Zoznam tém:
Svoje postrehy k daným témam zasielajte
prosim na cernayj@healthnet.sk
Krvácanie je stav, pri ktorom sa krv
dostane mimo cievneho systému. Je prejavom miestneho alebo celkového poškodenia
ciev alebo zrážacieho mechanizmu. Príčiny krvácania môžu byť vonkajšie
alebo vnútorné s poškodením ciev, či zrážacich faktorov /enzymového charakteru/
alebo kvných doštičiek /trombocytov/.
Vonkajšími príčinami sú úraz, infekcia, otrava a vnútornými krvácavé stavy /purpury/, vrodené poruchy zrážania /hemofília/ a nedostatok vitamínov K a C.
Pri poranení cievnej steny sa krv dostane do styku s vonkajším prostredím a nastávajú v nej zrážacie pochody. Cieva sa zúži, z krvných doštičiek sa uvoľní tromboplastín, ktorý vytvára zrazeninu za účasti zrážacích faktorov. Tekuté súčasti sa vyzrážajú na fibrín. Zrážanie krvi je veľmi zložitý pochod aj keď na prvý pohľad to vyzerá jednoduché /zrážanie je pochod na ktorom sa zúčastňuje viac ako 15 faktorov, a na druhej strane sa v cievach nachádzajú látky, ktoré zabraňujú vyzrážaniu krvi v cievach/.
Krvácanie vzniká - 1. pri poruchách látok zrážacieho mechanizmu /purpury, hemofílie, krvácavá choroba novorodencov - K vitamín/. Len zriedka dochádza ku krvácaniu z nadbytku protizrážavých látok. 2. pri nedostatku alebo nesprávnej funkcii platničiek /purpury/. 3. pri veľkej lomivosti ciev /nedostatok vitamínu C, sepsa/.
Podľa lokalizácie delíme krvácanie:
do kože - po úraze, po bodnutí hmyzom,
pri poruche zrážania - prejaví sa bodkovitými až plošnými krvavými podliatinami, alebo krvácanie je do kĺbov,
pri infekčných chorobách môže vyrážka byť krvavá, pretože ide o septickú formu záškrtu, osýpok, zápaľu mozgových blán,
pri nedostatku vitamínu C sa stávajú cievy veľmi lomivými.
Krvácanie z nosa býva pri poruche nosových kapilár /najmenších cievok/, alebo je príznakom inej vážnej choroby /infekcie, reumatizmu, krvných chorôb/.
Krvácanie z úst sprevádza zápaly ústnej sliznice, nedostatok vitamínov alebo celkové vážnejšie ochorenie.
Krvácanie zo žalúdka a čriev býva pri vredovej chorobe a zápaľoch.
Krvácanie z pľúc býva sprievodným znakom ťažkej choroby pľúc /tuberkulóza/.
Krvácanie z močových ciest - hematúria - vzniká pri zápaloch obličiek, mechúra, po úrazoch chrbta alebo brucha, pri nádoroch alebo krvácavých ochoreniach.
Vnútorné krvácanie je zapríčinené porušením cievnej steny a okrem úrazu sa vyskytuje pri poruchách zrážania a platničiek. Jeho príznakmi sú - zrýchlenie a oslabenie pulzu, bledosť, povrchné dýchanie, studené a spotené končatiny s postupnou stratou vedomia.
Krvácanie do centrálneho nervového systému /mozog, miecha/ býva pri poruche cievnej steny a objavuje sa už aj v novorodeneckom veku.
Vonkajšie krvácanie sa ošetrí povrchovou tamponádou, pritlačením obväzu, aplikáciou fibrínovej peny /je vo výbave prvej pomoci v aute/. Pri iných typoch krvácania je to volanie odbornej pomoci ale dovtedy treba obmedziť stratu krvi stlačením miesta krvácania /škrtidlo nad krvácaním z tepny, tlakom na miesto krvácania zo žily/.
Zápaly krčného lymfatického oblúka
Zápaly hrdla sú veľmi časté. Väčšinou ide o zápaly hrdla, mandlí, vedľajších prínosových dutín.
Akútny zápaľ hrdla - faryngitída - je virusovo bakteriálny zápaľ. Sliznica zdurie, bolí pri prehĺtaní, vyvoláva pálivý pocit a má všeobecné príznaky - teplota, vracanie, dráždivý kašeľ, prehnanie, nechuť k jedlu - skôr odmietanie prehĺtať - pre bolesti v hrdle.
Sliznica hrdla je červená - treba porovnať s farbou lícnej sliznice, na začiatku suchá, neskôr môže byť krytá hlienom. Bolestivé sú aj lymfatické uzliny na krku pri uhle dolnej čeluste.
Treba vyhľadať lekára, ktorý predpíše lieky,
dokonca aj antibiotiká ak ide o bakteriálny pôvod.
Angína - je zápaľ uzliny, ktorú voláme
mandľa hrdľová, jazyková, alebo nosohltanová. Začína vysokou teplotou,
pálením a škriabaním v hrdle, s pocitom plného hrdla, únavou, nechutenstvom
a bolesťami hlavy, bolia aj uzliny na krku a bývajú zdurené.
Niektoré zápaly mandlí môžu byť aj ako prídatné ochorenie na príklad infekčnej choroby /mononukleóza/.
Ak sú mandle iba červené hovoríme o katarálnom zápale, ak zhnisané tak o folikulárnom, lakunárnom /ložiskovom/, dokonca membranóznom type
/povlak pokrýva časť alebo celú mandľu/, niektoré typy chorôb môžu byť spojené až vredovými preliačeninami /ulcerózna/. Vred v našom ponímaní nie je hnisanie ako na koži, ale rozpad tkaniva.
Pri rozpoznaní zmien v hrdle sa treba poradiť s lekárom.
Angína je vážne ochorenie a vyžaduje liečbu nielen pre vyliečenie ale aj pre zamedzenie možných komplikácií či následkov. Po určitých typoch zápaľov mandlí je možný vznik alergizujúceho ochorenia /príkladom je akútny reumatizmus/.
Neliečené angíny sa môžu komplikovať do miestnych zhnisaní okolia mandlí, alebo do celkového ťažkého ochorenia septického typu /celkové ťažké príznaky s vysokými horúčkami, schvátením až poruchami vedomia/.
Zápaly prínosových dutín - vznikajú pri alebo po zápale hrdla usídlením baktérií v jednej alebo viacerých dutinách /čelné, čelustné, sfenoidálne, etmoidálne/. Všeobecnými príznakmi sú bolesti hlavy v okolí dutiny /čelo, koreň nosa, nad hornou čelusťou/, únava, teplota nemusí byť. Na zápaľ dutín treba myslieť aj pri opuchu okolia viečok. Výtok z nosa býva hnisavý a zvyšuje sa po určitej polohe hlavy, pri ktorej sa vyústenie dutiny drénuje.
Vyžaduje diagnostiku odborného lekára a liečba sa musí dodržať.
Krvácanie z nosa - voláme epistaxis.
Epistaxis je krvácanie z malých cievok vo vstupnej časti nosa. Vyskytuje sa viac u starších detí. Pozor však aj u malých ak by krvácanie zapríčinilo cudzie teleso v nose. Inak je krvácanie dosť bežné a nie nebezpečné až na infekčné, krvné, nosohltanové ochorenia, ktoré vyžadujú odborný diagnosticko liečebný prístup. Pri nezávadnom krvácaní stačí po vyfúkaní nosa /aj napriek krvácaniu/ pridržať nosné krídla smerom k priehradke aspoň na 3 - 5 minút - bez veľkého tlaku, prípadne po zasunutí vaty do nosných otvorov/.
Chronický zápaľ mandlí /hrdlových, nosných/
je z usídlenia mandlí baktériami, ktoré trvale produkujú zápaľ s tvorbou
riedkeho hnisu uloženého v kryptách /priehlbiny do mandlí, v ktorých sa
v pokojnom stave usadzujú odlúpané bunky sliznice, hlien a tvorí zapáchajúce
zrnká/. Chronický zápaľ sa prejaví nesymetrickým zväčšením mandlí, alebo
zdurením nosnej mandle. Oba typy bránia voľnému dýchaniu, často dieťa dýcha
otvorenými ústami, dokonca aj v spánku. Liečba pozostáva z brania protibakteriálnych
liekov ale aj liekov priamo aplikovaných na mandle. Odborné vyšetrenie
niekedy ukáže potrebu odstránenia mandlí /tonsilektómia, adenotómia, alebo
aj tonsilotómia/. Po odstránení mandlí je treba naučiť dieťa dýchať nosom
a precvičovať správne dýchanie.
Dýchanie je periodický pohyb pľúc s
výmenou plynov /vydychovanie kysličníka uhličitého a vdychovanie kyslíka/.
Automatika dýchania je riadená z centra v predĺženej mieche. Plyny sa viažu
na hemoglobín /červené krvné farbivo v erytrocytoch/. Tepny obsahujú viac
kyslíka, ktorý nesú telesným bunkám a žily odvádzajú vo vydychovanom vzduchu
kysličník uhličitý, ktorý vznikol látkovou premenou.
Poruchu dýchania - dyspnoe - definuje namáhavé, sťažené dýchanie. Pri takomto dýchaní vidno súhyby nosných krídiel a veľkú námahu hrudných a brušných svalov. Dyspnoe vzniká pri chorobách pľúc /upchatie veľkých ciest, alebo zúžením malých dýchacích ciest/, srdcových chorách /oslabenie srdcového svalu, naschopnosť dýchať v leže ale iba v sede/, nedostatku kyslíka vo vzduchu /otrava kysličníkom uhoľnatým, nedostatok kyslíka vo vysokých polohách/.
Sťažené dýchanie pri nádychu alebo výdychu /stridor/ vzniká zo zúženia dýchacích ciest. Vdychový stridor je zo zúženia ciesť medzi nosom a prieduškami /veľké mandle/ a výdychový pri zúžení malých priedušiniek /astma/. Pri astme sú pľúca nadmuté, pretože sa nevedia zbaviť nadbytku vdychnutého vzduchu /emfyzém/
Zrýchlené dýchanie /tachypnoe/ je pri ochoreniach dýchacích ciest, zvýšenej telesnej teplote, ale aj teplote okolia. Spomalené dýchanie /bradypnoe/ vzniká pri ťažkom ochorení, poranení dychacieho centra alebo krvácaní do mozgu a pri otravách. Zastavenie dýchania /apnoe/ spojené s omodraním, kŕčovým sťahovaním úst je pri dusení a zmenách mozgu, prípadne v stave smrti ale aj pri nervových a svalových chorobách, kedy vypovie ich činnosť.
Zvláštne typy dýchania vznikajú pri diabetickej
kóme z otravy kyselými produktami, alebo pri predávkovaní salicylovej kyseliny
/Kusmaulovo/, prerušované dýchanie /Biotovo/ vzniká pri poruchách mozgu,
periodické silné a slabé dýchanie /Cheynovo - Stokesovo/ vzniká pri otravách,
obehovách chorobách a vo vysokohorskom prostredí.
Kašel je zvláštny zosilnený výdychový
pohyb z podráždenia sliznice horných dychacích ciest, pri ktorom sa vytvárajú
silné sťahy hrudných a bráničných svalov a pomáhajú aj sťahy brušných svalov.
Po hlbšom nadýchnutí sa uzavrie hlasivková štrbina a súčasný sťah spomínaných
svalov stlačí vzduch v pľúcach, ktorý potom pretlakom otvorí hlasivkovú
štrbinu. Je sprevádzaný zvukmi prechodu vzduchu hlasivkovou štrbinou a
prípadne zvukmi pohybujúceho sa hlienu, alebo naopak iba suchým prúdom
vzduchu. Kašel je podľa obsahu hlienu v dýchacích cestách alebo suchý /bez
obsahu v prieduškách/ alebo vlhký /hlienový až hnisavý sekrét/. Suchý kašeľ
je z dráždenia sliznice zápaľom a teda iba citlivosťou sliznice. Vlhký
kašel presúva obsah priedušiek smerom k hrdlu. Kašeľ prichádza v záchvatoch
/typický somársky kašeľ/, alebo bez záchvatov /pri určitom upchaní ciest
sa musí uvoľniť priechod vzduchu a preto je snaha o odstránenie obsahu.
Suchý kašeľ býva pri zápaľoch hrdla, hlasivkovej oblasti /štekavý/, priedušnice a priedušiek ale aj pri zápaľoch dolných dýchacích ciest /pľúca, pohrudnica/.
Vlhký kašeľ býva pri zápaľoch rovnakých častí ale už s výrazným vylučovaním hlienu, ktorý sa kašľom odstraňuje /aj pri rozšíreninách priedušiek - bronchiektázie/. Malé deti väčšinou aj pri vlhkom kašli nevykašliavajú obsah ale ho prehĺtajú.
Záchvatový kašeľ je typický pre pertussis /somársky kašeľ - našťastie zriedkavý, pretože sa deti očkujú proti tejto infekčnej chorobe/.
Kýchanie je reflexné odstraňovania dráždiacich častíc z horných dýchacích ciest najmä nosa. Je to náhly prechod vzduchu nosom ako pri kašli, lenže jednoznačne zameraný na uvoľnenie nosových prieduchov.
Kašel je treba napred ohodnotiť a súčasne
aj jeho príčinu, pretože zakiaľ pri suchom ho treba tlmiť, pri vlhkom uvoľňovať
hlien a zrieďovať ho, ale ústupom výlučkov aj tento tlmiť. Pretože treba
poznať príčinu kašľa, preto sa aj treba poradiť s lekárom a liečiť podľa
jeho návodu. Priechodnosť dýchacích ciest je podmienkou voľného dýchania
a umožnenia pokojného spánku, či prehĺtania. Deti, ktoré kašľú sa dobre
nevyspia, nevedia dobre prehĺtať a preto sú nepokojné.
Hnačkou označujeme viac stolíc so zmenou
obsahu s hlienom, vodou, krvou a zápachom /aj s bolestivým nutkaním/, voči
predchádzajúcej jednej alebo viacerým normálnym stoliciam. Je sprevádzaná
napínaním až vracaním, bolesťami bruška a zmenou stolíc. Je to jedno z
najčastejších ochorení detí ale aj dospelých. Okrem typických hnačiek pri
týfe alebo dysentérii existuje rad patologických baktérií i virusov, ktoré
hnačky vyvolávajú. Príčinou zmien stolice a bolestí je zápaľ sliznice čreva,
ktoré vedú k nadbytočnej tvorbe hlienu, spomaleniu alebo zrušeniu vstrebávania
vody a živín /ako v tenkom tak aj v hrubom čreve/.
Trvanie je rôzne dlhé, ale po infekcii vzniká pomerne rýchlo, vyvoláva teplotu /pozor, pretože môže byť aj sprievodným znakom iných chorôb/. Vracanie býva časté. Bolesť je lokalizovaná u detí do oblasti pupka, ale inak v strede bruška pri zápale tenkého a po okrajoch brucha až ku konečníku pri zápale hrubého čreva. Pri zápale tenkého čreva bývajú stolice objemnejšie, ale pri zápale hrubého čreva malé ale hlienovo krvavé s veľmi častým /skoro trvalým/ vylučovaním.
Príznakmi sú smäd, nepokoj, vyčerpanosť, svalové a brušné kŕče, zníženie počtu močenia, spavosť, šedá koža a zníženie obsahu vody v koži so zníženým turgorom /obrázok/. Hnačky prichádzajú častejšie u viacerých detí ak ide o školákov, dospelých, ale u dojčiat nemusíme objaviť sdruženie do skupín chorých /epidémia/.
Osychanie slizníc a smäd zbadá aj laik, suchosť kože, bolesti v oblasti bruška a príznaky hnačky i vracania. Tieto sú tak vážne, že treba vyhľadať odborníka. Treba odložiť stolicu, prípadne zvratky aby sa lekár mohol orientovať o ich kvalite.
Stolica obsahuje príčinné vyvolávače choroby a preto sa kultivuje vzorka na ich dôkaz ale aj na ich citlivosť voči liekom, ktoré lekár bude ordinovať. Inak pri nutnej okamžitej liečbe sa lekár riadi príznakmi a ich závažnosťou. Zápaly tenkého čreva bývajú odlíšiteľné od zápaľov hrubého čreva už kvalitou stolíc. Infekčné choroby treba nielen liečiť ale aj izolovať /týfus, paratýfus, dysentéria/.
Okrem účelovej liečby proti pôvodcovi hnačky, treba nahradiť čím skôr stratené tekutiny formou infúzií, či častým pitím malých množstiev solených tekutín. O potrebnom množstve sa presvedčíme nálezom v krvi. Po náhrade vody, solí a ústupe hnačky sa začne s postupnou diétou od malých množstiev a ľahkej stráviteľnosti až po normálnu výživu.
Protihnačkové prostriedky, ktoré môže podať rodič sú živočíšne uhlie, látky spomaľujúce pohyby čriev treba dávať iba ak sa nachádzajú ďaleko od možnej pomoci /spomalenie pohybu môže zvýšiť poškodenie črevnej sliznice a celkového stavu/. Medzi nešpecifické lieky patrí bactisubtil, hylak, laktobacilus acidofilus aspoň u malých detí a dojčiat.
Ochranou pred hnačkovými chorobami je zvýšená
hygiena tela, rúk, potravy a teda aj celého prostredia /narábanie so stoličkou,
umývanie zadočku a vracanie sa k ústam, ruky dieťaťa, ktoré si chytá okolie
zadočka/. Treba mať overené vodné zdroje pri príprave potravy dojčatám.
Žltačka je žlté sfarbenie tkanív a
tekutín spôsobené nadbytkom bilirubínu. Farbivo vzniká zmenou hemoglobínu
a delí sa na voľný a viazaný na kyselinu glukurónovú. Viazaný sa môže vylučovať
pečeňou a obličkami ale voľný nie a preto jeho zadržiavanie vytvára až
nebezpečné hladiny a poškodzuje orgány. Prechodná neschopnosť viazať nadbytok
farbiva je v novorodeneckom veku a vedie k fyziologickej žltačke, ktorá
vzniká okolo 4. dňa a stráca sa behom dvoch týždňov. Stav nadbytočnej tvorby
vzniká pri hemolytickej chorobe.
Hemolytická choroba je zapríčinená rýchlym rozpadom červených krviniek a začína už koncom tehotnosti. Rozpad zapríčiňujú protilátky proti Rh faktoru v erytrocytoch. Ak je matka rh negatívna, plod po otcovi Rh pozitívny, potom sa môžu v matke vytvárať protilátky a ak vniknú nazad do plodu, ničia jeho Rh pozitívne krvinky. Zväčša sa to stane až pri druhom a treťom dieťati - tehotnosti, ale možné je to už pri prvej tehotnosti. Ak je otec Rh homozygót, teda má dva takéto znaky a všetci jeho potomci sú Rh pozitívni, ak je heterozygót, tak 50% potomkov je Rh pozitívnych a 50% rh negatívnych. Potom je vznik hemolytickej choroby nečastý. Podobne je to aj pri skupinových vlastnostiach erytrocytov, kedy v krvi koľujú protilátky proti základným skupinám A, B, AB, 0 / sú to antiA, antiB, antiAB, len v AB krvi nie sú prítomné/. Protilátky proti skupinám môžu vyvolať rozpad erytrocytov ak vniknú do plodu /prichádza to pri plode AB, A, B, a matke so skupinou 0. Jej protilátky môžu vyvolať slabú hemolýzu /rozpad krviniek/. Táto forma hemolýzy je slabšia a už dnes ju možno liečiť modrým svetlom.
Hemolytická choroba sa volá tiež erytroblastóza, pretože sa v krvi plodu a novorodenca objavujú mladé formy červených krviniek.
Najťažšia forma hemolytickej choroby sa ukáže už hneď po narodení a plod je opuchnutý /hydrops/, väčšinou mŕtvy. Ťažká forma choroby vedie k rýchlemu objaveniu žltého sfarbenia s vysokými hladinami bilirubínu a jeho zníženie je možné iba výmenou krvi. Bilirubín sa usadzuje do tkanív v mozgu a vedie k ťažkému pokodeniu vývinu so psychomotorickým zaostávaním. V najľahšom prípade je dôsledkom rozpadu červených krviniek iba chudokrvnosť. Hladiny bilirubínu sa stanovujú v krvi opakovane a svedčia o tom, či rozpad pokračuje, alebo už sa zastavil.
Prevencia možnej hemolytickej choroby sa robí podaním séra rh negatívnej matke hneď po narodení jej Rh pozitívneho novorodenca. Predíde sa takto možnej senzibilizácii a možnému ohrozeniu ďalšieho dieťaťa.
Treba si uvedomiť, že ochorenie nie je veľmi časté a poznáme situáciu už v tehotnosti a preto sa na liečbu vieme pripraviť.
Vystupňovaná novorodenecká žltačka
Vzniká väčšinou pri nezrelosti plodu, teda pod pôrodnú hmotnosť 2500 g. U poškodených detí pôrodom z hypoxie, liekami, ktoré brala matka. Väčšinou nepotrebuje radikálne liečenie a hladiny bilirubínu sa znižujú iba modrým svetlom.
Inou pretrvávajúcou žltačkou trpia novorodenci so zrastenými žlčovými cestami, alebo poškodenou pečeňou. Žltačka nemizne ani po dvoch týždňoch a hladiny farbiva sa zvyšujú. Upozorní na to aj nápadne svetložltá farba stolice novorodenca a silné sfarbenie kože do žltozelena.
Podobne ťažké choroby novorodenca môžu zapríčiniť predĺženie žltačky.
Krvácavé ochorenie novorodencov
Podstata ochorenia je asi v nedostatku
K vitamínu v krvi novorodenca. Okrem nej sú možnou príčinou aj zvýšená
lomivosť ciev, možno aj neprejavené ťažké ochorenie - sepsa. Krvácanie
vzniká druhý až piaty deň po narodení. Krvácanie je z pupočného pahýľu,
z konečníka, úst, žalúdka, čreva - stolica je čierna. Podanie vitamínu
K a krvnej plazmy vedie k vyliečeniu, ak je príčina iba v nedostatku látok
potrebných ku zrážaniu krvi.
Porucha trávenia zapríčinená precitlivenosťou
na lepok /časť obilnej múky/. Je to geneticky podmienená choroba, ktorá
vyvolá poruchu sliznice tenkého čreva a zaraďuje sa medzi choroby imunity.
Normálna sliznica tenkého čreva je zriasnená do klkov a vykonáva vstrebávanie
natrávených častí potravy. Celiakia vyvolá atrofiu klkov a poškodí sa vstrebávanie,
pretože chýbajú enzýmy stratené v odumretej sliznici. Súčasne sa môže porušiť
aj trávenie mlieka.
Céliakia sa prejavuje už od prechodu na múčnu potravu v dojčenskom veku a to poruchou prospievania, zníži sa chuť do jedla, stolice sú objemné kvasné a zapáchavé, pridáva sa vracanie, ale aj dôsledky chýbania iných látok ako sú vitamíny a stopové prvky kovov /Fe - železo na tvorbu krvného farbiva/. Nálada dieťaťa sa mení, je umienené, nepokojné, vychudlé a jeho končatiny sú voči nafúknutému brušku tenké, je málo podkožného tuku. Turgor je dobrý až na krízové stavy, kedy sa vracaním a stratou vody stolicou vytvorí dehydratácia. U starších detí nemusia byť príznaky veľmi rýchle, ale každé podanie lepku, teda múčných jedál, sa prejavujú zhoršenia od stolice až po vracanie. Aj v dospelom veku môže byť neznášanlivosť na lepek spojený s poruchou prospievania, hnačkami a stratou vody stolicou. Teda aj v dospelom veku existujú príznaky a prejavy neznášania múky a múčnych jedál.
Dôkaz choroby je jednak z príznakov a typu stolíc, vzhľadu dieťaťa, ale najpresnejšie z odobranej vzorky črevnej sliznice, ktorá je typická pre celiakiu.
O diagnóze rozhodne odborník a lieči chorobu
najmä v akútnom stave podľa príznakov ale po ich odoznení diétou bez lepku.
Je to múka bez lepku /PROMIX - UNI/, z ktorej sa pripravujú jedlá. V akútnom
stave sa v diéte vynecháva aj mlieko, ktoré potom neskôr možno pomaly do
diéty pridávať. Vstrebávanie natrávených častí mlieka sa upravujú do normy.
Okrem múky s lepkom treba vynechať aj potravinové polotovary, do ktorých
sa pridáva múka. Teda povolené sú iba kukuričné, ryžové, zemiakove, sójové,
pohánkové produkty. Možno z nich pripravovať veľmi chutné potraviny.
Virusy spôsobujúce kliešťovú encefalitídu
ale aj Lymskú boreliózu sa prenášajú vpichom kliešťa a vyskytujú sa prevážne
v určitých častiach Európy a teda aj na Slovensku. Nie všetky kliešte sú
infikované, ale nik nevie práve v ktorých oblastiach je nebezpečie najvyššie.
Kliešte sa vyskytujú v miestach s vegetáciou. Kliešte parazitujú na voľne
žijúcich zvieratách a na človeku z ktorých sajú krv. Larvy sajú krv kratšie
ako dospelá samička kliešťa. V mieste vpichu vzniká aj po odstránení parazita
vyvýšenina so svrbením. Začerveňanie je od niekoľkých milimetrov až po
centimetre so zväčšovaním.
Kliešťa možno vytiahnuť priamo ťahom, alebo miernym točením proti pohybu hodinových ručičiek, najlepšie nasucho, tak aby sme mu neodtrhli hlavičku. Aj rozmliaždenie pri vyťahovaní vytláča z neho tráviace šťavy do tela človeka. Prenos virusov je možný aj mliekom napadnutých kráv, oviec, kôz.
Od infekcie k príznakom uplynie 7 až 14 dní, kedy sa virus množí a dostane sa najmä do mozgu. Prvé príznaky sú všeobecne ako pri chrípke - horúčka, bolesti hlavy, končatín, nevoľnosť, pocity na vracanie. Potom nasleduje niekoľko dní pokoj, dokonca aj dva týždne až vznikú príznaky postihnutia centrálneho nervového systému. Horúčka je vysoká, bolesti hlavy, stuhnutie šije, svetloplachosť, zmena nálady a neschopnosť námahy sú už znakmi napadnutia mozgu. Môže sa upraviť bez zmien ale aj s obrnami a ochabnutím svalov končatín. Niekedy sa končí aj smrťou.
Endemické oblasti na Slovensku sú najmä na západe ale v menších ložiskách po celom juhu. Endemický znamená výskytový a pre oblasť je to zamorené územie.
Kliešťovej encefalitíde možno predchádzať očkovaním. Pretože ochorenie je sezónneho typu, vyskyt je od apríla do októbra, treba očkovať predtým.
Proti Lymskej borelióze zatiaľ neexistuje očkovacia látka.
Proti klieťom sa bránime vhodným oblečením a obutím. Po príchode z prírody je dobré prezrieť kožu dieťaťa.
Na Slovensku sa podávajú dva typy vakcíny
pripravených v striekačke v dávke pre deti a dospelých. Základné očkovanie
sa podáva v troch dávkach, druhá po 1 až 3 mesiacoch od prvej a tretia
9 až 12 mesiacopv po druhom očkovaní. Najvhodnejšie je podať prvú dávku
už v zimných mesiacoch ale ak sa začne v letných mesiacoch, tak skrátime
odstup druhého podania na dva týždne. Obranný účinok trvá asi 3 roky a
teda preočkovanie sa odporúča po ich uplynutí. Prvé očkovanie ešte nechráni
pred ochorením. Očkovanie nemá komplikácie ak sa dodržia všeobecné zásady
/horúčka,iná choroba/, ale aj precitlivenosť na vaječný bielok. U neočkovaného
a infikovaného s príznakmi sa podáva špecifický imunoglobulín.
Človek je teplokrvný živočích a preto
si voči okoliu udržuje svoju teplotu v rozsahu 37° Celzia. Voči okoliu
si ju udržuje zvýšenou tvorbou v chladnom prostredí a zvýšeným výdajom
a zníženou produkciou v teplom prostredí. Tras v zime značí zvýšenú tvorbu,
potenie v lete zvýšený výdaj teploty. Teplotu reguluje nervový systém v
mozgu, ktorý dostáva informácie zvonka a pri patologických pochodoch aj
zvnútra organizmu. Dospelý človek si udrží teplotu aj napriek výkyvom vonkajšej
teploty, čo nevie organizmus malého dojčaťa a najmä novorodenca. Normálna
teplota je okolo 36,5° C, u dieťaťa meraná v konečníku o 0,5 až 0,7° C
vyššia. Meranie teploty robíme ortuťovými teplomermi, alebo tekutými kryštalmi.
Teplomer dávame pod pazuchu u väčších detí, do konečníka u dojčiat. Teplomer
pre dospelých pred zasunutím strasieme, alebo skontrolujeme či je celý
stĺpec ortute v rezervári. Meranie normálnym teplomerom trvá 2 - 3 minúty,
rychlobežkou /ktorú netreba striasať, pretože stĺpec sám klesne do rezerváru/
aspoň pol až 1 minutu /odčítava sa ešte pri zasunutom teplomeri, pretože
po vytiahnutí ortuť klesá/. Moderné digitálne teplomery ukazujú číslo hodnoty
nameranej teploty. Normálny teplomer po odmeraní dezinfikujeme /ak bol
zasunutý do konečníka/.
Horúčka je hodnota nad 38,5° C a nad 42° C ju označujeme za hyperpyrexiu /nebezpečnú hodnotu spojenú s poruchami vedomia, sklonom ku kŕčom/. Horúčka je prejav odpovede organizmu na patologický proces zo vznikom infekčnej choroby, veľkej straty vody, ochorenia endokrinného systému, poruchy centrálneho nervového systému, ale aj psychogenne vzniklej poruchy. Najčastejšími príčinami sú zápaly hrdla, dýchacích ciest, ktoré vyvolávajú virusy a baktérie.
Pri horúčke, ktoré býva prvým príznakom choroby, sa zvyšujú obranné reakcie organizmu voči pôvodcovi choroby. Horúčka je teda varovný signál ale pri liečení aj za príznak zlepšovania stavu.
Horúčku liečime podľa príčiny, ale pretože sama vyvoláva nepríjemné pocity bolesti hlavy, nepokoja, snažíme sa aj o jej zníženie odkrývaním tela /zvýšime odovzdávanie tepla do okolia/, omývaním vlažnou vodou, alebo vlažnou sprchou /väčšie deti/, alebo liekami typu paracetamol, panadol, ibuprofén. U detí, najmä v dojčenskom veku sa nepodáva kyselina acetylosalicylová, pretože sa ňou ľahko vyvolá otrava s nepríjemnými komplikáciami zo strany pečene a nervového systému /Reyov syndróm/.
Pri vysokej teplote býva u detí sklon ku kŕčom, najčastejšie okolo pol roku, menej často koncom roka a v batolivom veku. U takýchto detí, ktoré vyžadujú odborné vyšetrenie sa musí pri opakovanej teplote liečiť nielen teplota ale robiť aj preventívne opatrenie proti vzniku kŕčov. Kŕče bývajú na celom tele a sú mykavého typu ako pri epilepsii, s poruchou vedomia, pomočením, omodraním.
Ak po prvých pokusoch o zníženie teploty
sa to nepodarí, treba sa obrátiť na odbornú pediatrickú ambulanciu. Predchádzanie
teplote je súčasne predchádzaním chorobám - voči niektorým existuje očkovanie,
voči iným nešpecifická obrana správnou výživou, dodávkou vitamínov, otužovaním
a zábranou styku s chorými ľuďmi v čase epidemií chrípky.
Reumatická horúčka je následok prekonaného
streptokokového zápalu mandlí. Vzniká 2 až 4 týždne po akútnom ochorení
hrdla. Príznakmi sú opuchy kĺbov sťahovavého charakteru, tepolotou, možnými
zmenami na srdci, alebo aj poškodením mozgu s porejavmi nadbytočných pohybov,
úškrnov /tanec v. Víta - dnes zriedkavý/. Reumatická horúčka je dnes zriedkavým
ochorením, pretože sa dôsledne liečia streptokokové angíny a robí sa dlhodobá
prevencia ich recidív denným podávaním penicilínu. Pred 20 až 30 rokami
bola choroba častá, vznikali komplikácie najmä srdca /reumatická horúčka
kĺby len oblizuje ale do srdca sa zahryzuje - bolo vtedajším príslovím/,
hoci aj dnes je srdce najviac ohrozené.
Reumatická horúčka je imunologickou scestnou reakciou na nedoliečené zápaly hrdla /streptokokové/ a napadá určité tkanivá /kĺby, mozog, pečeň, srdce/.
Diagnóza sa stanoví z príznakov ale aj z vyšetrenia výterov z krku - mandlí, zmien biochemizmu v krvi - ASO, CRP /čo sú faktory ukazujúce zápaľ/. ASO je typický sérologický ukazovateľ, že sa organizmus stretol so streptokokom. Hodnoty nad 200 j. sú patologické, ovšem na správne hodnotenie je treba poznať ich zmeny v čase /klesanie, stabilita, alebo stúpanie/. O zmenách sa môže vyjadriť iba odborník, ktorého musia rodičia jednoznačne vyhľadať ak chcú zabrániť návratu reumatickej horúčky. Diagnózu upresňujú vyšetrenia rentgenologické, elektrokardiografické, či ultrazvukové.
Zábrana vzniku reumatickej horúčky pozostáva zo správneho liečenia streptokokových zápaľov mandlí a hrdla, prevenciou penicilínom, ktorý sa berie denne a dlhodobo /až 5 rokov po prvom ataku reumatickej horúčky, tak isto správnym doliečením streptokokového zápalu mandlí/.
Po správnom vyliečení už netreba dieťa
obmedzovať zákazom telesnej výchovy, či pohybu. Stav liečenia je dnes podstatne
lepší aj efekt úspešnejší a teda vyhliadky sú dobré.
Mladiství sa dnes nielen stretajú s
drogujúcimi, ale aj sami drogujú. Počet drogujúcich trvale stúpa, hoci
je snaha spoločnosti odporúčasť im aby sa drogy radšej nikdy nedotkli.
Zatiaľ sa táto snaha nestretá s veľkým úspechom. Drogy akoby nadobudli
zelenú a možnosť získať ich je veľmi ľahká, záujem o “vyskúšanie” značný,
ale vedomosť, že skúšanie je začiatok opakovaného brania, je istá. Ak za
drogu považujeme aj nikotín a alkohol, či hracie automaty, potom je drogujúcich
viac ako si myslíme. Ovšem prvé “tri” síce nevedú priamo k smrti, predsa
ich dôsledky nie sú bez ohrozenia života.
Dieťa vyzrieva a prechádza obdobím, kedy sa chce podobať dospelým, berie ich ako vzor nielen s ich dobrými ale aj zlými návykmi. V rodine, ktorá nechápe zrenie dieťaťa v dospelého jedinca, nedostane sa dieťaťu podpory, ba skôr ani zlých príkladov. Ak rodičia fajčia, iste nemôžu chcieť aby sa ich dieťa nedotklo cigarety. Podobne je to s alkoholom ale aj s hracími automatmi, či počítačovými hrami /menej s tými, ktoré sa nezakladajú na výhre/. Nikotín a alkohol vedú k poškodeniam detského alebo mladého organizmu poškodzovaním pečene, pľúc, mozgu. Automaty zase k psychickej závislosti, potrebe peňazí, pretože výhry nedosahujú vložené peniaze /prehry/ a možnosti porúch charakteru dospievajúceho.
Dobrý príklad by mal byť nado všetko čo dieťaťu hovoríme a čím ho poučujeme. Príklad je viac ako mentorovanie a hlavne príklad vzorov detí v dospievajúcom veku. Preto každá správa o zlozvykoch vzoroch býva horšia ako dobrý príklad rodičov, učiteľov, známych.
Rodina je zázemím, ktoré môže kladne ovplyvniť dieťa, dospievajúceho. Podpora je v chápaní prechodu do dospelosti, dobrom slove na pomoc v ťažkostiach, ale aj v príklade ak treba posilniť snahu dospievajúceho o prekonanie ťažkostí.
Únik k drogám sa dnes stal veľmi častý. Je to nielen zmena politickej klímy, ale aj nezamestnanosť, uvoľnenie citových väzieb, “nadbytok” peňazí pri menšom záujme rodičov /často deti podnikateľov/, ale aj nedostatočné a nesprávne využitie voľného času a samozrejme zlí priatelia, ľahká možnosť získať drogu, zabávajúce sa skupiny v diskotékach, do ktorých sa vľudia díleri. Nezákonné drogy sú rastlinného pôvodu marihuána, heroín, ale aj syntetické chemikálie, lieky, šnupavé prostriedky.
Hovorí sa, že raz skúšaná droga je začiatok prepadnutia návyku, aj napriek tomu, že sú ľudia, ktorí povedia, že “situáciu majú pod kontrolou”. Jedinou prevenciou drogovania je nezobrať drogu prvý raz a odolať. Drogy same vedú k psychickým poruchám, ktoré začnú orgánové poruchy s narušením metabolizmu, zažívania, ale najmä psychickou zmenou osobnosti s odlučovaním sa od spoločnosti, rodiny a prikláňaním sa k drogujúcej skupine, vynechávaním povinností, nezodpovedným jednaním až znakmi kriminality a postupným zánikom osobnosti až do času, kedy sa “zlatou dávkou” končí život. Z komplikácii je možnosť nechceného otehotnenia, ale aj akvirovania pohlavných chorôb, najmä však AIDS. Snaha o pomoc je veľká, niekedy však celkom márna. Pozitívny efekt pomoci je iba u tých, ktorí sa sami rozhodnú skoncovať s drogou a podstúpiť ťažkú záťaž úzdravy.
O prevencii sa vie veľa, tak isto o liečbe,
poznajú sa adresy ambulancií a treba sa na ne s dôverou obrátiť, dokonca
dnes už existujú aj “na uliciach” aktivisti, ktorí pomôžu nadviazať kontakt
s drogujúcim a zaviesť ho do liečebného centra.
Detský vzdor je prirodzený prejav sebauvedomenia
a individuality. Vzdor je signál upozorňujúci na chyby rodičov, ktorí by
chceli svoje dieťa mať len poslušné, ale pritom aj samostatné a teda nerešpektujú
jeho potreby. Mnohí rodičia sú autoritatívni, nechápajúci vývin, len požadujú
od dieťaťa a sú voči nemu bezohľadní. Ovšem pri výchove si rodič musí byť
vedomý, že vychováva nielen dieťa ale aj seba a svojou tvorivosťou vytvára
obojstrannú pohodu, dôveru, lásku a pritom sa učí on i dieťa, že nie všetko
sa dá hneď a bezozvyšku dosiahnuť. Vzdorovité dieťa si len dovoľuje na
“neprispôsobenom” rodičovi vymáhať čo sa mu nedáva dobrovoľne a s láskou.
Dieťa je samostatná bytosť s vlastnou vôľou, sebauvedomením, schopnosťou realizovať sa a dosiahnuť svoje záujmy. Vzdor nebýva len na nahnevanie rodiča, ale upozornením, že je tu osobnosť, ktorá chce niečo svojské dosiahnuť, vie za to “bojovať”, keď nie ináč, tak násilne.
Rodičia by chceli aby ich deti boli poslušné, pretože dieťaťu chcú dobre, ale dieťa tak isto chce byť samo sebou a tak isto si je viac-menej vedomé následkov. Teda sú to dva názory, ktoré by bolo treba zjednotiť do - samostatne rozmýšľajúceho, prispôsobivého ale aj tak sebavedomého dieťaťa i rodiča. Pri výchove, ktorá je obojstranným pochodom sa niečomu naučilo nielen dieťa ale aj rodičia. Naučí sa rodič, že dieťa vždy vyhrá aj keď rodič napred odopieral mu vyhovieť a dieťa sa naučí, že len vzdorom si vymôže niečo, v čom mu rodič nechce vyhovieť.
Kompromis je v spolupráci, ktorá rešpektuje samostatnosť ale aj poslušnosť. Dohoda s dieťaťom je prevencia vzbúr a nesprávnych reakcií rodičov. Spolupráca a “dohoda” začína už od prvých dní života dieťaťa a trvá celý život. Keď rodič dá dieťaťu všetko čo mu patrí od lásky, cez jedlo a čistotu, dieťa si to podvedome zapamätá na celý svoj život, hoci si na to nespomína ani rodič ani dieťa. Teda citovo nasýtené a spokojné i ľubiace dieťa a rodič sa pripravili najlepšie na ďalší život kedy sa budú obaja správať sebavedome ale aj poslušne, kedy sa obaja budú mať radi. Dieťa si bude vedomé toho, že dosiahne čo potrebuje ale všetko sa nedá hneď a úplne aj keď dieťa v podvedomí vie, že rodič sa o to snaží. Rodič rozmýšľa a vyhovuje požiadavkam dieťaťa adekvátne, nedá mu špiniť veci, ale dá mu možnosť hrať sa aj s blatom, či vodou ale tam, kde je to umývateľné, nedovolí mu skákať po gauči, ale iste mu to dovolí vonku na hrišti. Teda dieťa vie, že niečo sa nedá, ale náhrada toho existuje a iste sa rodič o to pokusí aby mu vyhovel. Teda vzájomne si veria a neklamú sa.
Vzdor sa prejavuje u malých batoliat okolo 4 rokov, ale aj neskôr pri osamostatňovaní dieťaťa v dospievaní. Zase platí, že ak sa dieťa naučilo, že rodičovi môže dôverovať a prísť s každým nápadom na diskusiu, bude reagovať inak ako keď sa s rodičom nedá shovárať. Iste to nebude vždy otec alebo matka, ale jeden z nich sa stane pre svoje dieťa poradcom, s ktorým sa dá o probléme hovoriť. Aj deti sú rozdielne, jedno reaguje so vzdorom priskoro, iné podstatne neskôr. Jedno je však isté, že medzi deťmi a rodičmi stále ide o “spoluprácu”. Situácie sa môžu vyhrocovať, len reakcie na ne by nemali viesť k násilnej “náprave”. Vzdor sa nesmie posilňovať, pretože tým sa nič nevyrieši a ani jedna strana z neho nevychádza víťazne. Pokojom, možno reakciou nevšímavosti mu možno povedať, že ho rodič má rád aj napriek jeho reakcii, že ho chápe, ale že spoznáva neprimeranosť formy prejavu. Nesúhlas si dieťa uvedomí a samo príde na to, že aj pritom, že ho rodič má rád, predsa sa nezníži k zbytočnému podporovaniu “boja názorov a spôsobov”. Pokojná a rozumná reakcia skôr vyrieši spor ako jedovité vystúpenie bez vysvetlenia. Správna reakcia na vzdorovité správanie je analýza príčiny, prečo sa to takto stalo. Za omyly sa ospravedlní rodič aj malému dieťaťu, pretože zlou reakciou vyvolal neadekvátnu odpoveď a mohol pokaziť dlhodobo stavanú lásku i dôveru.
Možnosti na odstránenie vzdoru u malých detí je ich zapojenie do kolektívu rovesníkov, kde aj nová teta a deti vytvoria inú situáciu a “učia” dieťa novým spôsobom správania. U starších detí pomôže pohovor o tom, čo všetko je na ich zodpovednosti a čo si ponecháva rodič. Ak dieťa reaguje na súrodenca žiarlivosťou, musí rodič zjavne vyjadriť náklonnosť aj k nemu, ayb si bolo vedomé, že nie je odtisnuté na druhé miesto. Ak rodič je príliš náročný, autoritatívny, alebo perfekcionistický, tak iba sebe môže pripísať príčiny vzdorovitého správania svojich detí.
Prístup k vzdorujúcemu dieťaťu a nespokojnému
rodičovi je v tom, že vytvorí sa situácia vzájomného chápania, láskavého
správania, pokoja. Musí sa vytvoriť istota, že každý má svoje práva ale
aj povinnosti, vzájomné chápanie podnieti lásku, ale aj bezpečnosť. Najlepším
rodičom je ten, ktorý má radujúce sa dieťa, ktoré sa teší na jeho príchod
a ktorý sa mu venuje vždy s láskou a ochotou, ale v rámci možností. Dieťa
si uvedomí radosť rodičov z neho samého a že iste mu dajú všetko čo je
v ich moci. Aj keď rodič reaguje smútkom, neznamená to, že prestal mať
dieťa rád, ale že proste mu nemôže znášať jeho neprimerané správanie.
Imunita znamená odoľnosť a očkovanie
znamená zvyšovanie imunity voči chorobám, ktorých látky sme do tela vpravili.
Imunitu tvoria všeobecné vlastnosti odolať chorobám a to sú správna výživa,
dobrá hygiena nielen tela ale aj potravín, prostredia, vody, vzduchu a
špeciálne systémy, ktoré sa skladajú z buniek ničiacich pôvodcov chorôb
a tekutých koľujúcich látok, ktoré narušujú pôvodcov chorôb. Všeobecná
alebo nešpecifická imunita je daná bio - psycho - sociálnymi vlastnosťami
jednotlivca ale aj skupín živočíchov, teda aj človeka. Špecifická imunita
sa vytvára postupne časom a pričinením človeka. Možno ju nadobudnúť prekonaním
choroby, alebo dnes očkovaním látkami, ktoré bezpríznakovo vedú k “prekonaniu
akoby choroby” ale zaručujú vytvorenie obranných buniek i tekutých látok,
ktoré zaručia na určitý čas, alebo na celý život, že už druhé stretnutie
s pôvodcom chorobu nevyvolá. Hovoríme o aktívnej imunizácii prekonaním
choroby alebo očkovaním.
V prípade, že už človek ochorie na infekčnú chorobu a jeho život je ňou ohrozený, možno mu podať hotové protilátky, ktoré sa získali zo zvierat, alebo ľudí a sú hotové na ničenie pôvodcu choroby. Hovoríme o pasívnej imunizácii, ktorá pomôže chorobu vyliečiť a nevedie k imunite, ale k nej vedie skutočnosť, že človek pri prekonávaní choroby musel s ňou bojovať vytváraním sebaobrany a tvorbou svojich bunečných i tekutinových obranných látok. Očkovanie je výraz prevzatý z očkovania proti kiahňam, pretože očkovacia látka sa vytvárala v kravách /vacca/. Imnunizáciu očkovaním - vakcináciou - takto označujeme dnes pre všetky aktívne vyvolávajúce obrany proti ochoreniam.
V súčasnosti sa očkuje proti mnohým chorobám /tuberkulóza, diftéria - záškrt, pertussis - čierny kašeľ, tetanus, osýpky - morbily, rubela - červienky, parotitis - príušnice, týfus, dysentéria, poliomyelitis - detská obrna, kliešťové zápaly mozgu, zápaly mozgových blán, i bakteriálnych chorôb, rôzne typy tropických chorôb, hepatitídy - infekčné zápaly pečene A, B, chrípka A, B, iné/. Ešte mnohé infekčné choroby čakajú na vytvorenie očkovacích látok / HIV - AIDS, malária, lues a jemu podobné pohlavne prenášané choroby, herpesy/.
Deti sa očkujú proti detským infekčným
chorobám. Úspešnosť je vyjadrená najmä poklesom tuberkulózy, zánikom poliomyelitídy,
diftérie, tetanu, osýpok, ružienky, ale najmä vymýtením kiahni - pravých.
Nielen samotné choroby viedli k zvýšenej úmrtnosti detí, ale aj ku komplikáciam,
ktoré zapríčiňovali smrť ale aj invaliditu /obrna/.
Pneumónie u detí patria medzi vážne
ochorenia dychacieho systému. V prvom roku života je to asi 20 zápaľov
pľúc na 1000 detí, do 5 rokov je to až 30 ochorení na rok a 1000 detí a
do 20 prípadov u starších detí na 1000 detí a rok. Tieto ochorenia patria
aj medzi príčiny smrti, najmä ak sú spojené s komplikáciami. Záleží to
na obranyschopnosti organizmu ale aj virulencii patogénov ale ich odolnosti
voči liečebným látkam.
Vyvolávateľom pneumónií sú virusy, baktérie a iné mikroorganizmy. Ich pôsobenie závisí od veku a odolnosti dieťaťa, ročného obdobia, epidemiologickej situácie /chrípková epidémia/. Dôkaz pôvodcu je síce možný, ale jeho presné určenie závisí od odberu, najvhodnejším materiálom je hlien z dýchacích ciest /priedušiek/. Virusy sa dokazujú podstatne horšie, určenie býva drahé a vyšetrenie ešte nepatrí do bežných vyšetrovacích metód.
V klinickej praxi sa diagnostika opiera o laboratórne výsledky zápalovej reakcie /sedimentácia červených krviniek, C-reaktívny proteín, leukocyty, imunoglobulíny/, rentgenový nález. Anamnestické údaje hovoria o náhlom začiatku s kašľom, schvátenosťou pacienta, vykašliavaním.
Liečba pozostáva z podania antibiotík, ktoré by mali byť zamerané na pôvodcu, ovšem na začiatku sa dávajú skôr empiricky, pretože sa zameriava na najčastejšie známe príčiny. O nich vieme ako často sa vyskytujú a poznáme ich citlivosť na antibiotiká. Ak získame kultiváciou kmeň, ktorý zápaľ pľúc vyvolal meníme liečbu na antibiotikum najlepšej účinnosti na pôvodcu zápaľu.
Liečba môže byť ambulantná, pacient ostáva
v domácom ošetrení a iba pri komplikáciach sa dieťa hospitalizuje.
Niektoré deti potrebujú na upokojenie
cumlík, iné ho odmietajú. Dobre sa cumľu hovorí po česky “šiditko”, pretože
má dojča upokojiť najmä v čase, keď mu matka nemôže podať prsník /na prechádzke/.
Cumlík môže mať dokonca aj dobrý účinok na upokojenie a pritom sa neohrozí
ani dojčenie, ba ani nevytvorí potreba dávať si do ústočiek palček. Namiesto
cumlíka niektoré deti si dávajú do úst palček. Pokusy o prerušenie cumľania
palca bývajú neúspešné. Zvyčajne je cmúľanie obmedzené na čas, kedy sa
dieťaťu nevenuje pozornosť, keď mu chýba mama. Rôzne rady zabaľovania palčeka,
či natieranie niečim nepríjemným nevedú k úspechu. S rastom dieťaťa a úspešným
venovaním sa mu v čase bdenia, ostáva cmúľanie už iba na čas zaspávania.
Aj pri zaspávaní možno zlozvyku zabrániť ak ostáva matka pri dieťati dokedy
nezaspí. Dieťaťu nad rok už možno prihováraním nahradiť potrebu utišovať
sa palčekom. Niekedy je cmúľanie dosť silné až natrávi kožu palčeka a treba
ho ošetriť mastičkou a zalepiť leukoplastom. Vtedy sa dá ochrániť koža
palčeka a nechutný leukoplast odpudí od cmúľania. Batoľatá sa uspávajú
rozprávkou a rodič pritom pozoruje dieťa, prípadne ho hladká po tváričke,
alebo po rúčke a zabráni tak vopchaniu palčeka do úst.
Očkovanie je dôležitou ochranou pred
vznikom ochorení. V najmladšom veku očkujeme najmä proti detským infekčným
chorobám, pretože deti chránime pred ich vznikom. Detské infekčné choroby
predstavovali v minulosti veľké ohrozenie, pretože vyvolávali zbytočné
utrpenie detí a rodičov, ale viedli aj k nebezpečným komplikáciam s ohrozením
života. Pravidelné očkovanie je:
vek očkovanie poznámka
l.deň Hepatitída B matka je pozitívna na hepatitídu,
rómske deti
5. deň Tuberkulóza
4. týždeň Hepatitída B
10. týždeň 1. Difteria, Tetanus, Pertussis DiTePer,
1. Poliomyelitis
4. - 5. mesiac 2. DiTePer, Polio
6. mesiac /Hepatitída/
9. - 12. mesiac 3. DiTePer
15. mesiac 1.Morbily, Parotitis, Rubella
18. mesiac 2. Polio
36. mesiac 4. DiTePer
6. - 7. rok 5. DiTePer Overenia účinnosti BCG /TBC/
13. rok 3. Polio Overenie účinnosti BCG
14. rok 2. Morbily, Parotitis, Rubella, 6. Tetanus
18. rok Overenie účinnosti BCG
Trojvakcína DiTePer sa môže podávať s vakcínou proti Hepatitíde. Ak je prekážka očkovania proti Pertussis, podáva sa iba DiTe.
Osobitné očkovania sa robia iba ak je k tomu dôvodné vysvetlenie v epidemickej lokalite.
Pri plánovaní ciest do krajín s výskytom zvláštnych ochorení je treba už vopred myslieť na čokovania proti žltej zimnici, brušnému týfu, cholere, japonskej encefalitíde, besnote, kliešťovej encefalitíde alebo aj chrípke.
Medzi zvláštne očkovania patria: Varicela, Meningokoková meningitída, Chrípka, Kliešťová encefalitída, Pneumokokové infekcie, Hepatitída A.
kontraindikácie očkovania sú: akútne a
chronické ťažké choroby, teplota, oslabenie po prekonanom ochorení a tuberkulóza.
O iných prekážkach rozhoduje očkujúci lekár. V špeciálnych situáciach sa
očkuje na infekčnom oddelení.
Úrazy sú častou príčinou choroby ale
aj smrti. Ide najmä o dopravné úrazy. Úrazy sa vyskytujú všade, kde sa
pohybujú deti, teda od domácnosti, cez telocvične, ale aj hrištia, chodníky
a najmä cesty. V domácnosti sú to pády, ale aj styk s elektrickými a plynovými
spotrebičmi, najmä šporáky, žehličky, vriaca voda, elektrické zásuvky,
narábanie s ostrými predmetami /nože, nožničky/. Pri hre na hrišti sú to
pády, nárazy, najmä pri kolečkových korčuliach, zásah pukom/. Pri hre na
zakázaných miestach sú to najmä pády z výšky, pády do výkopov, zrážka s
idúcimi dopravnými prostriedkami. Musíme myslieť aj na úrazy pri jazde
rodinným autom ak sa dieťa nechá bez pripútania - proti nešťastiu nie je
nikdy dosť opatrení.
Pri úraze treba zachovať rozvahu a myslieť na okamžitú, ale primeranú pomoc. Po zvážení situácie treba volať zdravotnú pomoc. Ranu treba prekryť čistou vreckovkou, ak je zdravotnícky materiál tak rúškou, gázou, znehybniť končatinu /pri podozrení na zlomeninu/, zastaviť krvácanie miernym tlakom /žilné/, podviazaním nad miestom krvácania /tepnové/, kľud v leže a prikrytie /otras mozgu/, opareniny prikryť chlaným obkladom, omrzliny netrieť ale iba jemne ohrievať.
Podľa ročného obdobia sa menia aj úrazy, častejšie sú v lete /najmä dopravné/, v zime zase vznikajú pri lyžovaní, korčuľovaní. Domáce úrazy vznikajú po celý rok.
Nikdy nie je dosť opatrnosti, pretože úrazy vznikajú aj pri veľkej pozornosti rodičov, ovšem na úrazy musia myslieť skôr ako sa môžu stať - teda aj úrazy možno predvídať a chrániť sa pred nimi. U malých dojčiat treba zabrániť možnosti hrať sa s malými predmetami bez dozoru /guličky, plody rastlín - hrach, fazuľa/. U batoliat zase nedávať do rúk krabičky s liekmi, flaštičky s chemikáliami, ba ani ich nedávať na prístupné miesta.
Každé dieťa je ohrozené úrazom, ale viac tie, ktorým sa bráni získať určité zručnosti za prítomnosti rodičov /lezenie na rebrík, na strom, narábanie nožom, sekerou, pilkou, dodržiavanie dopravných predpisov /chodenie cez cestu na zebre, prebehovanie - zlé príklady dospelých/. Učenie detí predvídať situácie a teda aj ony sa musia učiť robiť opatrenia, aby sa úraz nemohol stať /ohradenie výkopov, poznanie dopravných predpisov pri bicyklovaní/. Podobne treba už od malička učiť poskytnúť prvú pomoc, zastaviť krvácanie, obviazať ranu.
Prvá pomoc pri obarení:
obarené miesto chladíme studenou vodou, nasiaknutý oblek vyzlečieme/aj prípadným rozstrihaním/, nestrháme pľuzgiere, priložíme vyžehlenú textíliu, podávame tekutiny po malých dávkach, vyhľadáme odbornú pomoc.
Pri úrazoch elektrickým prúdom:
odstránime pomocou dreveného predmetu kontaktný drôt, alebo styk s prúdom, vypneme poistky, masírujeme srdce ak zastalo /tlakom na hrudník a medzitým vdychujeme vzduch do úst/, každá pomoc je vítaná, ale odborná najmä.
Popáleniny:
odstránime zdroj tepla, prilepený odev nestrhávame, obnažené poškodené miesta kryjeme čistou textíliou, nestrhávame poškodenú kožu, ošetríme len na sucho - neaplikujeme masti, zásypy, podávame tekutiny po malých dúškoch, zakryjeme pacienta aby nevychladol, rýchlo zabezpečíme odbornú starostlivosť.
Predovšetkým a vždy sa snažíme o predchádzanie úrazom.
Treba si pamätať číslo telefónu zdravotníckej
pomoci - č. 155.
Dnešné informácie nás stavajú do pozície,
že dieťa je zvedavé na svoje otázky týkajúce sa vývoja plodu, jeho vznik
a jeho príchod na svet. Treba s nim hovoriť vždy a odpovedať na otázky
jeho veku primeranou formou, ktorá je pravdivá a pritom neskresľuje skutočnosť
/priletel bocián a priniesol ťa/. Rodičia by mali vedieť reagovať na detské
otázky. Otázky prídu skôr ako si to rodič predstavuje. Zatiaľ je situácia
taká, že rodičia čakajú, že na detské otázky odpovie učiteľ /čo je už dosť
neskoro/, alebo sa informácie podávajú medzi kamarátmi. Dnešné deti sa
dostávajú k informáciam aj cez televíziu, bilbordy, tlačové správy a rozhlas.
Ich informácie o sexe sú rôznorodé, ale pretože vedia “veľa” aj sa správajú
k sexu otvorenejšie, dokonca majú aj predčasné pokusy o styk. Pritom môžu
z nevedomosti nielen predčasne splodiť dieťa ale aj získať pohlavné choroby.
Deti chcú vedieť od rodičov ako to chápu oni, aký majú názor. Vyzrievajúce deti potrebujú vedieť aj o ich hormonálnom vyzrievaní, pri ktorom u dievčat prichádza prvá menštruácia a u chlapcov prvý výlev semena. Príprava na tieto situácie si žiada informovanosť aby sa neodreagovali stresom, strachom, nepripravenosťou. S dcérou treba hovoriť o menštruácii, ktorá vyžaduje hygienický postup pri odsávaní menštruačnej krvi, ale aj hygienu tela vôbec. U chlapcov je polúcia len zašpinením pyžama, či slipov, ale predsa vyžaduje umytie, výmenu prádla, vysvetlenie sprievodných snových dojmov.
Rodičia sa musia snažiť o priateľskú a otvorenú atmosféru v styku s dieťaťom, nielen hovoria ale aj poznajú kamarátov svojich detí, komunikujú s nimi. Hovoria aj o svojich známych, kde sa má narodiť dieťa, ako sa to stalo, ako sa vyvíja a kedy sa narodí, ale aj ako príde na svet.
Rozhovor je možný odpoveďami na otázky
dieťaťa, alebo navodí rodič sám situáciu, kedy si odpovedá na otázku sám,
či kombinuje ju aj názorom dieťaťa. Dieťa musí vedieť, že za rodičom môže
prísť kedykoľvek a vždy dostane odpoveď na každú otázku. Ak by rodič nevedel
na otázku odpovedať, tak sa ju dočíta v literatúre, alebo sa sám poradí
s lekárom /dnešné telefonické linky o zdraví/. Pohlavné orgány majú svoje
názvy a treba ich tak volať, aj keď vieme, že ľudové a skôr skreslené označovanie
je akoby nadávkou, či hrešením /treba to vysvetliť, že len nedostatočne
výreční jedinci a primitívne sa vyjadrujúci používajú slangové výrazy/.
Odpovede rodičov by mali byť jednoznačné, výstižné, pritom neskresľujúce.
Správanie rodičov v smere príkladu vyžaduje aj to, že nielen informujú
dieťa ale aj spôsob akým žijú je odrazom tohto názoru, teda ich príklad
môže dať dieťaťu niekedy viac ako slová. Deti si musia byť vedomé, že nič
sa pred nimi neskrýva a ani ich správanie, či otázky sa nepodceňujú, ale
rešpektujú. Dieťa musí vedieť komunikovať nielen so svojimi rodičmi, ale
aj so svojimi kamarátmi a vedieť nielen prijímať,ale aj dávať informácie,
alebo dokonca nie vždy prijímať ponúkané, vedieť sa aj postaviť proti názoru,
dokonca odmietnuť ho. Deti musia vedieť v čom je sex správny a kedy a aj
kedy je nebezpečný a kam môže zaviesť nepripraveného jedinca /tehotnosť,
pohlavná choroba/. Hormonálnemu vyzrievaniu sa nedá zabrániť, ale nesprávnemu
správaniu sa áno. Preto aj láskavý vzťah medzi deťmi a rodičmi môže ozrejmiť
aj vzťahy medzi deťmi a kamarátmi, či záujmom o druhé pohlavie a možno
vedieť aj o situáciach, ktoré sa medzi nimi vyskytujú, či riešia. Treba
poznať kamarátov a kamarátky, poznať ich kvality a predvídať situácie.
Rodičia sa musia snažiť pochopiť svoje dieťa a ono musí vedieť, že rodič
je tu ako dobrý radca i pomocník pre každú situáciu. Na záver, že aj keď
rodič nevie všetko o sexe, predsa sa môže aj on o ňom informovať a tak
prenášať iba overené a správne odpovede na otázky každodenného “detského
života”.
Hepatitída je zápaľ pečene, ktorý sa
volá aj infekčná žltačka. Je vyvolaná virusami, ktoré sú označené veľkými
pésmenami začiatku abecedy A,B,C,D,E, najnovšie aj G. A a E typ sa prenáša
nečistými rukami a nákaza sa šíri črevom, ostatné sa prenášajú stykom s
infikovanou krvou. Dnes sa už očkuje proti prvým dvom typom A a B. Klinicky
prebiehajú skoro rovnako, začínajú sa príznakmi akoby pri chrípke, dokonca
aj s bolesťami kĺbov, zväčší sa pečeň a bolí a na bielkach očí i koži sa
objaví žlté sfarbenie. Moč je tmavý a stolica obelie. Hepatitída A sa však
môže prejaviť iba “chrípke” podobnými príznakmi a ani sa nezbadá žlté sfarbenie,
ovšem v rámci epidemickej situácie pri viacerých ochoreniach v okolí sa
dá myslieť na hepatitídu, dokázať ju biochemicky. Epidémie sa objavujú
nie každý rok ale v troj i viacročných intervaloch, podľa predošlej premorenosti.
Hepatitída B sa rozvíja pomaly, často bez zjavných príznakov. Aj po prekonaní
choroby sa nositeľ stáva nosičom a je nebezpečným pre okolie. Hepatitída
B je nebezpečná pre možnosť trvalého a hlavne veľkého poškodenia pečene,
ktoré môže vyústiť až do jej zničenia. Prenáša sa krvou ale aj sekrétami
/sliny, poševný hlien/. Prenáša sa aj z matky na plod.
Obrana proti hepatitíde A je predovšetkým
v hygiene rúk, pitnej vody, potravín, stravovania. Imunizácia proti je
očkovanie. Po prvom očkovaní sa preočkuje asi o trištvrte až rok druhou
vakcínou. Podobne aj pri Hepatitíde B typu platí hygiena ako možná obrana
dokonca aj pri sexuálnom styku. Aktívna imunizácia sa robí očkovacou látkou
a prednostne a bezplatne sa očkujú už dojčatá /vtedy ako sa očkuje DiTePer
ale na iné miesto/, o 6 týždňov po prvej dávke a o 6 mesiacov po druhej
dávke sa preočkuje. Očkuje sa do svalu. S výhodou sa očkujú deti do konca
predpubertálneho veku, aby sa zabránilo prenosu najmä sexuálnym stykom
v budúcnosti - teda majú byť predtým odolné. Očkovať sa musia ľudia ktorí
dochádzajú do styku s infikovanými materiálmi, zdravotníci. Očkujú sa aj
výletnici do zemí s častým výskytom tejto choroby.
Dnešná spoločnosť je silno zmaterializovaná
a tak ovplyvňuje aj výchovu detí v rodine, najmä jej hodnotový systém,
intimitu, city. Aj keď budú deti veľmi múdre a vzdelané, predsa len chýbanie
citu by im a ich okoliu blížilo, pretože by sa nenašlo medzi nimi šťastie
/pociťované i rozdávané/. Detstvo je najcitlivejšie obdobie pre formovanie
osobnosti v súlade s vývinom múdrosti ale aj citov. Vplyv stupňa vývoja
spoločnosti, tlak informácií robí deti informovanými, dokonca aj zábavnosťou
sú informácie podnetom pre hravosť, ale predsa aj spoločnosť na ne vplýva
viac smerom vzdelania ale menej výchovy, hoci sa majú obe vyvíjať zjednotene.
Teda nadbytok informácií a vzdelania zanedbáva obohacovanie citového života.
Čas na hry v prírode, pohádky pred spaním, láskanie s deťmi v popracovnom
čase rodičov sa akoby nenávratne strácajú v záplave rozhlasových, televíznych,
ale najmä počítačových hier. Ale aj napriek kvalitatívne lepšiemu prezentovaniu
informácií, predsa sa jednoduchosť rodičovských prejavov lásky a nehy stráca.
Deti sú síce informované, múdre, smelé, nebojí sa spoločnosti, ale jeho
prejavy súcitu, lásky, prežívania radosti i žalosti svojej i druhých sa
oslabujú. Napriek tomu si však musíme uvedomiť, že takto vychovaný človek
akoby nebol kompletnou osobnosťou, ktorej chýba cit k druhým, sebe, k prejavom
druhých i svojich a nedovoľuje mu prežívať lásku, odovzdávať ju, chápať
ich potreby a pomáhať im. V citovej výchove sa ukazuje aj schopnosť byť
zodpovedným za svoje činy, ceniť si osoby ale aj veci iných a správať sa
k nim s úctou. Citom sa rozpoznáva dobro, zlo, hrubosť od jemnosti, nenávisť
od lásky, závisť od dobroprajnosti. Citom sa dieťa učí v rodine z príkladov
rodičov, zo správania blízkych i ďalších príbuzných, zo vzorov rozprávok,
románov, i “vzorov” jeho života /či už rodičov, učiteľov, umelcov, športovcov/.
Citom sa učí aj pochvalou za dobré a hanou za zlé skutky, oslavy výročí
a príležitostí /vysvedčenie, narodeniny/, ale aj smútočných zážitkov a
situácií /smútok v rodine, smútok nad stratou blízkeho z rodiny, či spoločnosti,
triedy/. No, v rámci výchovy sa musíme niekedy zmieriť aj s malými chybami
“krásy” správania sa detí. Dieťa prechádza vekom, kedy si niečo povymýšľa,
ale aj môže niečo odniesť, inak povedané “ukradnúť”. Čo potom, odsúdiť
ho na prvý raz, alebo upozorniť na neprimeranosť a pokarhanie, ale s hľadaním
príčiny nielen v dieťati ale aj rodiča v sebe. Kde urobil chybu, dal málo
možnosti aby si dieťa zaslúžilo týždenný prídel peňazí, alebo malo záujem
si ich u rodiča “zarobiť”. Teda na prvý raz treba s rozmyslom analyzovať
a len potom trestať, hoci na neprístojnosť upozorniť okamžite. Po spoznaní
príčiny jednať, ale nedovoliť aby dieťa stratilo dojem, že ho rodič aj
napriek pochybeniu má rád a chce mu pomôcť. Nesmie stratiť vzťah, nesmie
sa odcudziť, ale “zobudiť” svoje dobré vlastnosti k uznaniu chyby a začať
jednať k jej náprave. Výchova k citom by mala vyvierať zo vzorov rodičovského
správania, ich vzájomnej úcty a lásky, ich lásky k deťom, k blízkym, ostatným
známym ale aj neznámym. Nedostatok citu sa prejavuje už od najmladšieho
veku a pretrváva do dospelosti. Ak sa mu človek nenaučí v detstve, neskôr
sa už ťažko dá získať. Človek bez citu je studený, necitlivý voči sebe
i druhým, hoci môže byť veľmi vzdelaný a múdry. Vinu na tom nesie nielen
jeho výchova v rodine ale aj v škole, ba celá spoločnosť, pretože jej cieľom
bola iba múdrosť, vedomosti, informovanosť ktoré sú však veľmi ľahostajné
k dobru, zlu, ničeniu, utrpeniu, hoci ich vedia vysvetľovať, ale nevedia
ich prežiť, precítiť. Citove slabý človek je náchylný k abúzom. Preto sa
dnes forsíruje posilňovať sociálne vzťahy v rodine, škole /školy podporujúce
zdravie - myslí sa psychosociálne viac ako biologické/, v rôznych formálnych
ale aj neformálnych združeniach, športových a umeleckých krúžkoch a kluboch.
Dobre formovaná osobnosť mladých ľudí musí okrem vedomostí mať aj cit a
byť pritom biologicky, psychicky a sociálne zdravá. Len takto pripravované
deti budú raz správnejšie, iste aj čestnejšie viesť ľudskú spoločnosť.
Zásadnou známkou nedonosenosti - nezrelosti
je hmotnosť pod 2500 gramov, dĺžka pod 47 cm. Ovšem v jednoduchých pomeroch
sa ľahšie stanovuje hmotnosť a preto 2499 g je najprijatelnejším znakom.
Nezrelý novorodenec má teda nižšiu pôrodnú hmotnosť, nižšiu dĺžku, slabo
plače, pohybuje sa menej a dosť chabo, kožu má červenú, vráskavú, niekedy
má opuchy /najmä na končatinách/, nemá podkožný tuk a koža je natiahnutá
iba na svaly, nechty nedorástli okraje prstov, sú mäkké, ušnice priliehajú
k hlavičke a sú mäkké, semeníky u chlapcov nemusia byť zostúpené, u dievčat
sa veľké pysky nedotýkajú a neprekrývajú malé pysky, pupok sa upína nižšie
ako je stred medzi panvovou kosťou a hrudnou kosťou, pijú slabšie alebo
až bez schopnosti sať, žltačka zvyčajne trvá dlhšie a je sýtejšia.
Donosený novorodenec naproti tomu má hmotnosť okolo 3300 g, dĺžku okolo 50 cm v priemere, silno kričí, má živé pohyby končatín, koža je ružová a napätá, s prítomnou vrstvou podkožného tuku, nechty presahujú okraje prstov a sú tvrdé, ušnice odstávajú od hlavičky a ich chrupavka je elastická, semeníky sú u chlapcov v miešku a u dievčat veľké pysky prekrývajú malé, pupok je v strede čiary spojujúcej lonovú kosť a výbežok hrudnej kosti, dobre pije, prehĺta, vie kašlať, kýchať, žltačka býva mierna a trvá asi týždeň.
Najväčším rodzielom sú teda životné prejavy
a prítomné nepodmienené reflexy s dobrou hmotnosťou a dĺžkou.
Vypracoval MUDr. Jozef Cernay
cernayj@healthnet.sk