Zoznam tém:
Svoje postrehy k daným témam zasielajte
prosim na cernayj@healthnet.sk
Samoliečba znamená, že pacient sa lieči
sám liekmi, alebo liečivými látkami, či iným spôsobom akým môže byť rehabilitácia.
Liečivá si zadováži rôzne - od kúpy liekov, cez lieky, ktoré dostal od
iných ľudí, alebo kúpil bylinky na čaje, alebo si ich sám nazbieral a sám
si vytvoril rehabilitačný či diétny režim. Samoliečiteľstvo sa dostalo
dnes už aj na oficiálnu rovinu aj u nás, tým, že sa v Národnom programe
podpory zdravia vyhlásila aj táto forma liečby za prijateľnú. Podpora samoliečenia
je ako 8. bod Multirezortnej zodpovednosti za zdravie, ďalej sa tam spomína
svojpomoc a plnšie využitie kvalifikácie zdravotných sestier v záujme zníženia
zaťaženia lekárov a ich výraznejšieho pôsobenia v oblasti prevencie a poradenstva.
Je to logický dopad už historicky známej skutočnosti, že ľudia sa vedia
aj sami postarať o svoje zdravie. Pokúšajú sa o to už dlho, teda celý čas
starostlivosti o seba a svoju rodinu, či blízkych.
V súčasnosti samoliečba v EU dosahuje v priemere 20%, ale sú krajiny s vyšším percentom /Švajčiarsko 30%, USA 40%, Rakúsko 10%/. Rakúsko dokonca vydalo kódex, v ktorom sa lekárom oznamuje zoznam voľne predajných liečiv a miesto kde ich možno kúpiť /lekáreň, drogéria, benzínová pumpa/. Ide o značné množstvo liekov určených na liečbu bolesti, alergických stavov, reumatických obtiaži, zápalov, ochorení respiračného systému, ďalej sa uvádzajú balneoterapeutiká /lieky používané v kupeľníctve/, dermatoterapeutiká /kožné/, gynekologiká ženské/, odvykacie lieky, hypnotiká /tlmiace,uspávajúce/, kardiolieky /srdcové/ a celý rad iných liečebných prostriedkov. Pri každom lieku sa uvádza zloženie, indikácie /doporučenia/ a kontraindikácie /nedoporučenia/ a upozornenia ako a či možno použiť u detí do 6 rokov, v tehotnosti, používať najviac 10 dní. V Rakúsku sa samoliečenie nestretlo s pochopením lekárov ale berú to ako realitu, hoci Rakúsko má medzištátne najnižšiu spotrebu liečiv /19 balení na rok a obyvateľa/. Samoliečenie má pozitíva ale aj negatíva, pretože ide o presun k symptomatologickej /príznakovej/ liečbe od kauzálnej /príčinnej/, a že lekárne sa vlastne menia na ambulancie. Odborníci kritizujú reklamu liečiv, zodpovedné zdravotnícke orgány, pretože sa zistili vážne podvody pri voľne kúpiteľných liekoch /antikoncepcia bez účinnej látky, hormonálne prípravky s prímesami/. Treba hodnotiť aj vyspelosť pacientov, ale lekári to berú ako nevyhnutnú realitu.
Zamyslenie sa nad samoliečením u nás si žiada aby sme si uvedomili, koľko čajov sa vypije na liečbu malých “chrípkových” alebo “chrípke podobných ochorení”, koľko liekov poradia susedia, alebo členovia rodiny. Koľko liekov je za oknami a v krabiciach doma, nevyužitých, ale aj prestárlych. Teda mnoho liekov by sa dalo využiť pri ordinácii lekára v domácnosti - ak by prezrel “zásoby nevyužitých, nedobraných liekov”. Teda aj ordinácia liekov lekárom pacient často nedobral, dávka nebola akceptovaná, compliancia /ochota spolupracovať/ teda nebola úplná.
O samoliečbe sme vedeli, veď len čajové kúry, diétoliečby boli bežnou praxou v našich rodinách. Každý z nás si pamätá, že matky dávali deťom rôzne odvary na rôzne choroby, o ktorých vedeli zo svojej skúsenosti. Podobne malé dávky alkoholu na “vyrazenie” osýpok, zapotenie na odstránenie bolestí a únavy, diéty pri znižovaní hmotnosti, ale aj opačne cukrové kúry na stlstnutie a zvýšenie chuti do jedla. Ale neodborné až pokútne liečiteľské praktiky liečiteľov treba brať nie ako samoliečenie ale ako paramedicínske “liečenie”. Fytoterapiu /liečenia rastlinami a ich časťami/ treba robiť uvedomele a isto o nej aj prečítať niečo v literatúre odborníkov pre širokú verejnosť. V zásade sa nesmie brať ten istý liek dlho, ani čaj a prípadne meniť rastliny, z ktorých sa robí.
Samoliečenie zavedené vo vyspelých krajinách má iste svoj cieľ, pretože jeho podporou nielen, že sa dosiahne zníženie výdavkov štátu na liečbu, pri samoliečení si totiž lieky hradí pacient sám. Tým sa aj zvyšuje záujem ľudí o svoje zdravie, pretože si svoje zdravie viac pozoruje. Iste si môže aj ublížiť, pretože môže oddialiť odborné vyšetrenie, ale asi to neurobí veľká časť pacientov, pretože akonáhle sa mu nepodarí potlačiť symptómy, ide za svojim lekárom s pocitom “viny”, že možno niečo prepásol, strácha sa, že si možno aj ublížil. Na druhej strane veľký počet pacientov sa symptómov zbaví a “vylieči” chorobu a nemusí ísť ani k lekárovi a ani nezaťaží štátnu kasu. Teda veľká časť nepríde už do ambulancie lekára, ušetrila seba i jeho, seba iba zdanlivo, pretože ak by bola ordinácia liekov zdarma nemusel platiť zo svojho, ale na druhej strane dal lekárovi čas na iné aktivity. Opakovaným sebaliečením prichádza aj laik k vedomosti čo si môže dovoliť a čo nie. Matky sa napríklad zaujímajú o liečenie ťažkostí svojich prvých detí, ale už pri druhom a ďalších sú tak skúsené, že mnohé zmeny vedia nielen diagnostikovať ale aj odstrániť. Pozoruje to iste každý pediater v svojej praxi, ale aj každý lekár u svojich pacientov, ktorí sú u neho registrovaní. Pritom vieme dobre, že pacient je indivíduum, ktoré síce počúva naše rady ale aj ich celkom - úplne - nedodržuje, najmä o pár dní po návšteve lekára, hlôavne keď príznaky ustúpili. Dodržiavanie rád je síce asi stopercentné v prvý, druhý deň po návšteve, ale ustupuje ak príznaky sa oslabujú, vynecháva sa cvičenie ak stuhlosť alebo bolesti miznú, alebo pretože cvičenie mu spôsobuje bolesti /ako pri chronickom reumatizme/. Compliance bola v minulosti overovaná pri dlhodobej prevencii recidív po akútnej reumatickej horúčke perorálnym penicilínom. Veľa pacientov lieky brala krátko po návšteve a potom krátko pred ďalšou návštevou lekára. Podobne je to s pacientmi s vysokým tlakom, alebo pacientov s diabetom, najmä detským /I.typ - v puberte/ s pichaním inzulínu a dodržiavaním diéty, ale aj u dospelých /typ II./ sú pacienti mnohokrát necompliantní, hoci blížia iba sebe. Tí prví vznikom dlhodobých cievnych zmien /oko, obličky/, druhí fixovaním zmien na cievach dolných končatín, či obličiek.
Teda využívanie samoliečby by mohlo byť súčasťou liečenia ťažkostí, ovšem o snahe o sebaliečenie by sme mali dať šancu pacientovi si o nej pohovoriť s lekárom. Jednak by obaja vedeli, že je to možné, ale vedeli by si povedať v čom je to riskantné. Tak by sa vytvoril lepší vzťah medzi lekárom a pacientom, ale vytvorila by sa aj lepšia partnerská atmosféra, zvýšila by sa dôvera, možnosť posúdiť pacientove postoje k svojej chorobe, alebo k chorobám členov svojich rodín. Myslím, že vzájomná dôvera by asi vytvorila predpoklad aj k účelnejšiemu samoliečeniu /odhalila by výhody ale aj úskalia/.
Nezatvárajme oči pred samoliečením, veď
sami ako lekári, či zdravotníci, síce odborne ale predsa nevyhľadávame
lekára kvôli predpisu liekov pre seba ale si sami, niekedy aj nesprávne,
ordinujeme nie cielené lieky. Koľkí z nás neprehltnú tabletku, hoci ju
iným ordinujú, alebo radia vyšetrenie, ktoré sami neznesú alebo zanedbajú.
Teda pre samoliečenie je aj z našej strany veľa priaznivých podkladov a
musíme si ho uvedomovať, veď pacient je tiež človek so samostatným zmýšľaním
a názormi na nás lekárov, zdravotníkov, ale aj na naše metódy a liečbu.
Materské mlieko je svojim zložením
prispôsobené potrebám dojčaťa a dodáva nielen stavebné látky ale aj potrebné
vitamíny a soli. Materské mlieko kryje nielen potrebné kalórie, ale dodáva
aj obranné látky a tekutiny. Prispôsobuje sa rastovým potrebám dojčaťa
/rast do konca roka je veľmi rýchly/, zabezpečuje zdravý vývin /bielkoviny,
cukry, tuky, voda, soli a stopové prvky/, chráni pred chorobami /imunoglobulíny/.
U dojčiat kŕmených sušenými mliečnymi prípravkami sa častejšie vyskytujú hnačkové choroby, alergické prejavy na koži i iných orgánoch, zápaly horných dýchacích ciest, v dospelosti menšej prispôsobivosti na metabolizmus tukov, menšej prispôsobivosti na metabolizmus cukrov, dokonca sa myslí aj na častejší výskyt nádorových zmien. Materské mlieko teda bráni aj týmto nežiaducim príznakom.
Sú však stavy, ktoré neumožnia matke kŕmiť svoje dojča vlastným mliekom a preto ho kŕmia sušenými mliečnymi prípravkami, ktorých základom je sušené kravské mlieko prispôsobené veku a potrebám dieťaťa. Počiatočné mliečne prípravky od 0 do konca 12 mesiacov veku obsahujú približne 70 kalórií v 100 ml roztoku. Väčšina prípravkov obsahuje adaptovanú bielkovinu kravského mlieka. Pri neadaptovanom mlieku je viac kazeínu ako srvátky ale pri adaptovanom je srvátka a kazeín v rovnakom pomere. Cukor v adaptovanom mlieku je laktóza, v čiastočne adaptovanom sú aj ďalšie cukry a bezlepkové škroby. Prvé mlieka pre najmladšie dojčatá by mali obsahovať iba laktózu ak sú plne adaptované. Počiatočné mlieka sú označované ako adaptované majú správny pomer bielkovín, laktózu. Niektoré čiastočne adaptované mlieka obsahujú aj ďalšie cukry.
Pokračovacie sušené mliečne prípravky sa podávajú až vtedy, keď dojča dostáva príkrm. Teda je to až od veku 4 až 6 mesiacov. V mliekach je už obsah bielkovín ako v neadaptovaných mliekach, neobsahujú lepok. Obsah bielkovín je v pokračovacích mliekach znížený v porovnaní s neupraveným kravským mliekom. Neodporúčajú sa preto pasterizované mlieka, ani mlieka s predĺženou trvanlivosťou. Pri alergických prejavoch sa doporučujú nealergizujúce sušené mliečne prípravky, ktorú doporučí lekár.
Kozie mlieko nie je vhodné na výživu dojčiat, iba ak to doporučí z určitých príčin odborník. Kozie mlieko má veľmi nízke hladiny vitamínov.
Výživu dojčiat preto delíme podľa veku, kedy dávame iba mliečne výrobky - prvé obdobie, hodia sa iba adaptované mlieka. Prechodné obdobie by malo byť neskôr ako v 6. mesiaci, ale niekedy je to aj skôr. Je to už vek, kedy dojča pije viac ako 1 l mlieka, ovláda dobre silné svalové schopnosti /sedí, prevracia sa, dobre hltá/. Zvyčajne začína sa s ovocnými príkrmami, postupne po lyžičkách a nepridávať iné ovocie ako po 3 až 4 dňoch, keď sa neukázali žiadne nepriaznivé príznaky zo strany zažívania /prehnanie, vracanie/, ani vyrážky na koži. Ide o príkrmy z mrkvy a jabĺčka, alebo banánu. Príkrm neprisládzame ani nesolíme. Ak sa po niektorom ovocí vyskytli zmienené príznaky, potom ho vynecháme. Ovocná dávka sa môže neskôr /okolo 7. až 8. mesiaca/ doplniť nesladeným bielym jogurtom. Druhým príkrmom môže byť večerná dávka bezlepkovej kaše, vtedy už má dojča aj pokračovacie sušené mliečne prípravky. Prechod na príkrmy je postupný a po pár lyžičkách príkrmu dostane dojča mliečnu stravu, postupne sa mlieko nahrádza príkrmom. Prevarené kravské mlieko, pasterizované, či mlieko s predĺženou trvanlivosťou dávame až po 2. roku. Tretím príkrmom sú zeleninové polievky /mrkva, kaleráb, zemiak/ s ryžou, prípadne s naškriabané kuracie, morčacie mäso s pridaním oleja, bez solenia, skôr ich možno prisladiť. Nezvykáme dojča na slanú chuť. Do polievky možno pridať polovicu až celý žĺtok slepačieho vajca. Druhý prívarok možno začať alebo polievkou alebo večer kašou.
Pozor na citrusové plody, môžu vyvolať alergickú reakciu /vyrážka, prehnanie, vracanie/. Preto s nimi začíname neskoršie.
Posledné 3 mesiace prvého roka veku dojčaťa už sa dávajú časti stravy dospelých ako sú cestoviny, omáčky a to postupne zvyšujúc od jednej lyžičky ako potrava dieťaťu chutí a pritom nemá na ňu žiadnu reakciu /prehnanie, dávenie, vyrážka/. Dieťaťu dávame dusené a varené potraviny, zásadne nie vysmážané či údené, nie tučné mäsá.
Zvyčajná strava dojčaťa pred koncom roka sa skladá z raňajok /mlieko s chlebíkom, aj s nátierkou/, desiatej /ovocnozeleninový príkrm s piškótou, prípadne s jogurtom/, obeda /zeleninová polievka - kaša - s mäsom, ryžou, prípadne časť potravy dospelých/, olovrantu /mlieko, pečivo, jogurt, nátierka/, večere /mliečna kaša/. Príkrmy už dieťa hryzie a preto ich možno pripravovať v hrubších kúskoch. Ako tekutiny možno v tomto veku pridávať prírodné ovocné šťavy, možno dať piť nezávadnú vodu, čaje sa podávajú nesladené - všetko na zahasenie smädu a nie ako sladké chuťovky.
V zásade strava dojčaťa a malého dieťaťa
nemá byť prisáľaná, nepodávať dieťaťu cukrovinky, huby sú nestráviteľné
a preto ich nepodávame. Morské ryby možno skúsiť až v druhom roku a v malom
množstve.
Obvod hlavy novorodenca je 34 až 35
cm, meraný cez čelo a cez hrbolček na záhlaví. Polročné dojča má obvod
hlavy 43 cm. V roku má obvod hlavy 46 cm, v dvoch rokoch až 48 cm, v 6.
roku až 51 cm, v 14. roku až 54 cm.
Hrudník novorodenca meria asi 32 až 35
cm, je teda pri narodení menší alebo rovnaký ako obvod hlavičky. Už v polroku
prevyšuje obvod hlavičky a mení sa súbežne s vekom a rastom.
Medzi 6. až 8. mesiacom sa prerežú
prvé /vnútorné/ rezáky, medzi 6. až 12. mesiacom druhé /vonkajšie/ rezáky.
Potom okolo 12. až 16. mesiaca prvé stoličky, očné zuby okolo 16. až 20.
mesiaca a druhé rezáky okolo 20. až 30. mesiaca. Plný mliečny chrup má
20 zubov. Začiatok prerezávania zubov je individuálny.
Druhý /dospelý/ chrup sa začne prerezaním
prvej stoličky okolo 5. až 8. roka, potom sa postupne prerezáva prvý rezák
/6. až 8. rok/, druhý rezák /7. až 9. rok/, prvý premolar /9. až 12. rok/,
očný zub /9. až 13. rok/, druhý premolar /10. až 14. rok/, podobne v tom
čase aj druhá stolička, a posledným zubom v dospelom chrupe je zub múdrosti
/16. až 40. mesiac, alebo neskôr/. Dospelý chrup má 32 zubov, posledné
rastú zuby múdrosti, ktorých prerezanie je vekovo individuálne.
Rast dieťaťa do dĺžky a hmotnosti je na tabuľke
Priemernú výšku dieťaťa možno po 1. roku vyrátať podľa vzorca
dĺžka /výška/ v cm = 5 x vek + 80
Priemernú a približnú hmotnosť dieťaťa možno vyrátať podľa vzorca
hmotnosť v kg = 2 x vek + 8
Posúdenie výšky a hmotnosti oboch pohlaví
/chlapci i dievčatá/ je uvedená na grafoch podľa Broniša /1989/ v učebnici
Pediatria /Šašinka, M., Šagát, T., Satus, Košice, 1998/ na strane 48, 1.
diel.
Pôrod je prechodom plodu do samostatného
života, teda vznikom nového človeka - novorodenca. Trvá rôzne dlho a skladá
sa s vypudenia plodu z tela matky, prerušenia pupočnej šnúry a vypudenie
placenty a zmenšenia maternice. Pôrod je rôzne dlhý a záleží dosť na dychaní
a tlačení matky na maternicu pre odchádzajúci plod. V prvých minutách sa
adaptácia novorodenca hodnotí podľa činnosti srdca, dýchania, farby kože,
svalového napätia, reflexov a farby kože /Apgarovej skóre/. Ak je všetko
v poriadku sa novorodenec priloží matke k prsníku. Hmotnosť má byť okolo
3,3 kg, istotne nad 2,5 kg, dĺžka okolo 50 cm, obvod hlavičky 34 cm, hrudník
má menší obvod od hlavičky. Počet dychov je do 60 za minútu, akcia srdca
okolo 140 za minútu. Prvá stolica je smolka - čierno zelenkavá hustá masa
bez zápachu. Od 4. dňa je stolica už žltá, často a trochu do každej plienky
, do zelena býva sfarbená iba pri žltačke.
Moč býva niekedy sfarbený do ružova od kryštalkov kyseliny močovej. Inak normálne je svetlej farby.
Novorodenec vníma svetlo i zvuk a dokonca
i chuť i dotyk. Základnými reflexami sú sací, hltací, kýchací, úchopový,
obranný, teplotu udržuje len s pomocou.
Nie je pravdou, že tučné dojča či dieťa
je zdravé. V mnohých prípadoch začína tučnota práve v prvom roku a preto
dávame pozor na výživu už od najmladšieho veku. Tučnota vzniká z nadbytku
dodávky a nedostatku odovzdávania kalórií v strave. Nadbytok sa ukladá
do tukového tkaniva.
Na slovensku je nad 10% tučných detí, mnohé z nich boli obézne už ako dojčatá. Hoci vieme, že vrodená dispozícia je asi u polovice, predsa sa na nej podielajú stravovacie návyky. Nadmerná hmotnosť dieťa znevýhodňuje nielen psychicky /výsmech/, ale aj fyzicky /nezáujem o pohyb, nezručnosť, únavnosť/, ale neskôr vedie aj k skorším cievnym komplikáciam a srdcovým ochoreniam. Obezita teda vzniká už v prvom roku a mnohé deti bude sprevádzať v celom ich živote.
Nadbytok kalórií vedie k zmnoženiu tukových rezervných buniek.
Najlepšou ochranou proti tučnote je dojčenie, pretože dodáva kvalitné živiny, vytvára predpoklad pre ich správne trávenie, najmä tukových zložiek.
Druhým obdobím pre tučnotu je vek okolo puberty, kedy sa síce tukové bunky nerozmnožujú ale sa zväčšujú. Správny vzťah medzi príjmom a výdajom kalórií udržuje rastovú kondíciu, ale nedáva nadbytok tukových látok pre “odkladanie do rezerv”. Niekedy sa stáva, že jedlom kompenzujú deti svoje psychické alebo aj sociálne problémy, ktoré sú pre ne neriešiteľné. V takomto prípade je dobré obrátiť sa na odborníka psychológa, alebo pedagóga, či sociológa /ktorého najlepšie poradí detský lekár/. Jednou z príčin môže byť aj porucha hormonálnej alebo inej funkcie v mozgu /centrum pre pocit hladu a nasýtenosti/.
Ako zistíme, že je dieťa tučné? Pre orientáciu poslúži téma rast do výšky a hmotnosti ako aj zmienené tabuľky z knihy Pediatria. Stanovenie body mas index /BMI/ sa určuje podielom hmotnosti v kg a štvorcom výšky v cm /výška na druhú/.
Obezite možno predchádzať keď sa servíruje jedlo v menších porciách, dobre sa rozžuje, pri pokojnom jedení bez náhlenia, v jedle má byť veľa odpadných látok /vlákniny/, málo soliť /ani slané tyčinky, čipsy/, nejesť mimo hlavných jedál, surovou zeleninou a ovocím dopĺňať hlavné jedlá, ktoré sa ochudobnia na príklad o polievku, nedávať druhú večeru ale iba ovocie, či šalát zo zeleniny. Aj pobyt na čerstvom vzduchu vedie k zabudnutiu na stravu, chladnička a sklad potravín nie je prístupný v prestávke medzi jedlami, ak dieťa nesmie mať nadbytok potravy, potom ani ostatní členovia nesmia mať iné pravidlá.
V diéte sa forsíruje odpadová časť potravy,
zelenina a ovocie v surovom stave, čerstvý vzduch a pohyb, obmedzenie múčnych
a tučných jedál, obmedzenie solenia, pravidelnosť hlavných jedál a neprejedanie
ale najedenie s dobrým pocitom, ale nie prejedenie.
Niektoré dojčatá sa častejšie budia
a chcú znovu piť. Nie je to ani pravidlo, ale nie je to nič zvláštne. Každé
vyprázdnenie prsníka znamená nový povel na naplnenie. Je to známa skutočnosť
ale aj u dojčiat je známe, že niektoré prespia skoro celú noc, ale iné
sa budia často, dokonca čo dve hodiny. Potrebujú sa napiť, iné iba pohľadiť
a znovu zaspia. Nie každá matka má také šťastie, že sa v noci vyspí. Ovšem
ak berie budenie ako stres, tak sa bude moriť výčitkami ale ak sa prispôsobí
požiadavkam dojčaťa, bude spokojná, pretože si dopraje pokoja v inom čase.
Sú obdobia, keď samo dojča akosi potrebuje pre svoj vývin a rast väčšie
množstvo mlieka a pýta si ho aj v noci. Ak matka krmí poležiačky, potom
sa dá dojča ľahko priložiť a po nakrmení zase dobre a rýchlo zaspí, podobne
aj matka. Pri krmení netreba veľké svetlo, netreba vstávať, iba byť na
to duševne pripravená a ochotná. Dalo by sa povedať, že matka má iste svoje
dieťa rada a obetuje mu aj nočnú chvíľu, ktorú si nahradí odpočinkom nad
ránom, či cez deň. Teda problém je len vtedy ak sa naše predstavy a správanie
dojčaťa nezosúladia. Inak niet problému, pretože zosúladenie materských
názorov so správaním dojčaťa znamenajú vzájomné upokojenie - vyrovnanie.
Dokonca sú názory, že aj spanie dojčaťa na posteli rodičov nie je proti
pravidlám, teda nemusí každé dojča spať iba vo svojej posteli. Niekde sú
to normálne zvyky spoločnosti, že deti spia s rodičmi, aj keď to nie je
celkom hygienické, či správne. Neobstojí názor, že matka môže svoje dieťa
privaliť svojim telom, alebo, že dieťa by spadlo z postele. Dá sa tomu
zabrániť, jednak položením dieťaťa medzi rodičov, jednak ohcranou pri okraji
postele /stolička, detská postielka/. Kedy bude spať dieťa samo a bez nároku
na prítomnosť matky nie je ľahko zodpovedateľná otázka, pretože deti sú
rozdielne. Každé dieťa je iné a preto nečakajme, že ak spalo prvé dieťa
samo, bude tak robiť aj ďalšie. Okrem rastu, potreby sú aj nálady a dokonca
zážitky dieťaťa možnou príčinou budenia sa v noci a potreby nielen zahasiť
smäd, ale aj hlad, ba možno pocitiť prítomnosť matkinej ruky a pohladkania.
Mnohé matky si prítomnosť dieťaťa v rodičovskej posteli chvália, možno
tomu naučiť aj otcov. Nie je to o nič horšie ako vstávanie a príprava sušeného
mlieka na nakŕmenie, preto buďme rady /ako matky/, že dojčenie nás uchráni
pred vstávaním.
Okolo dvoch rokov sa už skôr dá rátať so
spánkom dieťaťa v svojej postielke, alebo po zaspaní preložením do jeho
v lastnej postielky.
Laktóza je mliečny cukor a skladá sa
z glukózy a galaktózy. Vstrebáva sa po natrávaní laktázou a ak je enzymu
málo, tak nastanú poruchy. Prejavia sa ako kvasenie cukru v čreve a preto
sa bruško zväčší, nafúkne plynmi, spojené s krčovými bolesťami bruška.
Stolica je spenená, striekavá a kyslo zapácha. Niekedy sa porucha prejaví
iba nepriberaním na váhe. Príčina tkvie teda v nedostatku enzýmu. Jeho
aktivita je v dobe dojčenia najvyššia a neskôr klesá. Výskyt poruchy sa
udáva asi okolo 4 až 10%, teda každé desiate alebo až 25. dieťa. Neznášanie
mliečneho cukru môže nastať aj sekundárne ak sa zapáli sliznica čreva,
ale tento jav sa neskôr upraví.
Neznášanie laktózy nie je alergia /prejavy riedkych stolíc a neprospievania/, ale prejav jej netrávania. Diagnóza sa stanoví dôkazom, že podaná laktóza sa nerozložila a nevstrebala z čreva do krvi. Po jej podaní nestúpa hladina cukru v krvi, alebo stanovením vodíka vo vydychovanom vzduchu /ako dôkaz, že sa cukror z laktózy nedostal do krvi/.
Liečba pozostáva z obmedzenia laktózy a
povoľuje sa iba kyslé mlieko a výrobky z kvaseného mlieka. V týchto sa
trávenie nezastavuje ale spomaľuje a pomáhajú k tomu baktérie. Možno podávať
smotanu, ementál, kyslé mlieko, tavené syry, maslo. Pretože sa tieto pomalšie
spracovávajú, pomalšie sa stravuje aj laktóza a na to stačí aj obmedzené
množstvo laktázy. Najväčšie diétne opatrenia sa týkajú obdobia, kedy sa
dieťa stravuje najväčším množstvom mlieka, teda dojčenský a batolivý. Aj
vyrábané bezlaktózové mlieka môžu zabezpečiť plnohodnotnú potravu.
Jednou z vrodených chýb je cystická
fibróza pankreatu /slinivky brušnej/.Deti s touto chorobou mávajú častý
kašeľ, ale aj tráviace problémy v najmladšom veku. Choroba je dedičná a
neliečená skracuje a zhoršuje život. Jej odkrytie je možné z vyšetrenia
potu, ktorý je omnoho slanší ako pot zdravého dieťaťa - hovoríme o slaných
deťoch. Okrem slaného potu majú aj výlučky hlienu v prieduškách husté,
podobne v tráviacich cestách. Podkladom je genetická chyba a počet asi
20 detí sa rodí ročne na Slovensku. Pre vznik choroba je dedenie tejto
chyby od rodičov, ktorí sú prenášačmi /tých je mnoho/ a každý z nich prinesia
polovicu záťaže pre dieťa, ktoré ochorie. Formy ochorenia môžu byť rôzne
výrazné a pri ťažkej prejavy začánajú už po narodení.
Klasickým príznakom je slaný pot /jeho
bozk chutí slano/. Zlýhanie dýchania býva príčinou zlýhania funkcií dieťaťa.
Kašeľ je dráždivý, len zriedka suchý ale skôr s vykašľávaním až hnisavého
hlienu. Choroba sa podobá astme, ale musíme myslieť na ňu. Prejavy porúch
dýchania sú aj zmeny tvaru hrudníka, paličkovité prsty (končeky ako bubnové
paličky - sú zhrubnuté/. Zahustený sekrét slinivky vedie k bolestiam brucha,
vracanie a celkové neprospievanie. Zahustený sekrét vytvára v slinivke
dutinkovité utvary plné hlienu. Stolice s vysokým obsahom tukov sú mastné,
zapáchajú, nepravidelne odchádzajú a ich zadržanie vedie k zväčšeniu bruška.
Veľké bruško silno kontrastuje s tenkými končatinami. Preto okrem liečenia
priedušiek /až hnisavý zápaľ/, sa musí upravovať aj výživa, ba dokonca
aj podávať inzulín ak sa porušili aj ostrovky v slinivke. Pacient inhaluje
látky na rozpúšťanie hlienu v prieduškách, musí cvičiť dýchanie /dobre
robia dychacie cvičenia, športy, fúkanie do balónov, trubiek/. Výživa sa
musí zahustiť a prispôsobiť schopnostiam, chráni sa pečeň, nahrádzajú sa
látky z porušenej slinivky. Vekom sa pridávajú aj iné porucha orgánov,
ktoré produkujú hlieny /riedke v zdraví/, pri cystickej fibróze husté ťažko
vytekajúce z vývodov /upchávanie žlčovodov, pohlavných orgánov - maternice,
či semeníkov/. U pacientov, ktorých treba mať dlhodobo na starosti, treba
podporovať aj psychiku, pretože inteligentné deti musia vydržať veľký nápor
na prekonávanie telesných ťažkostí. Aj spoločnosť sa musí presvedčiť, že
im treba pomáhať /zápach dychu z hnisavých výlučkov, kašeľ, časté vynechávanie
školy/. Nádej na prežívanie sa zvyšuje pribúdaním nových liekov a nových
liečebných postupov.
Závažné ochorenie vyvolané bacilom
hamofilus B typ je nebezpečné ako jedno z “chrípkových ochorení”, ktoré
spôsobuje veľa komplikácií. Sú to najmä zápaly dychacích ciest, uší, hrdla
a hrtana, ale aj meningitíd. U oslabených detí prebiehajú horšie a najmä
ich komplikácie sú nebezpečnejšie. Pre vážnosť ochorenia sa doporučuje
očkovanie látkou HIB, ktorá sa dobre znáša, možno ju aplikovať už od 2.
mesiaca až do 5. roka veku. Podáva sa spolu s očkovaním proti záškrtu,
tetanu a čiernemu kašľu, druhá dávka v odstupe 4 až 6 týždňov a preočkovanie
sa robí o 10 až 12 mesiacov. Očkovanie je zavedené už v mnohých krajinách.
Výsledky sú dobré a očkovacia látka nerobí žiadne reakcie, ak sa dodržiavajú
správne zásady ako pri iných povinných očkovaniach. U nás sa očkuje v intervaloch
ako povinné očkovanie DiTePer. Očkovanie je účinné prvých 5 rokov. Odlišnosť
v očkovaní starších detí je v tom, že sa podáva iba jedna dávka. Očkovanie
doporučí lekár prvého kontaktu pre deti /detský lekár/.
Zuby sú orgánom, ktorý začína fungovať
už od prerezania prvého mliečneho zuba až po kompletný mliečny chrup s
20 zubmi. Po nich narastie dospelý chrup, prerezaním prvej stoličky až
po ukončenie prerezaním zubov múdrosti s kompletným 32 dospelým chrupom.
Zuby sú zvláštnym orgánom, ktorý je nielen na rozžuvanie potravy, ale aj
na formovanie čelustí a dokonca estetiku vzhľadu.
Zachovanie zdravých zúbkov záleží od starostlivosti o chrup od najmladšieho veku. Nielen umývanie zubov ale aj preventívna starosť o zábranu zubného kazu pomôžu udržať bezkazovosť a zdravie. Preto sú potrebné preventívne prehliadky u zubného lekára. Ten určí ako postupovať pri ich ochrane. Prakticky možno zabrániť kazivosti tak, že zubný lekár zapečatí zubné rýhy a vyleští ich tak, aby odstránil kazivosť podporujúce baktérie. Zapečatenie a vyleštenie sa robí na dobre vyčistených zuboch. Preventívne opatrenia sú nebolestivé a odďalujú vznik porušenia skloviny. Preventívne prehliadky treba robiť pravidelne už od prvých zúbkov a ďalej sa riadiť radami zubného lekára. Pečatenie zabráni vzniku kazu v rýhach zubov a leštenie zabráni narušeniu povrchu skloviny zuba.
Naše deti majú síce lepšie zuby ako staršie
generácie, pretože sa o zuby viac staráme, ale pretože sa zubný kaz vyskytuje
ešte príliš často, treba zubom venovať stále viac starostlivosti. Rizikový
test kazivosti zubov /caries risk test - CRT/ je stále vysoký a značí,
že zuby našich detí sú často kazové a mnohé chýbajú /sú vytiahnuté/ pre
hlboké a nenapraviteľné kazy.
Močové cesty začínajú v obličkách,
kde sa vytvára moč /krv sa zbavuje odpadných látok a nadbytočnej vody,
inokedy šetrenia vody a solí/. Ďalšie cesty sú močovody, mechúr a močová
rúra. Všetky časti môžu postihnúť ako infekcie, imunitné pochody ale aj
vrodené chyby. Chyby zvyšujú možnosť infekcie. Odlišnosti močových ciest
medzi chlapcami a dievčatami sú v dlhšej močovej rúre u chlapcov a lepšom
uzáverovom systéme. Pre krátkosť močovej rúry sú infekcie častejšie u dievčat.
Pre infekcie močových ciest sú typické pálenie pri močení, bolesť chrbta, bolesť v oblasti obličiek, teploty a aj celkové neprospievanie. Baktérie sa dostanú do močových ciest krvným obehom, alebo z okolitých orgánov. Výsledok záleží na agresivite baktérií a obranných schopnosti hostiteľa. Obrannými reakciami organizmu sú dobrý odtok moču, neporušený epitel močových ciest a dostatok rýchlo pretečeného moču.
Zápaly obličiek sa prejavia teplotou, bolesťami bruška, bolesti v oblasti obličiek. Zápaly dolných močových ciest sa prejavia bolestivým močením, zmenou farby moču /niekedy krv/, teplotami. Pri zápale mechúra je močenie časté a rezavé bolestivé.
Existujú aj bezpríznakové vylučovanie baktérií do moču a zistia sa len pri vyšetrení moču.
Vrodené chyby močových ciest zvyšujú možnosť zápalov, ide najmä o poruchu spätného toku moču, čo zvyšuje prenos a udržiavanie baktérií.
Dôkaz zápalov močových ciest je prítomnosť zmienených príznakov a vyšetrenie moču /kultivačné a biochemické/ stanoví prítomnosť prímesí a baktérií. Pri kultivačnom vyšetrení sa stanoví aj citlivosť baktérií na lieky. Moč sa vyšetruje ešte pred prvým nasadením liekov. O zápale svedčí aj vyšetrenie krvi na rýchlosť klesania červených krviniek /sedimentácia ČK/ a iné testy na určenie zápalu.
Liečenie trvá asi 1 týždeň podľa druhu zápalu a podľa typu lieku. V prípade vrodených chýb je treba nielen liečiť zápal ale aj určiť presne o akú chybu sa jedná. Podľa chyby sa postupuje v ďalšom pozorovaní a liečbe. Ak sa zistí reflux moču, možno pri ľahších formách vyčkávať ale ťažké je nutno odstrániť chirurgicky.
Po zápale močových ciest sa deti dlhšie sledujú, doporučuje sa im dostatočný prívod tekutín /pitná kúra/, osobná hygiena tela pod kontrolou rodičov, inokedy dlhodobá protibakteriálna liečba.
Pre možnosť výskytu bezpríznakových zápalov
je treba pri každom horúčnatom ochorení vyšetriť moč.
Hra malých detí je svatom objavov,
skúseností, ale aj radosti. Deti sa vedia hrať so zaujatím a nasadením
všetkých zmyslov bez ohľadu čo si práve vtedy o ňom myslia dospelí. Pri
hre sa vyjadrujú pocity a nálady a radujú sa z nej, je stredobodom ich
záujmu, “skúseností”, teda školou poznania, postojov, správaním. Dieťa
sa hrou učí pohybom, zručnostiam, rozumovým schopnostiam, citovým prejavom,
pocitom vykonania “práce- diela”, záujmu venovať sa niečomu naplno. Teší
sa z hry, nech už je to iba hra na schovávačku, alebo stavanie kociek.
Pri hre komunikuje nielen s predmetmi, s ktorými sa hrá, ale aj s osobami
a teda najmä s matkou. Matka je prvou a najbližšou osobou, s ktorou sa
dieťa začína hrať, ktorá mu venuje svoju pozornosť i čas. Dobrý pocit z
hry sa prejaví nielen na radostnom smiechu dieťaťa ale aj na splnenej snahy
matky, že naplnila pocit istoty z harmónie medzi nimi. Dospelým niekedy
bráni vážna myšlienka aby sa vžili do nefalšovaného pocitu radosti z hry.
Je to veľká chyba ak sa to stáva matke, ktorá by tým nesplnila “žiadosť”
svojho dieťaťa na hru ako zábavu i “zamestnanie”. Stratila by sa sila dôvery
a spojenia medzi nimi. Preto do role matky patrí aj táto nefalšovaná a
priama prepojenosť medzi ňou a jej dieťaťom. Matka sa nielen prisôsobuje
vôli dieťaťa ale aj podvoľuje k snahe získavať hrou nielen spojenie ale
aj skúsenosti dieťaťa. Nie je to iste samozrejmé, že sa všetky matky vedia
so svojim dieťaťom hrať, ale je to skôr pravdepodobné, že sa tieto vlastnosti
k materstvu a matke priraďujú. Matka sa vie vžiť do záujmu svojho dieťaťa
a venuje mu pozornosť v čase jeho hrového záujmu, nevnucuje mu hru, ale
ju hrá s ním keď ono chce. Nenútená hra je tou pozitívnou výchovnou a citovou
zložkou. Vnucovaná hra je opakom, drezúrou a nezískava dieťa k spolupráci
a zábave ale ho vedie k odporu. Len hrová materská starostlivosť dáva dieťaťu
pocit rovnováhy, istoty s hlbokými pamäťovými zážitkami pre celý život.
Ale pretože každé dieťa je jedinečnou a originálnou osobnosťou, musí sa
aj matka k nemu správať chápaním týchto jeho vlastností. Dodávať mu všetko
na zážitok dobrého pocitu, ktorý bude platiť aj do budúcnosti, kedy svet
hry sa zmení na svet práce a zodpovednosti, ale s pocitami schopnosti,
vyrovnanosti, istoty. Preto všetky matky musia mať len jediné povinnosti
zabezpečiť dieťaťu bezpečnosť, lásku, oddanosť a bezprostrednú schopnosť
kontaktu a splnenia jeho požiadaviek v čase záujmu a pokoja v čase únavy
/nezáujmu/. Nesmie vzniknúť ani okamih keď by dieťa badalo nezáujem a neschopnosť
saturácie svojich záujmov. Bol by to začiatok jeho neistoty, nepokoja,
straty istoty a lásky a tomu musí každá matka zabrániť.
Prospievanie je označenie pre priberanie
na váhe, rast do dĺžky, duševná pohoda úsmevy, prejavy radosti, svalové
a prejavové pokroky. O vývine sa presvedčujeme psychomotorickým skríningom,
ktorý stanovuje čo má dieťa robiť v danom veku. O telesnom raste sa dozvieme
vážením a meraním. O pohode dojčaťa zase vieme ak sa usmieva, neplače v
prítomnosti matky a pri dotyku a láskaní.
Rast hmotnosti a váhy sa vyráta podľa vzorcov 8 + dvakrát vek v rokoch určí hmotnosť a 80 + päťkrát vek v rokoch určí výšku nad 2 roky veku. O dojčenskom priberaní treba prečítať kapitolu o dojčení a raste dojčaťa.
Dojčené deti priberajú primerane k veku, ale nie sú tučné, skôr svalove pevné, podkožie je tuhšie, tenšie ale elastické. Dojčenie je dnes “znovu v móde” a každá matka dojčí novorodenca a dojča až do priemerného veku 6 mesiacov. Dojčenie sa poskytuje častejšie po narodení a postupne sa dojča prikladá k prsníkom každé 3 hodiny, niektoré častejšie iné menej pravidelne. Rozhodne sa dojčí po prestávkach 2 až 3 hodiny a inak podľa potreby ak o to dojča požiada - “plačom”, ktorému matka rozumie, že naznačuje hlad. Dojčí sa z oboch prsníkov a to tak, že z druhého prsníka sa pri nasledujúcom krmení podáva mlieko ako z prvého a takto striedavo počas celého dojčenia. Pri prsníku sa dojča ponechá dokiaľ pije a nenechá sa pospávať. Vypité množstvo mlieka je najväčšie na začiatku asi do 5 minút, potom dojča pije pomalšie až prestane. Aj o vypitom množstve mlieka sa možno presvedčiť. Odváži sa zabalené dojča pred priložením k prsníku a po napití sa znovu nerozbalené odváži - rozdiel je množstvo mlieka v gramoch. Jedno meranie nestačí, pretože raz si vypije menej inokedy viac a preto treba vážiť počas celého dňa a súčet je vypité množstvo mlieka za deň.
Podávanie mlieka flaškou, teda cez cumeľ je pre dojča menej náročné na silu satia a preto ohrozuje dojčenie, vyhýbajme sa podávaniu potravy cez cumeľ.
Ak je dojča príliš pokojné, treba sa zamyslieť nad príčinou stále spinkajúceho dieťaťa. Tu iste pomôže návšteva v poradni pre matky a deti, lekár overí príčinu. Plač dojčaťa upozorní matku na hlad, na pocikanie a pokakanie. Cikanie je častejšie až 10 ráz za deň, ale pri jednorázových plienkach nenastane pocit vlhkosti a preto dojča ostáva pokojné. Podobne stolica zpočiatku až 5 ráz za deň sa postupne znižuje, ba môže byť až ob deň alebo aj raz za 3 - 4 dni, najmä u plno dojčených detí. Porada s lekárom upokojí matku.
Pri dojčení si dojča zvyká na polohu v ktorej mu matka podáva prsník. Treba vyhľadať či zvislú, alebo ležaciu, ale vždy najpohodlnejšiu, pri ktorej zachytí bradavku a kus okolia /teda tmavo pigmenotovaný dvorec/. Matka dbá, aby koža prsníka nezakrývala dojčaťu nos a tak nebránila v dýchaní.
Starosť o kvalitu dojčenia má nielen matka, ale aj lekár a najmä širšia rodina. Treba dať iba na rady lekára a nespoliehať sa iba na rady starých mám. Poradiť sa treba s lekárom ak dojča priberá málo a mení náladu, ak má príliš veľa plienok pre cikanie či kakanie, ak sa dojča vôbec nehlási a nesaje dosť silno, ak pri prsníku iba spí alebo sa iba hrá s bradavkou, ak má matka bolestivé bradavky s prasklinami.
Dojčiaca matka sa má stravovať dobre a pritom s dostatkom ovocia, zeleniny /ktoré jej nerobia ťažkosti a ani pred tehotnosťou jej nevyvolávali problémy/. Matka samozrejme nefajčí, nepije alkohol a ani viac káv ako raz za deň /podobne čaju/.
Ak treba prikrmovať, tak sa potrava /rôzne druhy mlieka podľa veku/ podáva lyžičkou. Podobne je to aj pri podávaní zeleninového vývaru, či ovocia vo veku okolo 6 mesiacov.
Lekár zvyčajne radí meniť častosť dojčenia,
alebo lepšiu techniku pri ňom. O dojčení radia aj naše časopisy ako je
Dieťa nielen pre rodičov /Dr.Haľamová/, alebo telefonická linka “Zdravá
rodina” vždy v stredu na čísle 07/63 81 03 35, v ktorej radia detskí lekári,
ale v okresoch existujú aj poradne dojčiacich matiek, ktoré si medzi sebou
radia. Preto neváhajte a vždy sa poraďte s odborníkmi pri akýchkoľvek pochybnostiach
alebo problémoch.
Koža je v stálom styku s choroboplodnými
baktériami. Stačí malá odrenina /na pohľad nezbadateľná/ a baktérie z kožného
povrchu ju infikujú. Vytvoria sa napred fliačiky načervenalej farby, potom
pľuzgierik neskôr so skaleným obsahom, praskajúci a vytvárajúci žltavé
chrasty. Chrastavá koža svrbí, dieťa si ju škriabe a prenáša infekciu do
okolia alebo aj na vzdialenejšie miesta zašpinenými nechtami alebo podnechtovou
znečisteninou. Zvyčajne sa na infekcii podiela stafylokok - hnisotvorný
bacil.
Celkove sa stav dieťaťa nemení, len lokálne pociťuje svrbenie a núti ho to škriabať si zhnisanú kožu.
Infekcia zvyčajne vzniká stykom s infikovanými deťmi, najmä v kolektívoch alebo sústredeniach /letné tábory/.
Liečba pozostáva z aplikácie mastí, ktoré
rozpustia chrasty a následnou mastičkou s obsahom protibakterálneho lieku
/chemoterapeutikum, antibiotikum/. Zábrana škriabania je podmienkou úspechu,
preto sa podáva liek proti svrbeniu, ale aj rodičia musia spolupracovať
pri odvádzaní pozornosti dieťaťa od chrastavej kože. Ostrihané nechty sú
tiež súčasťou liečenia.
Prilepená predkožka k žaluďu pohlavného
orgánu je zo začiatku normálna. Postupne sa uvoľní, jednak ťahaním predkožky
pri močení, ale aj spontánne pri zdurení pohlavného orgánu. Prehrnutie
predkožky je vhodné na vyčistenie mazu, ktorý sa pod ňou skrýva. Ak sa
predkožka nedá prehrnúť, musí zasiahnuť chirurg, alebo urológ a uvoľní
ju malou sondou.
Zúžená predkožka sa môže zapáliť ak obsah pod ňou sa infikuje. Potom je odborný výkon potrebný okamžite, aby sa zápaľ nešíril a neviedol k zbytočnej bolesti a poruche močenia.
Už po narodení sa pri kúpeli pokúšame o prehrnutie predkožky. Zvyčajne to neide na prvý raz, ale postupne “cvičíme” prehrnutie až sa dostatočne voľná časť kože presunie ponad žaluď penisu /mužský pohlavný orgán/. Pri kúpeli sa snažíme vyčistiť maz pod predkožkou, ošetríme umytím a osušením a predkožku znovu presunieme ponad žaluď.
Vyložene zúžená predkožka vytvára len veľmi
malú dierku pre moč a pri močení sa vytvára napred guličkovité nahromadenie
moču a až potom prúd. Aj chirurgická úprava je po umrtvení len malým výkonom,
po ktorom prakticky nastáva úprava. Chirurgická úprava sa volá obriezka
a býva v niektorých oblastiach hygienicko - náboženským výkonom, pretože
sa historicky zistilo, že zúženie vedie k infekciám a možno ju odstrániť
/ako hygienickú úpravu/ skoro po narodení. Podmienkou je záruka hygieny
pri odstraňovaní prednej časti predkožky.
Puberta je zmena organizmu dieťaťa
na dospelého. Nielen vonkajšie zmeny v dospelého človeka sekundárnymi pohlavnými
znakmi, ale aj schopnosti prispôsobovania sa, psychického osamostatňovania
a sociálneho zaraďovania sú zjavné. Dievča sa mení vzhľadom na ženu, chlapec
na muža postavou, uložením tuku, zarastaním, prsníkmi, menštruáciou, či
výlevom semena a veľkosťou semeníkov. Veľmi veľa sa mení vo vyrovnávaní
náporu na obehový systém, prekrvenie kože - autonómny systém sa prispôsobuje
upevňuje, srdcocievny systém silno vyvažuje reakcie na obeh a tlak, prekrvenie
a vyblednutie. Niekedy sa musí obeh prispôsobovať silnému rastu do výšky
a tým vyrovnávať nároky na udržanie tlaku krvi, či správneho obehu. Búšenie
srdca, blednutie a červeňanie sa, pocity závratí z náhlej zmeny polohy,
niekedy potenie rúk, bledosť a chlad koncových častí končatín. Preto sa
doporučuje posilňovanie cvičením. Podobné zmeny môžu byť v krvnom tlaku
a niekedy pokles pri postavení sa nutno vyrovnať polohou v leže. Občasné
bolesti hlavy, prípadne aj nutkanie na vracanie môžu byť práve z poklesu
krvného tlaku. Niekedy lekár počuje “nevinný” šelest na srdci, či mierne
zvýšený krvný tlak /treba merať opakovane aj po upokojení - strach z bieleho
plášťa je bežným vyvolávačom/.
Duševné zmeny bývajú v pocitoch menejcennosti, neschopnosti, hanbením sa vystúpiť pred kolektív. Preto sa musia “deti v puberte” informovať aj o takýchto zmenách aby im nepodľahli a nevytvorili si pocit uzavretosti. Posmeľovanie je pomocou proti zafixovaniu negatívnych pocitov.
Kompenzácioa je možná v posilňovaní duševných
schopností, telesnom cvičení a dobrom spánku, so správnou výživou a vytváraním
duševnej pohody nielen v rodine, ale aj v škole a spoločnosti. Prílišná
ochrana pred nápormi okolitého sveta by len oddialili schopnosti prispôsobiť
sa.
Znaky šikanovaného dieťaťa sú najmä
v školskom veku: strata záujmu o školu, ba strach z nej; väčšinou sa dieťa
nezverí svojim rodičom; aj ono prípadne kompenzuje svoje zážitky tým, že
šikanuje svojich súrodencov; má pravidelne poškodené oblečenie; straty
vecí ani nehlási, o poškodení písaniek, či kníh nehovorí; nespavosť alebo
nepokojný spánok; dokonca úrazy na koži, tele /podliatiny, oderky, poškriabania/;
niekedy utiahnutosť až samovražedné úmysly.
Častejšie šikanujú chlapci, zaháňaním priatoľov do otrockého postavenia /čistenie topánok, posluha, prinášanie peňazí, či desiatej/, rafinovanejšie to robia dievčatá, ktoré podceňujú spolužiačky, nepríjmu ich medzi seba, odmietajú účasť na zábavách. Učitelia sa len domnievajú o niektorých, ktorí sú schopní šikanovať a iných, ktorí sú schopní” trpieť”.
Väčšinou šikanujúce deti nemajú správnu výchovu v rodine, ktorá im nedopraje lásky, či pozornosti a preto sa vŕšia na iných. Typickými obeťami sú slabšie deti s dobrým prospechom /ten sa im vyčíta ako šprtákom, či podlízavcom/, deti menej pohyblivé, aj deti utiahnuté.
Fyzické útoky môžu byť nielen na osobu šikanovaného školáka, ale na jeho veci /školské potreby, úlohy, oblečenie, desiate/. Najohrozenejšími sú ale city detí, ktoré sú poškodzované bezcitnosťou, hrubosťou, ohováraním, podozrievaním a inými.
Boj so šikanovaním je ťažký, pretože ho treba predvídať, pôsobiť skôr preventívne. Treba o šikane hovoriť, byť k dispozícií aj naznačeným informáciam. Vytvárať priateľské ovzdušie, vysvetľovať možnosti prejavov a vybadať ich, dokonca pôsobiť aj na možných “otrokárov” tým, že hovorí sa otvorene o ich možných praktikách a analyzovať ich, prípadne aj brzdiť priamymi zásahmi do bludného kruhu “otrokárov a otrokov”. Na rodičovských združeniach upozorňovať na praktiky šikanovania, s možnosťou diskusie s rodičmi o probléme. Rodičia takto prežijú svoje zážitky z minulosti a vyjadria sa kladne či záporne k otázke. Tým sa vytvorí možnosť hovoriť otvorenejšie o šikanujúcich ale aj šikanovaných. Ovšem problém je v tom, že často šikanujúce deti nemávajú rodičov, ktorí by venovali pozornosť rodičovským stretnutiam.
V neskoršom veku je šikanovanie známe z
kolektívov najmä vojakov, kde už jeden hodnostný rozdiel dáva šancu “slabším
- duševne” indivíduám deprimovať nováčikov, či nižšie hodnosti. O šikane
na vojenčine sa hovorí a je snaha odstrániť aj náznaky ak sa nenajde znovu
niekto, kto zlým príkladom k šikanu dáva ďalšie možnosti.
Apendix je červovitý výbežok nasadajúci
na začiatok hrubého čreva v oblasti pravej strany panvy. Je valcovitý tenký
ak ho porovnávame s hrubým črevom a na bruchu ho lokalizujeme asi do polovičky
vzdialenosti medzi pupkom a okrajom lonovej kosti. Je tvorený z tkaniva
podobného mandliam obaleného črevnou povrchovou vrstvou. Hovorí sa mu aj
brušná mandľa. V svojom vnútri je apendix dutý a jeho obsah je tvorený
obsahom hrubého čreva a tým sa stáva aj dobrým ložiskom pre baktérie, ktoré
sa v ňom pomnožujú a môžu vyvolať zápaľ. Zápaľ s opuchom sliznice, ale
aj tvorbou hnisu, ba dokonca aj k hnisavému nahlodaniu steny a prederaveniu.
Komplikovaný prederavený zápaľ slepého čreva je nebezpečný pretože hnisom
napadá pobrušnicu, čomu treba zabrániť pri objavení prvých príznakov ľahkého
zápaľu.
Prejavy zápaľu slepého čreva sú bolesti bruška, zvyčajne z plného zdravia, bolesti sú lokalizované do oblasti pupka, alebo priamo do pravého podbrušia. Bolesť sa tlakom zvyšuje ale zhoršuje sa aj pri tlaku na opačnú stranu bruška, teda ak sa zvýši tlak v hrubom čreve. Aj pri pustení stlačeného ľavého podbrušia sa pichnutie prejaví v oblasti slepého čreva, teda v pravom podbrušku. Dieťa môže mať teplotu, stupňujúce sa bolesti a nutkanie na vracanie. Postupom času sa zhoršenie prejaví aj zvýšenou bolesťou, zrýchleným pulzom a teplotou, dokonca aj vyššou teplotou v konečníku ako 1 stupeň C oproti teplote v podpazuší. V krvnom obraze sa zvýšia biele krvinky ako znak zápalu.
Jedinou liečbou je odstránenie zapáleného
slepého výbežku - apendixu. Len výnimočné prípady sa hneď neoperujú, ale
o tom rozhodne chirurg, ktorý dieťa pozoruje a sleduje ústup, alebo postup
zápalu.
Hra je pre dieťa “učením - prácou”.
Používa na to primerané hračky, alebo predmety bežnej potreby zariadení
a vybavenia bytu - domácnosti. Preto okrem kupovaných, prípadne urobených
hračiek sú neodmyslitelné varečky, príbor /možno iba lyžička/, ale aj nôž,
pokrývky hrncov, či samotné hrnce a kuchyniach so šporákom možno aj kúsky
dreva, či kutáč. Všetky sú dobré ako hračky ak sa nestávajú nástrojmi poranenia.
Preto pod dozorom je každá vec dobrou hračkou, ale bez dozoru dokonca veľmi
nebezpečnou. Dieťa sa vekom nielen potrebuje dotýkať bežných vecí ako sú
vybavenie kuchyne, ale aj zariadení. Potrebuje s nimi narábať aby si zvyklo
na ne, aby sa naučilo zručnosti s nimi vykonávať efektné pohyby a navyknúť
si na ich používanie v bežnom živote. Bez návykov a tréningu nie je možné
sa naučiť zručnosti. Preto postupne nielen ono zvyšuje záujem, ale aj rodičia
musia jeho potreby pozorovať a splniť očakávania. Znovu však treba opakovať
- prevencia možných úrazov je vždy na mieste a čím je predmet ostrejší,
či hranatejší, alebo ťažší, tým musí byť pomoc a pozornosť rodičov pri
výkone vyššia.
Iste napred to budú zaoblené hračky, umývateľné, ľahké a uchopiteľné malou rúčkou dieťaťa. Postupne sa jeho záujem zameriava na stále “nebezpečnejšie” predmety. Nevyhneme sa ani jeho záujmu o “strielanie” a bude napodobňovať gulomet, či pušku, pretože to videlo a chce to mať, hoci mu nikdy v tom nepomáhame a neučíme ho to. Napriek tomu sa všetci stretáme s deťmi, ktoré obdivujú pušku, kanón, striekaciu pištoľ, pretože čo sme zakázali to práve chce a napodobňuje. Väčšinou si vytvorí aj samo dieťa paličky, ktorými bude zbrane naznačovať a k nim vytvorí správnu kulisu zvukov ako trtrtrtr, či pufpuf. Prejde ho to o niekoľko mesiacov, nebráňme mu ak si to vytvorilo samo, nekupujme mu však napodobeniny zbraní.
Pohyblivosť vekom stúpa a aj záujem o rebríky, vyvýšeniny, vodu, jamy, vytvárajme však vždy ochrannú zábezpeku, že sa mu nič nestane ak sme pri tom. Dieťa sa musí naučiť, že všetko môže ak sme pri ňom, nič však nepodniká ak je samo. Obvšem aj toto sa ľahko povie ale ťažšie realizuje, pretože odvaha sa tiež rastom stupňuje a záujem a rýchlosť akou sa to stane sú stále reflexne zrýchlené. Preto učme dieťa odvahe ale za našej prítomnosti, keď mu zaručujeme istotu. Aj vedomie, že “všetko” môže za prítomnosti rodičov je preventívnym opatrením, pretože sa naučí rešpektovať našu prítomnosť a náš záujem o jeho zručnosť a šikovnosť.
Postupné narábanie ostrým nožikom je tiež v palete hier. Ovšem zase za našej prítomnosti môže odrezať kúsok rožka, či chleba. Nesmie sa mu dať iba tupý nôž, veď tým sa môže oveľa viac porezať, pretože rezanie vyžaduje nielen silu ale aj pohyb. Stružlikanie drievok, samozrejme smerom “od seba” je tiež cvičením. Lezenie na rebrík za prítomnosti rodičov je cvičením odvahy, ale aj pohybu a zručnosti. Plávanie je samozrejme cvikom splynutia s vodou, zručnými pohybmi, ale aj nebojácnosti. Nečakajme, že sa to dieťa aj tak neskôr naučí. Iste ale za väčšieho rizika, že buď bez prítomnosti rodičov vykoná niečo riskantné, že sa len ukáže ako odvážne pred kamarátmi - ale bez cviku a zručnosti bude len jeho odvaha a nezručnosť príčinou podstatne horšieho následku.
Takéto podnikanie dieťaťa môže končiť úrazom, dokonca aj s veľkými následkami. Iste ste počuli o hre chlapcov na partizánov aj s odplatami pre zradcov, končiace ubitím, alebo udusením. Nech sa takéto hry nikdy neopakujú, preto rodič by mal vedieť, kde jeho dieťa sa hrá a s kým sa hrá.
Hra je teda “prácou i učením” dieťaťa,
ale nech každá hra má náležité okoľnosti od predmetu až po výkon a stály
“dozor” dospelého, ktorý zaručí bezpečnosť a teda opatrenia aby sa nič
škodlivé nevytvorilo. Chlapci budú isre vyžadovať viac dozoru ako dievčatá,
i keď nie je to pravidlom, ale chlapci sa chcú skôr prejaviť ako hrdinovia
a neodmerajú svoje silové a zručnostné schopnosti, ktorých nedostatok môže
zapríčiniť úrazy s veľkými následkami.
Ochorenia vznikajú vniknutím baktérií
a im podobných virusov, či parazitov do organizmu, ktorého obrana zlýhala.
Obrana je schopnosť zabrániť vzniku ochorenia zničením choroboplodných
zárodkov do tela dieťaťa. Na obranu má organizmus k dispozícii lymfocyty
a imúnne látky. Obe sú stále v pohotovosti ak sú udržované v bdelosti a
dobre pripravené. Aj ony môžu zlýhať pri nesprávnej výžive, pri nedostatku
podpory alebo pri presile útočných baktérií.
Obrana organizmu je tada v správnej výžive, hygiene, dobrom prostredí.
Preto je treba aby sa výživa skladala z primeraného množstva bielkovín, ktorých prísun má byť 1 gram na kg hmotnosti dospelého a 1,5 až 2,0 g na kg hmotnosti dieťaťa do 3. roka veku. Bielkoviny sú v mäse, strukovinách, obilninách, semenách, kvasných mliečnych produktoch s nízkym obsahom tuku. Mäso, hydinu a ryby sa doporučuje konzumovať asi 3 krát týždenne. Tuky sú tiež potrebné vo výžive, ale ich množstvo treba obmedzovať, pretože ich nadbytok pôsobí brzdiaco na imunitný systém. V tukoch treba dodávať nenasýtené mastné kyseliny a podstatné mastné kyseliny, ktoré organizmus nevie vyrábať. Rastlinné oleje a masť majú byť asi vyrovnané čo do množstva. Sladkosti je treba obmedzovať a znižovať hlavne rafinovaný cukor a nahrádzať ho cukrom z ovocia /sušené, surové/, zeleniny. V zelenine sa nachádzajú látky v podobe farbív, ktoré zvyšujú obranu tela a sú to karotény, vitamíny A, skupiny B /tých je veľa druhov/, vitamín C, D a E. Všetky sa účastnia správneho metabolizovania látok. Treba ich všetkých v adekvátnom množstve, nie však v nadbytku /nadbytok C vitamínu sa vylučuje močom a telo si vyberie iba množstvo, ktoré práve potrebuje/. V zelenine, ovocí ale aj v ostatnej potrave sa nachádza primerané množstvo stopových prvkov kovov ako Fe, I, Cu, Mg, Zn, Se, ktoré podporujú tak isto schopnosť obrany.
Preto organizmu treba dopriať nielen ovocie,
zeleninu, ale aj štipľavé požívatiny typu cesnaku a cibule, hrubozrnného
chleba, orechov, okrem správne zloženej potravy z bielkovín, tukov, cukrov.
Potom aj obranyschopnosť iste obráni naše deti pred infekciami. Oslabený
imunitný systém nesprávne živeného dieťaťa /prekrmovaného niektorou živinou
alebo nedostatočne zásobeného vitamínami a stopovými prvkami/ iste neodolá
útoku baktérií a virusov a položí ho do postele. Správna výživa je primárnou
obranou pred možným útokom chorobotvorných baktérií /hovoríme ako o predstaviteľovi
choroby a myslíme na všetky druhy od virusov až po parazitov/.
Vypracoval MUDr. Jozef Cernay
cernayj@healthnet.sk