom, ktorý hodnotia ako šok, neskôr k hľadaniu možnosti “odvolania” diagnózy, zvaľovania viny na niekoho, kto zapríčinil, že sa došlo k diagnóze neskoro, alebo niekto zanedbal jej objavenie, či liečiteľnosť. Len s odstupom “času” /niekedy mesiacov, inokedy rokov/ sa akceptuje situácia ako existujúca a je potrebné ju riešiť dôverou k lekárovi a branie jeho rád vážne. Ale aj tak sa krízy opakujú, najmä pri porovnávaní chorého dieťaťa so súrodencami, či rovesníkmi /tí dosahujú výsledky a ich dieťa nemá také možnosti/. Prispôsobenie sa týka nielen reakcie ale aj nutnosti podvoliť sa opakovaným kontrolam, čakaniu na výsledky, opakovanie hospitalizácií, vybavovaní sociálnych výhod, pomocí, vybavovanie na úradoch /ktoré sú často necitlivé k problémom rodiny/.
2. Reakcie rodičov ovplyvňuje prijateľnosť chyby, liečiteľnosť, neobmedzenie dieťaťa pre stratu výukových, vývojových schopností /iba lieky, iba náhradné pomôcky, iba diétne stravovanie/. Horšie je to pri poškodeniach, ktoré obmedzia samoobslužnosť, schopnosť duševného prospievania/. Reakcie sú závislé aj na potrebách častosti kontrol a hospitalizácií, ale aj na súdržnosti rodiny a pocity nielne matky ale aj otca, ktorý môže mať odlišné schopnosti odreagovať okoľnosti choroby u svojho dieťaťa.
3. Situáciu zlepšuje dobrá emočná situácia matky ale aj otca, silné vzťahy medzi manželmi - vzájomná schopnosť ohodnotiť čoho je schopný druhý partner, aj poradie narodenia dieťaťa býva dôležitým faktorom, pretože neúspech už pri prvom dieťati je najhorší. Ale aj širší okruh rodiny a známych je mnohoráz podporným faktorom. Možnosť uvoľnenia sa rekreáciou či už v domácnosti, alebo návštevou, či v kultúrnom vyžití, alebo v záhrade, či na chate -sú oživujúcimi aktivitami dodávajúcimi energiu na ďalšiu ťažkú prácu. Schopnosť zvládnuť domácnosť s nákupmi, školou, zdravotníckym zariadením, ale aj úradmi tiež pomáha zľahšiť vybavovanie. Svetonázorové ladenie rodiny pomáha k vyrovnaniu sa s údelom, podobne aj pomoc zo svojpomocných skupín rodičov dáva istotu, že rodina nie je sama v probléme, ale má vzory v okolí. Pomoc širšej rodiny je veľmi podporná aj keď sa týka len pochopenia a psychického podržania, najmä v časoch zvýšeného napätia. Dokonca aj prísľub pomoci zo strany zdravotníkov a skoré ukázanie ochoty a podávania rád je zlešujúcim momentom.
C. Požiadavky na rodinu
1. Chronická choroba dieťaťa vyžaduje od rodičov, aby sa naučili poznať chorobu, jej priebeh, komplikácie bez liečenia a s liečením. Musia sa naučiť spoznávať svoje dieťa so zmenami, ktoré spôsobila choroba v jeho telesnom, psychickom, sociálnom “svete”, ako zmenila a stále mení jeho život, ambície, záujmy, názory, jeho spoločenské možnosti a schopnosť sa s nimi vysporiadať. Napriek chorobe má dieťa niektoré schopnosti zachované a treba ich rozvíjať, dokonca možno posiľňovať aby pomohli kompenzovať straty, ktoré choroba vyvolala. Rodina musí zvládnuť povinnosti okolo choroby s ohľadom na vývin dieťaťa, jeho schopnosti, jeho povinnosti.
2. Emočné zmeny sa musia vyrovnať s chorobou nielen u dieťaťa ale aj u rodičov a súrodencov. Vzájomne musia spoznávať vlastnosti dieťaťa s jeho precitlivenosťou a raniteľnosťou. Rodina sa musí vyrovnať s pocitmi viny, ohovárania, hanby, bezmocnosti, hoci pritom chápať dobre myslené pomoci zo strany spoločnosti, aj keď sa treba pripraviť na informovanie každého kto má záujem vedieť o situácii, ktorá v rodine nastala a nebáť sa hovoriť s “dobrými” ľuďmi o svojom živote aj keď treba rozlišovať kto je kto.
3. Rodičia musia hovoriť so svojim lekárom a otvorene informovať o situácii, ktorú zvládajú a ktorú nevedia riešiť, pretože existujú aj aktuálne prekážky alebo neschopnosť. Podľa toho sa s nim dohodujú o postupoch, ktoré vykonajú bez problémov, ale aj o tých, ktoré im robia prekážky a ťažkosti.
4. Choré dieťa sa musí otvorene priznať a s rodičmi hovoriť o svojich predstavách, ale aj problémoch, pretože iba pri otvorenom jednaní sa vyrieší maximum problémov osobného charakteru, pričom sa nenarušuje sebavedomie ani jedného z nich.
D. Zmeny
1. Zmeny správania dieťaťa vyžadujú od rodiny vytvorenie “normálneho” režimu dňa aby sa jednak zachovali schopnosti rodiny vychovávať dieťa ale aj žiť “normálnym” životom s rešpektovaním povinností dieťaťa, poslušnosti, určitej prísnosti a rovnosti pre všetky deti v rodine.
2. Zachovanie režimu umožní dieťaťu správne pochopiť vážnosť potreby liečnia, rehabilitácie, diéty a kontrol a pritom maximálne zachovať schopnosti dieťaťa učiť sa, vykonávať samoobslužné činnosti, ale aj pomáhať rodine.
3. Umožnenie styku s rovesníkmi zapojí dieťa do sociálneho kontaktu a vyrovná odcudzenosť rovnocenným kontaktom a zabráni u neho pocitu izolácie alebo výnimočnosti.
4. Vytvárať vzťahy dôvery so zdravotníkmi a školskými pracovníkmi, aby sa dodržali všetky požadované kontroly, skúšanie a učenie, ale aj záujem o pozitívny progres uzdravovania tela, duše i sociálneho cítenia.
5. Všetky opatrenia len podporia správny rast dieťaťa a rodiny aj napriek handikapujúcim “ťažkostiam” zo strany chronickej choroby.
E. Dôsledky choroby
1. Negatívne dôsledky na dieťa sú v preceňovaní chorého dieťaťa a vytváraní izolácie v podobe kontaktu viac s jedným z rodičov ako druhým, čo vytvára aj napätie medzi rodičmi, či v rodine vôbec pretože sa správanie narušuje emočným, ale aj rozumovým odklonom od normy.
2. Rodina aj napriek svojej snahe sa stáva ohrozená alebo aj dysfunkčná, pretože je napätie medzi manželmi a deťmi, nevedia riešiť napätia a spory.
3. Choré dieťa nespolupracuje akle skôr zneužíva svoju chorobu alebo ju zvýšene pociťuje čím zhoršuje telesnú a duševnú rovnováhu, stáva sa precitliveným a takto aj pociťuje zmeny, ktoré môže zveličovať, na druhej strane zase si vyčíta, že je príčinou chýb v rodine, pretože časť z nich si uvedomuje “zvýšený pocit využívania choroby”.
F. Chyby rodiny
1. Vzájomná prepojenosť členov rodiny nedovolí konať samostatne, pretože akosi zaväzuje každého jednať podľa dominantného vzoru rodiny /viac matka/.
2. Prehnaná starostlivosť teda brzdí členov rodiny a vytvára pocity zviazanosti a neschopnosti niečo zlepšiť nielen pre dieťa ale pre samotnú rodinu.
3. Všetci vedia o tejto zatvrdlosti ale ani jeden sa nepokúsi o porušenie tohto puta a stáva sa utlačeným, neschopným jedincom, čo potom plodí aj utiahnutosť voči okoliu, izoláciu od blízkej i širšej spoločnosti. Takto vznikajú aj konflikty v rodine, aj širšej rodine i bližšej spoločnosti.
G. Povinnosti zdravotníkov, najmä pediatrov
1. Lekár a sestra musia poznať situáciu v rodine, jej štruktúru, organizovanosť, vzájomná prepojenosť citových väzieb, vzájomná láska a rešpekt.
2. Musia sa snažiť o vyriešenie problémov, ktoré z choroby dieťaťa vznikli a dať im dostatok informácií ako sa ktorý problém dá riešiť.
3.Musí vytvoriť pozitívne vzťahy k dieťaťu, povinnostiam, pozornosť k zdravým deťom, pritom ich povzbudzuje a navrhuje riešenia.
4. Predvída problémy a krizové situácie aj napriek tomu, že súčasná situácia sa javí ako dobrá /porovnávanie situácie rodín so zdravým dieťaťom, dosiahnuté výsledky - škola, profesia/.
5. Pediater stavia liečbu adaptovanú na danú situáciu a doplňuje ju. Vychováva rodičov a samo dieťa poznávať meniacu sa situáciu choroby a vyžadovanú kontrolu, liečbu, rehabilitáciu, diétu. Rieši vzťahy, pomoci, tvorí s rodinou plány do budúcnosti - často zo dňa na deň.
6. Pediater zabraňuje vzniku excesívnej závislosti dieťaťa na druhých, ale pritom zapája do liečenia oboch rodičov a toho, ktorý sa zo situácie uvoľňuje snaží sa presvedčiť o potrebe aj jeho zapojenia. Stretáva sa s celou rodinou aby modifikoval spoluprácu, vzťahy, prispôsoboval ich situácii chorého dieťaťa ale nie na úkor rodiny, či súrodencov.
7. Stará sa o problémy psychiky, emócií a zapája aj psychológa, či iného odborníka do spolupráce s rodinou. Na základe symptómov meniacej sa psychiky a emócií dieťaťa rieši s odborníkmi naznačované konflikty, či už vytvorené problémy. Zapája aj širšiu rodinu do spolupráce /starí rodičia/.
8. V snahe zabrániť problémom zvažuje potrebu kontrolných vyšetrení, pričom ich ani nepodceňuje ale ani nepreceňuje /ambulantné odbery, či potreba hospitalizácie/. Zvažuje ich podľa citlivosti rodiny, dieťaťa ale aj ochoty odborných pracovísk, čas čakania, nutnosť pre posúdenie aktivity choroby alebo zmeny v oboch smeroch /zhoršenie, zlepšenie/. Nezabúda vysvetľovať potrebu kontrol ale aj výsledky a nezamlčí ani zmeny smerom zhoršenia.
9. V neposlednom rade osobným kontaktom
a prístupom vytvára situáciu chápania vážnosti choroby a prípravu rodičov
i dieťaťa na jej priebeh a prognózu. Je to jedna z najvážnejších situácií
a vyžaduje nielen prax ale aj skúsenosť podávať informácie každého druhu.
Otužovanie chápeme zvyšovanie schopnosti
brániť sa chorobám telesným, duševným, ale aj odolávanie stresom v spoločenskom
chápaní. Telesné otužovanie je odolnosť voči chladu, teplu, chorobám z
infekčných nákaz, ale aj narušeniam výživy. Duševná odolnosť je schopnosť
vyrovnane reagovať na tlaky zvonka prekvapeniam v reakcii na situácie,
tréme. Sociálna odolnosť je schopnosť byť samým sebou pri chápaní a rešpektovaní
society okolo dieťaťa /pritom vie presadiť rozumné názory, rešpektuje však
aj názory iných/.
Telesné otužovanie vytvára rezistenciu voči škodlivinám zvonka /sem patria aj alergény/, najmä zo vzduchu, vody, zeme. Formy otužovania sa menia vekom. V dojčenskom veku je to otužovanie kože čistotou, hygienou, vystavovaním okoliu za tepla i chladnejšieho počasia, ale aj postupné a rozumné vystavovanie slnku. Otužovanie súvisí s výživou, najmä však v najmladšom veku výživou materským mliekom. Toto zaručuje odolnosť v neskoršom veku voči nákazám, ale aj odolnosti voči alergénom. Zásoba vitamínami a stopovými prvkami /okrem vitamínu D/, vytvára predpoklad pre nešpecifickú odolnosť. Dodržiavanie očkovacích termínov zase vytvára špecifickú odolnosť voiči infekciám. Vzdušné “kúpele” vytvárajú telu schopnosť vyrovnať sa s teplotami okolia, primerané oblečenie chráni voči výkyvom. V najmladšom veku je obliekanie na ochranu voči strate telesnej teploty kožou, neskôr už menšie - slabšie na rovnováhu medzi tvorbou a výdajom tepla /zábrana potenia/. Neskôr v staršom veku býva teplota prostredia ovplyvnená pracovnými podmienkami a tejto sa tak isto treba prispôsobiť primeraným obliekaním.
Odolnosť voči chorobám i alergii je v dlhom dojčení, vytvárajú sa tak nešpecifické protilátky ako obrana na podráždenia zo vzduchu, ale aj zo stravy.
Psychické otužovanie je schopnosť nebáť sa situácii /aj chrobákov, či hmyzu, či zvierat, tmy či hluku z počtu ľudí/, schopnosť narábať s nástrojmi, zručnosti a šikovnosť, či vedomé pripravovanie sa na pracovné postupy a schopnosti vedieť si pomôcť. Vyznať sa v situáciach, nehanbiť sa, nečerveňať sa. Vedieť znášať záťaže zo skúšok a vystúpení, priznať si chyby ale aj vedieť ohodnotiť výkony druhého, byť nezávislý ale aj vedieť poskytnúť pomoc či prijať pomocnú ruku iných. Vedieť v sociálnom živote vpraviť sa do skupiny detí, zbavovať sa postupne egoizmu a vytvárať altruistické chápanie kolektívu. Vedieť si obrániť svoje názory ale aj požiadavky /asertivita/, ale aj vcítiť sa do situácií druhých /empatia/.
Špecifickú odolnosť zvyšujeme očkovaním, ktoré má svoje zásady a hovoríme o nich na inom mieste.
V sociálnej odolnosti a zručnosti hovoríme o schopnostiach, ktoré dieťa pripravujú na povinnosti a schopnosti ich splniť, vytvárať si plánovite pracovné ale aj mimopracovné povinnosti, záujem o šport /pohyb/, kultúru /aj hry a pohádky, romány podľa veku a vedomostných schopností/, vedieť sa zaradiť do kolekívu a zniesť kolektívne povinnosti, ale aj prispôsobenie a keď treba aj zaujať schopnosti viesť kolektív. Vyhýbanie sa zlým návykom a aj spoločnosti, ktorá sa ukazuje násilná, či nerozumná /ak akcie v nej vytvárané sa priečia rozumným názorom/. Poradiť sa a vedieť sa obrátiť na starších /rodičov, priateľov, učiteľov/ ak sa skutočnosť vyvíja inak ako “mu predpisuje” výchova, či vzory rodičov a učiteľov.
Všetkým odolnostiam sa učí dieťa vedome a podvedome v rodine, ale aj v škole a v “dobrých” kolektívoch. Dobrým kolektívom rozumieme skupiny v organizáciach so zaručenou rozumnou výukou i výchovou ako sú športové a kultúrne kluby, skupiny ako Skaut, religiózne skupiny overené a legálne uznané.
Záverom treba odolnosť chápať ako odolnosť
tela voči vonkajšiemu prostrediu, psychickú vo výchove a zvykoch získaných
zo vzorov, sociálnu odolnosť vychovanú tak isto zo vzorov.
Každá choroba sa musí ovplyvniť liečbou,
aby sa chorý zbavil čím skôr bolesti a iných prejavov choroby, aby sa návrat
zdravia urýchlil. Niektorá potrebuje iba pokoj na lôžku, prípadne lieky,
iná zase diétu, alebo mnohé aj cvičenie, či rehabilitáciu. O podávaní liekov
sme hovorili inde. Diétne stravovanie vyžaduje rôzne druhy výživných látok,
alebo technickú prípravu aby obsahovala alebo naopak neobsahovala časti
potravy pre chorého škodlivé. Cvičenie alebo rehabilitácia je zase pohybová
a masážna liečba najmä kostno - kĺbových - svalových skupín.
Pri každej chorobe treba rodičov volať k spolupráci s dieťaťom, aby sa jeho stav čo najskôr upravil k norme. Preto je treba rodičom vysvetliť podstatu choroby, spôsob liečby a možnosti dosiahnutia efektu ak sa lieči podľa návodu a ak by sa neliečila. Dobre informovaní rodičia sa nenechajú informovať neodborníkmi a nebude sa skresľovať ich predstava o výsledku. Musia byť presvedčení a väčšina z nich o tom vie, že aktívna spolupráca upevní nielen spoluprácu dieťaťa ale aj rýchle dosiahnutie ústupu príznakov, ktoré kvária dieťa /bolesť, horúčka, hnačka, malátnosť, slabosť, obmedzenie pohybu/.
Úspech liečby vždy závisí od spolupráce oboch rodičov. Ak vieme, že matka citlivejšie prežíva bolesti svojho dieťaťa, musíme sa venovať aj otcovi a získať ho pre spoluprácu, pretože matka sa dosť rýchlo vyčerpá a potrebuje nielen psychickú ale aj fyzickú podporu /pri podávaní liekov, pri cvičení a rehabilitácii - tu najmä/.
Pri chronických chorobách, ktoré trvajú mesiace a vyžadujú trvalú prácu s dieťaťom, je treba prestaviť celý režim života rodiny s centrálne postaveným chorým dieťaťom a jeho potrebami. Pri chronicite choroby je treba do systému života zapraviť liečebný režim tak, aby netrpela rodina, nepreferovalo sa iba choré dieťa, ale bol čas aj na venovanie sa ostatným deťom, ale aj na možné styky rodiny s priateľmi a ostatnou rodinou.
Akútna choroba sa lieči rýchle, príznaky ustupujú s dodržiavaním podávania liekov, diéty, hygieny a iba nakrátko zaťažia rodičov. Aj tak nutno rátať s únavou, nevyspaním, striedaním rodičov pri dieťati a teda aj duševným napätím, možno aj sociálnou izoláciou. O čo horšie je to ak chronicita choroby vyžaduje toto všetko s predstavou dlhodobosti. Preto je treba nielen častejšie stretanie rodičov s lekárom, ale aj pomoc zo strany zdravotníkov a v prípadoch vážnejších aj pomoc širšej rodiny alebo známych /svojpomocné skupiny/. Chronické choroby si vyžiadali vytváranie skupín podobne chorých detí a rodín s rovnakými problémami, pretože v kolektívnom spoluprežívaní sa ľahšie hľadajú nielen pomoci, ale aj prekonávanie prekážok a zvýšená možnosť efektívnej komunikácie vedomostí nielen o chorobe ale aj jej priebehu a prognóze.
Svojpomocné skupiny sú treba pri vrodených
chybách zmyslových orgánov /zrak, sluch, reč/, ale aj pri vrodených chybách
metabolizmu /coeliakia, fenylketonúria, alergie na potraviny/, ale aj pri
chorobách pohybových /reumatizmus/, vnútorných orgánov /chyby srdca, zažívacieho
systému, obličkách/, prípadne maligných chorobách /tumory, leukémia/. V
rámci takejto pomoci sa rodičia vedia podržať a pomôcť si radami ale aj
skutočnou fyzickou či psychickou a sociálnou pomocou.
Vypracoval MUDr. Jozef Cernay
cernayj@healthnet.sk