Zdravotné poradenstvo 1


Zoznam tém:
 

  • Zdravie ako hodnota
  • Ukazatele zdravotného uvedomenia
  • Poslanie zdravotnej výchovy
  • Ako majú zdravotníci informovať?
  • Ako počúvať pacientov
  • Ako má počúvať pacient lekára a sestru
  • Podpora zdravia
  • Naše deti chceme mať zdravé
  • Riziko ako ohrozenie
  • Stále grckanie
  • Podpora zdravia a čo s tým súvisí
  • Cvičenie s dieťaťom
  • Zmeny farby kože
  • Vyrážky
  • Mentálna retardácia
  • Skríning v MR
  • Poruchy vedomia
  • Týrané dieťa

    •  

     

    Svoje postrehy k daným témam zasielajte prosim na cernayj@healthnet.sk
     

    Zdravie ako hodnota

    Zdravie je na prvom mieste všetkých hodnôt v živote človeka. Ľahko sa to povie zdravotníkovi, pretože vidí veľa chorých, dokonca s chronickým alebo aj finalizujúcim stavom spejúcim ku ukončeniu života. Je to skúsenosť odborníkov, ktorí sa so zdravím zaoberajú a ktorí musia v svojej práci konštatovať aj stratu zdravia, tedachorobu. Zdravý človek si vlastne zdravie neuvedomuje, pretože sa cíti dobre a nič mu nechýba. Preto je aj v definícii zdravia podľa Svetovej zdravotníckej organizácie povedané, že je to dobrý telesný, duševný a sociálny pocit, teda nielen neprítomnosť choroby ale aj pocit akéhosi blaha - blaženosti. Zdravie si človek uvedomuje až keď sa blaženosť stráca a pociťujú sa príznaky jeho nedostatku a teda príznaky choroby. Nech už sú to akékoľvek príznaky, predsa znepríjemňujú život, sťažujú niektorú funkciu, alebo nútia človeka ľahnúť si, odpočívať /keď inokedy bol čulý, pohyblivý, radoval sa z dobrej pohody/. Zdravé je usmievajúce sa dojča, šantiace dieťa, spokojný školák, vyrovnaný a spokojný pracujúci, ale aj nič nepociťujúci starší človek. Ak sa naštrbí čo len jadna z telesných, duševných a sociálnych funkcií ide o zmenu z normy do nepohody. Nepohoda nemusí byť choroba ale len odchýľka, trvalá však už je znakom nedostatku a silne vyznačená už znakom choroby - aj keď len minimálnej, ktorej nik nemusí pripísať príznak choroby, ba dokonca ani odborník lekár. Ovšem nutno si ju všimnúť a ak sa nestráca, alebo stupňuje, potom je treba sa ňou zaoberať. Zaujímavé je, že ak sa z troch spomínaných zložiek pohody stratí jedna, potom sa dá pozorovať aj narušenie ďalších dvoch. Ak niečo bolí, psychicky človek zneistie, množno sa aj oddiali od svojej spoločnosti, izoluje sa. Alebo ak je duševne rozrušený, zle naladený, aj telesne sa cíti unavenejší, možno už nevyhľadá priateľov, či nevenuje sa rodine. Potom ale kto je zdravý? Je to človek s okuliarmi, naslúchacím aparátom? Iste sa môže cítiť dobre, v pohode, ale predsa sa mu musí napraviť porucha zraku, či sluchu, teda nie je úplne zdravý.  Je kašľajúci človek zdravý? Nie, iste nie, pretože jeho priedušky sú zahlienené, alebo zapálená je sliznica hrdla a kašeľ je odchýlka aj keď nie vážna. Musí jej venovať pozornosť sám kašľajúci a keď sa mu nedarí odstrániť ju, treba sa informovať ako sa to dá a teda musí vyhľadať niekoho s kým sa radí aby mu kašeľ prešiel. Radiť sa môže s manželkou, rodičom, priateľom, ale aj a najlepšie so zdravotníkom. Preto absolútne zdravých je len asi polovica ľudí, ktorí nepotrebujú ani nápravnú pomôcku /okuliare/. Ľudia s poruchami zraku majú funkčnú chybu, napraviteľnú, podobne nahluchlí načúvacím aparátom počujú, ale už nemôžu vykonávať niektoré funkcie, dokonca profesie /tryskový letec/. Ľahké narušenia zdravia ako slabosť, kašeľ, soplenie síce sa necítia zle, ba sú v pohode, ale prísne hodnotenie ich už radí medzi ľudí s ľahkým narušením zdravia. O chorobu ide jednoznačne ak nefunguje trávenie, dýchanie, pohybová ľahkosť, potreba rozhýbania až zmizne neohebnosť, teda ak už od ranného vstávania sa necítia odpočinutí a v dobrej nálade /iba ak nechutí ísť do školy alebo do práce - čo je skôr pocit obmedzenia slobody/. Každý telesný prejav odchýlky s dlhším trvaním a opakovaním sa považuje za znak choroby. Ak je príznak obmedzujúci funkciu, ak naruší pohyb, dýchanie, zažívanie, chuť do jedla, chuť do práce je už príznakom choroby. Podľa toho by asi veľa ľudí bolo chorľavých, dokonca chorých a čo s nimi, všetci by mali chodiť k lekárovi? Asi nie ale mali by sa dať aspoň prezrieť, či príznak je začiatkom zmeny, poradiť sa či životný štýl je nenormálny, pohyb, zlozvyky, nezvládanie stresu - napätia, záťaže/. Ak zdravotník nezistí odchýlku, môžeme úpravou správania sa zmeniť atypiu v normu, odchýlka vymizne a pocit pohody sa vráti. Potom sme znovu zdraví. Teda aj preventívna prehliadka nás môže uistiť, že stav našeho tela, ducha a sociálneho pocitu je v norme. Samo zamyslenie sa nad zdravím nás bude viesť k tomu aby sme si ho vážili dokedy sme v pohode a nie až potom, keď príznaky choroby nás prinútia aby sme si ho začali skutočne hodnotiť.
     

    Ukazatele zdravotného uvedomenia

    Zdravotná výchova vedie ľudí k chápaniu zdravia a choroby, ale učí ich aj zdravému správaniu, vyhýbaniu sa rizikám, hygienickým návykom, správnemu stravovaniu, poznaniu  svojho zdravia a odchyliek /krvný tlak, hladina cukru a tukov v krvi/, schopnosť podať prvú pomoc pri nehodách a úrazoch až do príchodu lekára, alebo odoslania poraneného do nemocnice, vedieť poučiť iných ako sa správať pri infekciách, úrazoch a vedieť si poradiť s prvými príznakmi chorôb členov svojej rodiny alebo známym. Je to skutočne paleta poznatkov, ktoré sa v malej miere podobajú poznatkom zdravotníka, ovšem iba na úrovni laika. Aby sa k takémuto rozsahu poznatkov   došlo je treba počuť niečo o zdraví doma, príklad rodičov je najlepším informátorom, ale aj kurzy prvej pomoci pri výuke šoférovať auto, alebo návštevy prednášok Červeného kríža, alebo vnímanie správ v časopisoch, či v rozhlase alebo v televízii. Teda zdravotná výchova je od príkladov až po čítanie, počúvanie, či pozeranie krátkych podnetov, ktoré majú veľký význam pre uvedomenie si zdravia a potrebe sa k nemu stavať kladne pre seba ale aj pre druhých. Žiaľ, že meranie zdravotného uvedomenia je ťažké, ba skoro nemožné iba ak z nepriamych ukazovateľov v štatistických údajoch. Nepriamo o zdravotnom uvedomení hovorí štatistika úrazov, ktorá klesá, otravy hubami, ktoré klesajú, spotreba alkoholu a tabakových výrobkov na obyvateľa, ktoré by mali tak isto klesať, ale aj pokles úmrtí na dôsledky fajčenia, alkoholizmu, pokles tučnoty a diabetes mellitus - cukrovky z prejedania, pokles úmrtí na srdcové komplikácie, ale nepriamo aj pokles nádorových ochorení. Podobne je to vidieť na zvýšenej spotrebe mlieka a mliečných výrobkov, zníženie spotreby vajíčok, tučných mäsových výrobkov, hot-dogov, zvýšenia spotreby zeleniny a ovocia. Priamymi ukazovateľmi zdravotného uvedomenia je zníženie pracovných úrazov, zníženia chorobnosti a pracovnej neschopnosti, zníženia potratov na žiadosť a zvýšenia spotreby antikoncepcie a ešte mnohých ukazovateľov okolo spotreby liekov a obložnosti nemocničných postelí. Teda všetko ukazovatele, na ktoré nás môžu upozorniť zdravotnícki štatistici pri výklade trendov vývoja zmienených údajov o obyvateľoch štátu, krajov, okresov a miest, či obcí. Ak nie posledným ale iste závažným ukazovateľom udravotného uvedomenia je aj zástava epidémií infekčných ochorení takým správaním, že nešírime okolo seba kvapienkovo prenášané ochorenia ako je chrípka, medzi deťmi osýpky, ružienky, žltačky a podobné choroby, proti ktorým sa môžeme chrániť očkovaním, ale  aj znížením kontaktov s ešte nenakazenými ľuďmi, obmedzením návštev a stretaní veľkých skupín v čase epidémií. Teda nielen jendotlivec, ale aj skupiny ľudí môžu ovládať zdravotnú výchovu a tak prejavovať vyššií až vysoký stupeň zdravotného uvedomenia. Už len malé zásady čistenia nosa, nepodávania rúk bez umytia, kašľania do dlane a obmedzovania kašľania v spoločnosti stoja zato aby sme si uvedomili, že obmedzujeme šírenie nákazy na druhých.
     

    Poslanie zdravotnej výchovy

    Zdravotná výchova je  náplňou práce zdravotníkov od obvodných lekárov až po vysokošpecializovaných odborníkov a zdravotných sestier všetkých odborov. Zdravotná výchova má za úlohu zvýšiť zdravotné uvedomenie obyvateľov zdravých i chorých. Ňou sa dosahuje jednak lepšia spolupráca pacienta s lkárom, dodržiavanie liečby, rehabilitácie a nariadení /najmä obmedzení/ pri dlhodobom liečení. Spolupráci  sa hovorí cudzím slovom aj compliance. Pri diagnóze je treba presvedčiť pacienta aby uveril nálezu lekára, prijal lieky ako účelné a bral ich podľa nariadenia, cvičil ak to patrí k rozhýbaniu, dodržoval diétu ak je časťou liečenia. U zdravých má zdravotná výchova vyvolať potrebu starať sa o svoje zdravie a zdravie svojich detí či blízkych alebo aj vzdialených spoluobyvateľov, spolupracovníkov. Veľmi intenzívne informujeme o obrane proti infekčných chorobám prevenciou. Očkovanie  je dokázanou a osvedčenou prevenciou infekčných chorôb. Prevencia znamená predchádzanie chorobám tým, že pri očkovaní sa vyvolá obranná odozva tvorbou protilátok proti konkrétnej chorobe. Očkujeme proti tuberkulóze, osýpkam, tetanu - kŕčovému ochoreniu, somárskemu kašľu, osýpkam, ružienkam, detskej obrne, žltačke /najmä B typu/ a podľa potreby aj proti chrípke /najmä pred epidemiou s už známym typom chrípkového virusu/, ale aj iným chorobám, ktoré sa vyskytujú v iných zemiach, kam obyvateľ má cestovať. Zdravotná výchova učí hygienickým pravidlám /čistota tela, potravín, ovzdušia, vody/, učí zdravej výžive a pravidlám stravovania, podporuje zvýšenie konzumu zdraviu prospešných potravín a snaží sa upozorniť na obmedzovanie niektorých, ktorými sa doteraz prekrmujeme, upozorňuje na škodlivosť presálania, nedostatok mlieka a  mliečných výrobkov, snaží sa o obmedzovanie alkoholu, vylúčenie nikotínu, dróg, správne zvládanie duševného napätia, podporuje fyzický pohyb a pobyt na čerstvom vzduchu. Zdravotná výchova by nestačila ak by ju robili iba zdravotníci, pretože s tými naši občania prichádzajú zriedkavejšie do styku ako s učiteľmi, ale aj politikmi, redaktormi časopisov, rozhlasu, televízie - ktorí opakovane aj keď len nepriamo sprostredkujú zdravotné šoty a správy. Teda vidíme, že zdravotnú výchovu vykonávajú mnohí ľudia prichádzajúci do styku s obyvateľmi. Preto ani kňazi nie sú vynechaní z tohto pôsobenia, pretože na svojich veroiacich môžu pôsobiť pozitívne aj pri hlásení slova Božieho. Veď biblia je dosť bohatá na hygienické pravidlá, pretože inak by sa neboli ľudia zbavili pliag moru, trichinózy /svalovca/, hnačkových epidémií a podobne. Preto si uvedomujeme, že nielen slovo v osobnom kontakte, ale aj tlačené slovo, či rozhlasom šírené, alebo televíziou sprostredkované, alebo tlačené na účelových letákoch, či plagátoch, kalendárikoch, alebo brožúrach je vhodným spôsobom na šírenie zdravého spôsobu života, správneho postoja pri chorobách a podnecovaní  pre očkovanie alebo inú prevenciu. Vieme, že ľudia menej čítajú brožúry, ale skôr percipujú plagát, riekanku, slogan, šot, preto im ich ponúkame. Podvedomie je niekedy silnejšie podráždené krátkym zábleskom informácie ako veľká brožúra, ktorú prečíta skôr iba ten kto je už chorý, alebo skutočne má ťažkosti so zdravím. Ale aj napriek tomu neprestávame biť do vedomia občanov, aby nezanedbávali svoje zdravie, pretože je to hodnota číslo jeden a jeho cenu si každý z nás uvedomí až vtedy, keď sa mu ohlási prvý príznak nepohody až choroby.“Zdravie si nekúpiš, ale môžeš si ho chrániť a upevňovať ak si dosť skoro uvedomíš, že je to najcennejší majetok, ktorý vlastníš“.
     

    Ako majú zdravotníci informovať?

    Informácia je základom poznania. Informácia má byť pravdivá alebo aspoň čo najbližšia k pravde, pretože ináč nielen skresľuje skutočnosť, ale aj zvádza k zbytočnej precitlivenosti, alebo zase vlažnosti postoja k veci o ktorej informujeme. Medzi chorým a lekárom, sestrou je vzťah vytvorený vzájomnou dôverou. Na tejto sa stavia spolupráca pacienta pri liečení svojej choroby, postoja k vážnosti liečenia, diéty, rehabilitácie. Nepravdivá informácia je poškodením tohoto vzťahu a postoja. Môže dokonca škodiť, pretože pacient začne podceňovať spoluprácu, alebo zase preceňovať vážnosť a blíži si psychicky nepokojom, neistotou až znervóznením. Informácia je teda výraznou súčasťou liečebného postupu a časťou liečby. Pravdivá informácia nielen hovorí o potrebe dodržiavania zásad, ktoré nariadil lekár, ale vysvetľuje aj situáciu ak by sa nedodržiavali nariadenia, ktoré lekár povedal. Ak informácia poškodzuje pacienta, je na škodu a efekt sa nedosiahne, liečba viazne, dôvera medzi pacientom a lekárom sa stráca. Aj nepovedané slovo pochvaly, alebo podpory môže zhoršiť postoj chorého k lekárovi. Hovoríme o slovnej iatrogénii - čo znamená poškodenie najmä psychickej oblasti medziľudských vzťahov poskytovateľa a užívateľa diagnostického a liečebného postupu. Poškodenie sa pritom zdá akoby ľahké, ale v skutočnosti je závislé od oboch subjektov, ktoré sú v úzkom prepojení práve pri tejto skutočnej chorobe. Uvedomujeme si to najmä ak ide o osoby veľmi citlivé, ba až chorobne precitlivené na posunky, na slová, na správanie. Preto do odbornej výbavy zdravotníka patrí aj schopnosť vžiť sa do situácie pacienta, dieťaťa a jeho rodiča. Vieme, že sa veľa ľudí vyhovára na málo času, na veľa pacientov, ale aj tak si musíme nájsť taký deň na venovanie sa citlivému pacientovi, že pre neho si najdeme potrebný „liečebný“ čas, v ktorom mu neukážeme náhlenie, iné problémy, prerušovanie hovoru inými povinnosťami, odbiehanie z miestnosti, prerušovanie telefónovaním a podobne. Aj zdravotná sestra je odborníkom na problémy, ktoré sa v ambulancii riešia. Stáva sa teda spoluliečiteľom, diagnostikom i ordinujúcim na niektoré problémy, ktoré by mohol lekár preniesť do jej zodpovednosti. Môže v pokoji dovysvetľovať to čomu pacient nerozumel, alebo vysvetliť ako brať lieky, alebo ako pripraviť  diétu, či zmenu režimu dňa. Okrem toho každý lekár v praxi má aj zdravotno výchovné materiály v podobe letáčikov, či brožúriek, ktoré sa týkajú problémov určitých chorôb a teda k povedanému slovu môže sa pridať aj písomný materiál, ktorý je dobrý na ufixovanie informácie, ale aj na vysvetlenie nie vždy dobre pochopeného slova. V zásade sú zdravotno výchovné materiály na prevenciu /očkovania/, ale aj na liečbu a vysvetlenie každého ochorenia, o diétach, o rehabilitácii a podobne. Je len na zdravotníkoch aby si aj takéto zdravotno výchovné pomôcky zadovážili a aby ich účelne využívali. Samozrejme, že iné budú informácie o akútnych a ľahko liečiteľných chorobách, iné zase pri chronicky prebiehajúcich, ktoré vyžadujú jednak dlhšiu ale aj obsiažnejšiu informáciu. Pri chronických chorobách sa jednak pacient objavuje v ambulancii častejšie a vždy sa musíme snažiť o pridávanie ďalších a ďalších myšlienok, ale aj získame predstavu o jeho schopnosti nás rozumieť a vidíme aj jeho schopnosť spolupráce. Presvedčíme sa nielen o tom ako nás chápe, ale aj ako dodržuje predpisy a liečbu, ako sa sám cíti a to čím lepšie tým viac nám verí. Ale ak sa príznaky nestrácajú a ani my sme nie presvedčení o úspešnosti postupov, potom zvažujeme spolu s pacientom  na možnosti ďalších kozultácií s odborníkmi  na dané ochorenie. Je dobré, ak si pacient sám pozoruje príznaky a značí si do kalendára ako sa kedy cítil, alebo mu dáme šancu nech nám telefonuje ako sa stav mení. Schopnosť vžiť sa do situácie pacienta nám vytvára z neho spolupracujúceho  jedinca a chápajúceho aj to, že nie všetky príznaky sa musia stratiť o deň ale niektoré si vyžiadajú aj viac dní i týždňov. Len dobrý vzťah vytvorený pravdivými informáciami robí z pacienta a jeho lekára dôverujúcu si dvojicu, ktorá môže dosiahnuť kladný efekt.
     

    Ako počúvať pacientov

    Ako počúvať pacientov je základný predpoklad dobrých vzťahov medzi pacientom a lekárom, respektíve zdravotníkom /teda aj sestrou/. Druhou otázkou je ako počúvať lekára a sestru /čo platí pre pacienta a v prípade dieťaťa rodičov/. Počúvať pacienta znamená podľa starých a dobrých pravidiel vlastne osobnú anamnézu - to je počúvať jeho ťažkosti, ktoré majú vlastne vyjadriť príznaky od začiatku až po čas, kedy pacient prišiel k lekárovi. U detí sú to údaje rodičov o príznakoch, ktoré badali u svojho dieťaťa. Teda anamnéza je základom správnej diagnózy a hovorí sa, že dobré počúvanie doplnené odpoveďami na  cielené otázky lekára je polovička diagnózy. Kto sa správne pýta aj správnejšie diagnostikuje. Platilo v čase, keď nebolo toľko vyšetrovacích prístrojov ani biochemických vyšetrení a platí vlastne trvale. V informáciach od pacienta sa dozvieme nielen o príznakoch, ale aj čase kedy začali a ako ich pacient pociťoval, s čím súvisia /jedlo, hlad, noc, deň, pocity pred začiatkom, zmeny nálady, typ bolesti, zmeny bolesti, celkové príznaky únavy, depresie, teda zmeny psychické, ale aj pocity zanedbania, či izolácie od spoločnosti, chuť do práce a vládanie prekonať námahu, alebo pocit slabosti časti tela alebo celkove/. Niekedy pacient pre svoje nadanie pozorovať sa, alebo precenenie príznakov /hypochondria/ povie viac ako skutočne pociťuje a treba vybrať z informácie to čo súvisí s chorobou, alebo na druhej strane pacient radšie zamlčuje príznaky a treba ich z neho dostať priamou otázkou a upresnením či ide skutočne o taký príznak aký chorobe patrí. Počúvanie vyžaduje čas a niekedy je lekár tlačený návalom záujemcov a nevenuje dostatok pozornosti čím si zahatá možnosť skutočne odhaliť správnu diagnózu. Vtedy si treba zvážiť, či nezavolať pacienta na iný deň a venovať mu dlhší čas. Musíme sa vžiť do jeho problémov tak racionálne, aby sme sa nedali zlákať jeho nadsadzujúcim informáciam alebo zase nespoľahli sa pri zakrývaní podstatných príznakov len na orientačné údaje a zase si nezahmlili podstatu údajov. Treba sa vžiť do pocitov pacienta a pritom ostať bez upadnutia do precítenia choroby bez správneho uvažovania. Citové prežívanie pacientových príznakov zabraňuje správnemu uvažovaniu. Naopak nevžitie sa do jeho pocitov neprináša správny pocit pacienta, že ho lekár skutočne počúva a venuje sa „iba jemu“. Hovorenie pacienta o sebe je akoby „spovedanie“ sa a vyzliekanie sa pred lekárom, odhaľovanie svojich intímnych prežitkov a zverejňovanie. Preto musíme byť skutočne nastavení na venovanie sa pacientovi „celkom“ a „dôverne“, aby mal pocit intimity. Hovoríme dokonca aj tak, že aj keď je tam sestra, predsa akosi medzi štyrmi očami. Potom už rozhodneme čo je dôležité zamlčať a čo možno prebrať aj pred sestrou. Ak ide o informácie, tie sú podľa našej zásady a Hippokratovskej prísahy utajenou skutočnosťou či sa jedná len o orgánové, alebo psychické príznaky. Robíme o nich záznam, ktorý je tak isto utajený a iba ak nám to dovolí pacient môžeme o nich hovoriť pred jeho blízkymi alebo ďalšou rodinou. Žiaľ, nie je to vždy tak a musíme si byť serióznejší uvedomením si tejto zásady utajenia. Môžeme hovoriť iba o číselných údajoch a pacientoch všeobecne, ale nikdy nie o konkrétnom pacientovi, teda sme viazaní utajením toho čo sme sa v styku s pacientom  dozvedeli. Aj informácie o liečbe, druhu diéty a rehabilitácie sú len medzi lekárom a pacientom dôverne, veď môže ísť aj o utajené skutočnosti ako sú pohlavný život, pohlavné choroby, aj keď spojené s tým, že sa máme dozvedieť od koho asi a komu asi sa choroba ďalej preniesla. O týchto chorobách platia zvláštne pravidlá, pretože  sa jedná o prenosné /dnes aj smrteľné/ ochorenia a musíme chrániť pred ich prenosom na ďalších ľudí, dokonca  intímnym spôsobom sa musíme postarať o zábranu širenia /dnes najmä o HIV - AIDS/.
     

    Ako má počúvať pacient lekára a sestru

    Lekár má získať toľko informácií aby vedel po vyšetrení stanoviť diagnózu, alebo sa priblížiť čo najbližšie k správnemu hodnoteniu stavu. Poznáme dva druhy pacientov, a to jedni, ktorí chcú vedieť okamžite čo im je a nemajú výdrž a náladu čakať deň dva na upresnenie, druhí zase majú „nervy“ aby si počkali na rozhodnutie, ktoré vyžaduje upresňujúce vyšetrenia a možno aj hlbšie analýzy aby sa dala stanoviť presná diagnóza. Je na lekárovi aby ohodnotil do ktorej skupiny pacient patrí. Každé odďaľovanie stanovenia správnej diagnózy je pre pacienta zneistením aj keď jeho nervy stačia niečo vydržať. Musíme si však uvedomiť, že pri chorobe je iná citlivosť na informácie a preto zbytočne neodkladáme a nenapíname pacienta. Podobne je to s rodičmi chorého dieťaťa, pretože oni sú často veľmi citliví na odďaľovanie. Nesmieme odkladať upresňujúce vyšetrenie, pretože neistota je zlá a traumatizuje rodičov. Býva to najmä pri chybách, ktoré možno budú vyžadovať operáciu, alebo ťažší výkon, spojený s bolesťou, alebo nepohodou dieťaťa. Našou snahou musí byť čo najpresnejšia diagnóza aj keď nepríjemná, ale pravdivá. Skôr sa rodičia a sám pacient vie zmieriť s nepriaznivou diagnózou ako s neistotou. Informácia pôsobí síce ako šok, ale ak sa pacientovi ponúkneme, že sme mu ochotní pomáhať nielen odpovedaním na všetky otázky, ale aj na prognózu a potrebné vyšetrenia či výkony, tak prežije šok omnoho rýchlejšie a  vyrovná sa s nim a začne skoro a pozitívne spolupracovať s nami i odborníkmi. Ovšem informácie musia byť tak povedané aby im pacient /rodič/ porozumel a aby vedel, že sa mu snažíme hovoriť pravdu. Nesmieme používať cudzie  výrazy, nesmieme meniť to čo sme už raz povedali iba ak vtedy, keď upresňujeme po vyšetreniach to čo sme povedali predtým. Takto by to malo byť aj v nemocnici, kde môže prípadne informovať aj iný lekár, ale vždy sa musia všetci dohodnúť na tom čo sa už povedalo, ako sa to povedalo a aby hovorili všetci rovnako. Pritom si musíme byť vedomí, že nie vždy pacient na prvý raz všetko pochopil ako sme to mysleli. Preto na konci informácie by sme si mali overiť čo pacient pochopil a ako to vníma. Overíme si teda otázkou čo vie o chorobe, o liečení a vážnosti a ako chápe potrebu dodržať nariadenia. Stáva sa, že paacient, alebo rodič už od prvej informácie vie, že niečo nevie dodržať a bude mu to robiť ťažkosti, preto musíme s ním hovoriť aj o skutočnosti možného dodržania postupu a čo mu bude robiť ťažkosti. U detských pacientov robí problém aj podanie lieku, preto by sme ho mali ukázať, ako príklad, ako sa to odborne robí. Je to tak s podávaním sirupov, kvapiek do nosa, čistením nosa, alebo podaním antibiotika. U dospelých pacientov je to neistota dodržania zmeny režimu dňa, zmena návyku, diéta, ale aj brania liekov /niekto nevie prehltnuť tabletku a musí s ňou zjesť nejakú potravu aby si liek „zakryl“ a prehltol ho. Teda keď sa nepýta poacient sám, sme my povinní opýtať sa ho čo nedodrží, o čom vie už teraz a ak by mu niečo robilo ťažkosti nech sa nás opýta telefonicky alebo pri ďalšej kontrole. Dokonca je dobré ak si robí do kalendára poznámky čo sa mu nedarí a čo badá ako reálnu prekážku či možnosť. Počúvanie je snaha o pochopenie a snaha o spoluprácu. Na nich zakladáme možnosť úspechu liečenia a pomoci pacientovi. Len spolupráca je schopná viesť ku kladnému cieľu a úspechu práce lekára a rýchlej a účinnej pomoci pacientovi. Bez presvedčenia sa o spolupráci nebudeme schopní odhadnúť prečo sa choroba nedarí vyliečiť a v čom je skutočná prekážka úspechu.
     

    Riziko ako ohrozenie

    Riziko znamená ohrozenie, ktoré môže vyvolať alebo podmieniť zmeny až chorobu. Riziku sa snažíme vyhnúť ak je to možné, pretože zdolá nielen odolného ale najmä slabého jedinca. Ak sa už realizuje, tak prestráva byť rizikom ale je vyvolávačom - príčinou zmien, v našom prípade chorôb. Všeobecné rizikové faktory - pôsobenia sú vonkajšie a vnútorné. Vonkajšie riziká sú v prostredí /v pôde, vode, vzduchu vo forme fyzických, chemických, biologických primiešanín/, v spoločnosti /psychické a sociálne pôsobenia a vzťahy - stres, nezamestnanosť, nepriateľstvo/. Pritom fyzické pôsobky sú -svetlo, žiarenie, chemické - odpady , liečivá, čistiace prostriedky, pesticída, biologické -  virusy, baktérie, parazity,pliesne, rastliny a ich časti, živočíchy a ich časti. Posledné dve ako časti výživy ale aj ako súčasť prostredia s pozitívnym ale aj negatívnym vplyvom na človeka. Spoločnosť so sociálnymi a psychickými vplyvmi, podnetmi a stresormi pôsobia v každom kolektíve bez ohľadu na veľkosť. Oproti týmto vonkajším rizikám sú aj vnútorné riziká, ktoré sú vlastnosťami a prejavmi človeka ako indivídua v jeho biologickej, psychickej, sociálnej podstate ale aj v jeho správaní a spôsobe života. K nim patrí odolnosť, povaha, družnosť, ale aj zvyky. Všetky v smere dobrom i zlom. Mnohé sú dané geneticky a iné zase získané výchovou, naučením, príkladom. Pritom mnohé geneticky dané vlastnosti sa dajú zmeniť vôľou, návykmi, naučením. Meniť možno všetky vlastnosti od biologickej podstaty, cez psychiku, socializáciu až po správanie. Na to aby bol človek zdravý, je treba aby všetky fungovali optimálne, pretože porucha  jedného narušuje v rôznej miere ďalšie a hociktorý môže svojou zmenou zrušiť pohodu a pocit zdravia. Na upevnenie zdravia sú potrebné okrem geneticky daných a prostredím ovplyvnených aj vôľové vlastnosti, ktoré sa získavajú výchovou v rodine, výukou a vzormi v škole, ale aj v užšej a širšej spoločnosti. Na podoporu zdravia existujú aj priame vplyvy, ktoré majú kvalitu zdravia za svoj cieľ a teda učením o nich a ich prijatím za svoje je možné zdravie  zlepšovať ale ich odmietnutím zase zhoršovať. Tým chceme poukázať, že napriek poznaniu rizikových faktorov, ktoré ohrozujú zdravie možno sa im vedome vyhnúť, alebo zase privlastnením si ich možno svoje zdravie nielen ohroziť ale ho aj poškodiť - stratiť ho.  Rozoznávame indiviuálne riziká a spoločenské. Individuálne je prebehnutie cesty mimo „zebru“, ale spoločnosti sa týkajúce je nepoužívanie helmy pri jazdení na motorke. Prvé  sa týka jedinca, ale druhé sa týka skupiny jazdcov a keďže je veľa nehôd, tak spoločnosť nechce strácať zbytočne ranených a zabitých a bráni sa takejto ujme. Podobne je to pri bezpečnostných pásoch v aute. Dokázalo sa, že pripútaný cestujúci v aute utrpia menej úrazov. Ak ide o jednotlivca, je to možno jeho vec, lenže spoločnosť nechce vystavovať ľudí v autách invalidizácii pri nehodách a preto predpísala povinné pripútanie sa. Jednoznačne sa dokázala výhoda takéhoto opatrenia a nariaďuje to vyhláška pod pokutou. Aj napriek tomu, že ľuďom hrozia rôzne riziká, vidno, že mnohé z nich sú odvrátiteľné ak sa dodržia určité /dokázané/ pravidlá. Preto sa musí nielen jednotlivec chrániť, ale aj spoločnosť sa snaží chrániť svojich občanov pred zbytočnou stratou života alebo vystavenia sa utrpeniu, poškodeniu, invalidite. Ako vidno, na rôzne riziká existujú viaceré preventívne opatrenia - od začiatku očkovanie proti infekčným chorobám, správny životný štýl bez ohrozenia ciev a vyvolávania infarktov, ale aj úrazov a invalidizácie či až straty života, pretože existujú opatrenia, ktorými poškodeniam možno zabrániť. Spoločnosť na druhej strane musí robiť opatrenia aby technizácia neznečisťovala ovzdušie, vodu a pôdu, aby zavádzala také potraviny, ktoré sú vyrobené nezávadnou technológiou a boli prístupné všetkým obyvateľom.
     

    Podpora zdravia

    Podpora zdravia znamená uvedomenie si potreby kontroly nad svojim zdravotným stavom a jeho zlepšenie. Znamená, že jednotlivec ale aj skupina, či rodina si snaží zvýšiť vedomosti o tom čo jej slúži k udržaniu zdravia svojich detí, rodičov, širšej rodiny ale aj spoločnosti v dome, v okolí, v práci, v škole. Zdravie podporujúci človek by mal nielen vedieť o zdraví , jeho hodnte, ako si ho i upevňovať, ale mal by vedieť poučiť aj iných a správať sa tak aby bol vzorom pre iných. Každý z nás by si mal byť vedomý, že zdravie je hodnota číslo jeden a patrí sa mu nielen venovať, ale aj upevňovať ho stravovaním, správaním sa, pohybom, hygienou, ale aj udržiavaním čistého prostredia v ktorom človek žije, pracuje, vychováva svoje deti. Človek je tvor spoločenský a väčšinu svojho času sa stretáva a spolupracuje s inými ľuďmi, teda aj jeho správanie voči sebe i druhým má byť vedome dobré, nemá vyvolávať zbytočné konflikty aj keď sa nedá vyhnúť stresovosti medziľudských činností. Ovšem aj na stresy v práci, v škole, v domácnosti musíme byť pripravení a vedieť sa s nimi vyrovnať, alebo sa cez ne bez úhony preniesť. Neznamená, že všetko hodíme cez plecia, ale vieme skoro všetko vyriešiť v našom zamestnaní, rodine, dome, škole. Bez stresov nie je život a na malé, alebo primerané našej schopnosti vieme ich odreagovávať bez prenášania neriešených, ba dokonca vystupňovaných na  iných. Zdravie podporujúci človek a spoločnosť sa vie za svoje práva aj zasadiť, bez toho aby sa škriepil, vadil, ale musí vedieť, že aj ten s kým jedná je znovu len chápajúci jedinec, ktorý pozná svoje práva a schopností a ak to prekračuje medze jeho náplne, vie odkázať požadujúceho za vyššie postaveným a znovu chápajúcim jedincom. Preto zásadne sa podpora zdravia pohybuje vo vedome a dobrovoľne vytvorených situáciach, ktoré všetky majú jeden cieľ a to je zdravie nás všetkých. Preto treba budovať uvedomelú spoločnosť, ktorá vníma zdravie ako najvyššiu hodnotu. Spoločnosť vytvára také prostredie, ktoré má čo najmenej ak nie žiadne zhoršujúce životné prostredie /nie je to iba snaha zelených, ale uvážlivá snaha zdravo uvažujúcich/. Spoločnosť je skutočne tak uvedomelá, že čo robí, tak vždy s rozvahou a zvážením aké riziko by to mohlo mať na zdravie. O zdraví sa diskutuje, učí sa o ňom, správanie vedúcich je vzorné, že pritiahne aj tých, ktorí nemajú snahu čítať, či študovať zdravovedu, hygienu a podobne. Všetky spoločenské rezorty sú tak naklonené k zdraviu svojich obyvateľov, že pri každom plánovaní výrobných prevádzok, či zavádzaní nových chemických látok do pôdy, vody, vzduchu majú preverenú ich nezávadnosť. Spoločnosť sa zamýšľa aj nad zbavovaním sa zlých návykov /zlozvykov/, ktoré priamo alebo nepriamo ohrozujú človeka už od počatia, či ešte predtým ako zárodočnú bunku až po dospelosť a starobu. Že každému bude vlastné pravidlo starých Rimanov, že treba žiť čo najdlhšie a cítiť sa mladým aj pred smrťou, ktorá má byť čo najneskôr /teda po mnohých desaťročiach zdravého života/. Preto aj naša spoločnosť v rámci podpory zdravia si dáva za cieľ dosiahnuť zdravší spôsob života bez rizík a so stálou pamäťou na pevné zdravie. Preto navrhuje programy zdravej výživy, zvýšenia fyzického telesného pohybu, schopnosti zbavovania sa stresov, udržovania primeranej telesnej hmotnosti, života bez zlozyvkov a návykových látok, zdravých rodinných vzťahov, života bez pohlavne prenášaných chorôb /najmä HIV-AIDS/, využívania prevencie na zabránenie infekčných chorôb a podpory zdravia na zníženie výskytu masovo sa vyskytujúcich neinfekčných chorôb /infarktov srdca, krvácaní do mozgu, cukrovky, nádorových chorôb, zubného kazu, kĺbových a kostných chorôb starého veku/, ale aj zvyšovania kvalitného života v každom veku, aby sme splnili  zmienené rímske pravidlo.
     

    Naše deti chceme mať zdravé

    Nič nie je nad dobrý pocit a radosť z narodenia zdravého dieťaťa. Dieťa je predsa túžba rodičov mať potomka, veď jeho príchodom sa vlastne založila rodina. Sny o vzhľade, kráse, ideálnom vývine až po dobré správanie a výsledky v škole ale aj v živote sú ideálmi matiek a otcov. Dieťa je ich pýcha, aj keď tento cit by nemal byť prehnaný, pretože každý sme inakší a nie všetci sme šťastní iba s jednotkami a krásnym oblečením. Preto skromnosť je krajšia vlastnosť a primeranosť požiadaviek na dieťa je tým najvýhodnejším cieľom k spokojnosti rodičov i detí. Chceme ho mať istotne zdravé, preto chodíme na poreventívne prehliadky a robíme odhaľovacie vyšetrenia aby sme neprehliadli  skryté znaky možnej choroby. Už po narodení sa vyšetrí krv, či nie sú v nej znaky nadbytku fenylalaninu, alebo nedostatok hormónu štítnej žľazy /obe totiž liečené sa stratia a neliečené vystupňujú do ťažkej choroby/, potom sledujeme vývin a v každom mesiaci si vyhodnotíme čo dieťa má robiť aby sme neprehliadli aj naznačené zaostávanie, pretože zase včasnou liečbou a cvičením ich možno vrátiť k norme. Ak všetko ide dobre snažíme sa u dieťaťa zabrániť vzniku infekčných ochorení, ktoré v minulosti mali dosť vážne následky a preto očkujeme proti viac ako 10 chorobám aby ich dieťa nikdy nedostalo. Staráme sa o rast jeho zúbkov a venujeme im náležitú pozornosť dodávaním vitamínov, zdravej výživy a čisteniu. Výživa dojčaťa je dojčenie materským mliekom ideálne s trvaním do 6 mesiacov úplne a potom pridávaním ovocia, zeleniny, neskôr aj ostatných žiuvín /vždy tak, že začíname jednou lyžičkou a pozorujeme čo to urobí na stoličku, na kožu a pridávame po jednej lyžičke každý deň ak nie sú žiadne príznaky tak postupujeme až na celú dávku/. Vždy nové živiny, potravu začíname takto, nech je to ako pravidlo, napred len málo, postupné zvyšovanie dávky a len o niekoľko dní celú dávku.  Najneskôr pridávame obilniny, krupicu. Vždy sa riadime hmotnosťou a správaním dieťaťa. Priberanie na váhe je spočiatku okolo 200 gramov týždenne, v druhom štvrťroku už len 150 gramov, v treťom niečo okolo 100 a v štvrtom už pod 100 gramov týždenne. Dojčené deti nemusia priberať práve naznačené množstvo, ale zato ich podkožie je pevnejšie, slabšia tuková vrstva a dobrá nálada sú dôkazom dobrého prospievania. Tak sa dostaneme k prvým narodeninám, keď náš drobček váži trikrát toľko ako pri narodení, keď v polroku mal okolo dvojnásobku pôrodnej hmotnosti a narastol z 50 cm na 75 cm. Medzitým pokročil vo svalových prejavoch, nadobudol veľa vedomostí, komunikuje s nami, splní naše rozkazy, rozumie čo mu hovoríme, začína chodiť, hovorí naše mená a svet sa mu stáva známym nielen doma v byte ale aj na ulici a spoznáva veci, či zvieratá okolo seba, vie ako sa prejavujú, pozná ich na obrázkoch, pozná časti nielen svojho ale aj nášho a ich tela, hľadá ich na rozkaz. Našou túžbou je mať dieťa zdravé a toto sú všetko znaky zdravia nášho dieťaťa v prvom roku. Učíme ho správnym návykom pýtať sa, dodržiavať hygienu, kúpať sa, umývať ruky pred a po jedle, čistiť si zúbky aj keď ich kompletná sada koncom druhého roka bude mať iba 20 zúbkov. Učíme ho pravidelnému stravovaniu, neučíme ho na sladké, ani slané a tak isto rešpektujeme, že niekedy zje menej inokedy viac. Rozhodne ho nehýčkame náhradou nezjedeného obeda cukríkmi, piškótami, maslovým chlebom. Nerobíme pri jedle šaškárne a podobne ani pri sedení na nočníku sa nehrá s hračkami, ba nedávame ho do postielky za trest, ale len keď má záujem ísť spať - odpočívať. Chodíme veľa na čerstvý vzduch a spáva pri otvorenom okne. Kúpeme ho tak, že koncom roka znesie aj malú sprchu studenou vodou na prekrvenie pokožky. A samozrejme, že pri zmene nálady, teploty, vyrážke, riedkej stoličke, vracaní, bolestiach bruška sa poradíme s detským lekárom . K zdraviu vášho dieťaťa vám prajeme veľa šťastia a správnych výchovných postupov bez hýčkania ale s určitou výchovnou prísnosťou. No vždy s veľkou láskou a trpezlivosťou, ktorá je základom vzťahu rodičov k dieťaťa, čím z neho vychováme bytosť, ktorá bude máť rád nielen nás ale aj druhých ľudí.
     

    Podpora zdravia a čo s tým súvisí

    Zdravie si treba udržovať, posilňovať a byť si vedomý toho, že je to v poradí hodnôt prvá. Bez zdravia niet radosti, choroba a bolesť robí človeka citlivým až nešťastným. A aj napriek tomu niektorí ľudia s bolesťami vedia žiť, dokonca byť pre druhých vzorom aj napriek utrpeniu. No, radšie by sme chceli aby sme boli zdraví. Preto musíme už od najmladšieho veku pestovať u dieťaťa vzťah k pohode, ktorú nám dáva jedine zdravie. Náš spôsob života - myslíme rodičov - by mal byť vzorom pre deti, pretože najviac priťahujú vzory. Slovo je síce dobré, ale niekedy dráždi, dokonca vyvoláva odpor a už od detstva sa hneváme na rozkazy a zákazy. Preto príkladné správanie rodičov naučí dieťa poriadku, čistote, spôsobu stravovania, nezvykania si na toxické látky /alkohol, nikotín, lieky a drogy/. Vzťah rodiča a dieťaťa musí byť tiež vzorný úprimnosťou, pravdivosťou, uznaním chyby a ospravedlnením sa za omyl. Podobne to má byť v škole vo vzťahu dieťa a učiteľ, ktorý je druhým rodičom na začiatku školského života. Snaha o zlepšenie života v škole je v myšlienke „Zdravie podporujúcich škôl“, v ktorých sa pestujú úprimné vzťahy, vzájomnosť, pravdivosť a pritom aj bezstresovosť a kritickosť v prístupe jedného k druhému. Treba tu iba vzory učiteľov a správny prístup k deťom. A vedomosti o podpore zdravia sa dajú čerpať z prednášok, letákov, brožúr, filmov, či rozhlasu, dennej tlače /najmä časopisov s tématikou o zdraví/. Celý národný program podpory zdravia ako oficiálna časť prístupu riadiacich ľudí v predstavenstvách miest, okresov, krajov i vlády sa zaviazali, že pri každej ich činnnosti bude zdravie na prvom mieste keď budú plánovať hocičo, vždy bude zvažované zdravie občana ako hodnota, ktorej sa nesmie ublížiť. Ústav s národnou pôsobnosťou, ktorý sa volá Národné centrum podpory zdravia, ktorý sa spojil s ústavom zdravotnej výchovy má na starosti aktívne venovanie sa tématike podpory zdravia každou prijateľnou formou pre našich občanov. Teda využíva formy prednášok, priameho styku s obyvateľmi, vydáva tlačené slovo na letákoch, plagátoch, v brožúrach, vyrába videofilmy a klipy, prezentuje myšlienky v rozhlase a televízii aby sa informovali občania takými formami informácií, ktoré sú pre nich najvyhovujúcejšie. Záleží už len od nás, aby sme využívali informácie nato aby sme sa správali zdravšie a aby sme si zbytočne neblížili. Zdravo sa správať je ľahké povedať tomu, kto je striedmy v stravovaní, kto nadbytočne nesolí , kto nepije alkohol, nefajčí, cvičí a telesne pracuje, kto vie správne reagovať aj na ťažšie situácie v živote , kto si dáva pravidelne prezrieť chrup a udržuje ho čistý, bez zvyškov cukrov, kto dodržiava hygienické zásady svojho tela, svojej výživy, svojho prostredia, ba rešpektuje aj preventívne prehliadky u lekára. Ba k tomu patrí aj schopnosť, že vie pomôcť aj iným, podať predlekársku prvú pomoc a neširiť infekciu na svoje okolie. Teda takýto „vzorný“ človek je nám príkladom v udržiavaní a podpore svojho zdravia. No, spýtam sa sám seba, sme skutočne takí? Musíme byť spravodliví a odpovedať si pravdivo. Mnohí sa nevyrovnáme s týmto naznačeným vzorom. Čo teda urobíme aby sme sa aspoň priblížili k nemu. Naše záväzky môžu byť úspešné ak si napred prebiereme v čom chybíme a  v čom by sme skutočne vedeli priložiť ruku k lepšej forme životného štýlu. Čo by sme vedeli urobiť ihneď a čo by sme si mali postupne pridávať. Odučiť sa piť, alebo fajčiť sú silné záväzky a vyžadujú alebo silnú vôľu a schopnosť prekonať odvykacie depresie, alebo strach pred chorobami  ku ktorým ich zneužívanie vedie. Dá sa to dokonca z dňa na deň, alebo s pomocou odvykacích krúžkov /ktorých je dosť/, ale musíme mať aj naklonené svoje okolie v rodine, v kruhu priateľov, ktorí nás v tom podporia.  Stravovanie je problém celej rodiny, ktorá si musí dať záväzok racionality a zdravého prístupu. Učiť sa zvládať stresy sa dá ak si povieme, že všetko čo neohrozuje náš život a zdravie našich najbližších možno brať za prekonateľnú prekážku a nedáme sa ňou vykolajiť. Naučíme sa reagovať až potom, keď sme zvážili čo nás postihlo a nevybuchneme bez rozmyslu. Podarí sa to aj keď nie na prvý raz, ale postupne. Hýbať sa telesne môžeme v dňoch víkendu, pracovať s vervou až sa zadýchame, ale môžeme si zacvičiť aj ráno /pár drepov a klikov nás rozohreje a rozdýcha/ a to je iba začiatok a ak si zvykneme vydržíme vydať aj viac energie. Po tomto krátkom zamyslení už vieme čo je podpora zdravia, kde sa o nej dozvieme viac a ako budeme aj my k nej aktívne pristupovať. Na inom mieste budeme hovoriť aj o iných častiach podpory zdravia.
     

    Stále grckanie

    Prehltnutá potrava putuje pažerákom do žalúdka. U dojčiat je dolný uzáver pažeráka slabší a strava sa môže vracať smerom k ústam a prejavuje sa to grckaním. Dojčatá grckajú často ale množstvo vylúčenej potravy je malé /ako kávová lyžička/ a zvyčajne vekom dojčaťa slabne až okolo 18. mesiaca úplne vymizne. Hovoríme o fyziologickom refluxe /návrat potravy smerom kústam až vygrcnutiu/. Vygrcnutá potrava je čím dlhšie od krmenia tým kyselšia /natrávená/. Kyslosť potravy dráždi dolnú časť pažeráka a môže viesť k jeho poleptaniu, začerevňaniu, alebo aj k vriedkom. Pažerák nie je zvyčajne krytý kyslým obsahom a preto na natrávanú potravu takto reaguje. No, grckanie nemusí byť iba odchod potravy ale aj možnosť stáleho dráždenia nielen pažeráka ale aj hrdla a minimálne dávky sa môžu aj vdychnúť a tak viesť ku kašľu, dráždeniu priedušiek, prípadne aj k zápaľom okolia hrdla /mandle, uši - cez Eustachovu trubicu a ich komplikácie/. Neadekvátne grckanie, nepriberanie, kašeľ u malých dojčiat je podozrivé z gastroezofagálneho refluxu /spätného vracania sa natrávenej potravy v podobe neupraviteľného grckania/. U väčších detí je takýto príznakový súbor výraznejší a deti hlásia pálenie žáhy, okrem ostatných príznakov.
    O refluxe sa možno presvedčiť zisťovaním kyslého obsahu v dolnej časti pažeráka /vyšetrenie robí lekár/.
    Úprava je možná podávaním zahustenej potravy pred krmením /u dojčiat hustejšia kašovitá mliečna, ryžová potrava/. Ak to nestačí dáva sa dojča hlavičkou do zvýšenej polohy. Prípadne sa podávajú lieky na silnejší uzáver dolného pažerákového zvierača.
    Nedávame dojča spať hneď po nakrmení, ale nechávame ho vi zvislej polohe, dokiaľ si neodgrgne a neupokojí sa. Len komplikované prípady ochorenia s kašľom, príznakmi ako pri astme sa liečia chirurgicky.
     

    Cvičenie s dieťaťom

    Vývin motoriky je od narodenia novorodenca a neskôr dojčaťa daný v genetickom kóde mozgu. Postup je daný a vývojovým fázam sa hovorí mílniky vývinu. Ovšem aj tu sú deti rozdielne, pretože jedno je rýchlejšie a druhé pomalšie ale obe sú v medziach normy. Tak ako sa vyvíja reč od kriku, hrdelných zvukov, hlások, slabík až k slovu, tak sa vyvíja svalový prejav. Je to od dvíhania hlavičky nad podložku ak leží na brušku, po cielené pohyby končatín smerom k predmetom, obracanie hlavičky, natáčanie tela na obe strany, na dvíhanie hlavičky aj v polohe na chrbte, na nadvihovanie hrudníka nad podložku s opretím na lakte, potom na vystreté horné končatiny, obracanie z chrbta na bruško a opačne, dvíhanie na skrčené všetky štyri končatiny, cez posúvanie, lezenie až po postavenie, státie s pomocou, kroky do boka ak sa drží, kroky s pomocou, samostatné kroky. Ovšem rýchlosť dozrievania mozgu, ktorý má všetky pohybové vzory na starosti nie je rovnaká u všetkých detí, ovšem mozog má na starostli iba plán postupu, rast majú na starosti iné látky. Ovplyvňuje to iste geneticky daný podklad, ale aj spolupráca rodičia s dieťaťom. Urýchľovanie je možné iba v rámci „zručnosti“. Aj napriek tomu, že sa s dieťaťom rodičia hrajú, jeho schopnosti spolupráce sa vytvárajú v radosti z dobrého pocitu dotykov, pohybov, citových kontaktov, istoty a lásky. Ovplyvnenie je iba čiastočné ak je dieťa zdravé. Samozrejme, že je iná situácia ak ide o dieťa s poškodením mozgu. Tu sa nejedná iba o hru ale aj o rehabilitáciu, teda liečenie pohybom, podnetmi. Cvičenie ako liečba je potrebná pri svalovej slabosti alebo  pri svalom silnom napätí a vtedy je potreba povzbudzovania mozgu cez pohyby zvonka - od svalov. Pre praktický život to znamená, že zdravé dieťa nepotrebuje rehabilitáciu, ale choré potrebuje liečebné cvičenie. Zdravé dieťa potrebuje prirodzenú, nenásilnú hru, o ktorú má záujem, ňou sa dosahuje to čo sme už spomenuli. Neurologicky stanovená odchylka od normy je už prejav nenormálnosti, má svoju diagnózu a vyžaduje cielenú, opakovanú a dlhodobú rehabilitáciu. Pretože už včas možno stanoviť diagnózu odchýlok, je treba aby sa rodičia presvedčili podľa udávaného návodu /psychomotorický vývin - spomínaný inde/ či ich dieťa robí v danom veku všetko čo sa od neho žiada a ak nie sú istí, tak požiadajú lekára o overenie vývinu /“psychomotorický skríning“/.
     

    Zmeny farby kože


    Zmeny farby kože sa najlepšie pozorujú pri dennom svetle. Umelé osvetlenie skresľuje sfarbenie najmä žltého odtieňa, ale aj farbu vyrážok, ktoré sú znakmi niektorých /najmä/ infekčných ochorení. Základnú farbu kože charakterizuje pigment ale aj nasýtenosť krvi hemoglobínom a počtom červených krviniek /erytrocytov/. No nie je vždy bledá koža odrazom chudokrvnosti, ale sýta farba najmä slizníc ukazuje na vysoký počet erytrocytov.
    Bledosť kože môže byť celková alebo ložisková. Na ohraničených miestach môže chýbať pigment a opisujeme takúto bielu kožu ako vitiligo, ak by bola celá koža bledá až biela hovoríme o albinizme, kedy chýba pigment v celom kožnom kryte a aj vlasy sú biele, oči sú červené, koža je veľmi citlivá na slnko a rýchlo sa „spáli“. Jazvy sú tiež belavé a nepigmentované. Bledosť kože môže vzniknúť pri odpadnutí - kolapse, kedy ide o náhle zblednutie so zmenami obehu, pulzu, poruchou vedomia. Dlhšie trvajúca bledosť môže byť pri vážnych chorobách, ale je sprevádzaná aj ďalšími príznakmi.
    Veľmi silno „do modra“ sfarbená koža sa označuje ako cyanotická, pretože ju vyvoláva koľujúca odkysličená krv. Nielen koža ale aj sliznice /a tie ešte viac/ sa prejavia sýtou namodralou farbou. Neokysličená krv musí byť nad hladinou 5% aby  koža zmodrala a pritom musí byť dostatok krvného farbiva v obehu. Príčinou namodrania je slabšie okysličovanie krvi v pľúcach, dusenie, srdcová choroba pri ktorej funkcia srdca zlyháva. Zmodranie časti tela /končatiny/ nastáva pri obmedzení prietoku krvi /po zaškrtení obvínadlom/, niektoré otravy vedú k zmodraniu kože /blokáda hemoglobínu dusíkatými látkami - u dojčiat pôsobením dusičňanov, ktoré sú vode na prípravu potravy - rozrábanie sušených mliek/.
    Žlté sfarbenie kože je spôsobené metabolitmi hemoglobínu, bilirubínom, ktorý vzniká ak jeho vylučovanie je obmedzené a preto koluje v krvi a ukladá sa najmä do očného bielka, kože ale aj orgánov /mozog v novorodeneckom veku/. Nadbytok bilirubínu má rôznu príčinu od zvýšenej tvorby /rozpad červených krviniek/ až po znížené vylučovanie /zápaly pečene, upchatie žlčových ciest/.
    Na koži sa môžu objaviť rôzne vyrážky ako fliačky, alebo vyvýšeniny bez obsahu alebo s rôznym obsahom - od číreho, po hnisavý/. Vyrážka môže byť suchá, alebo vlhká, dokonca s mokvaním, bez šúpania alebo so šúpaním, hojaca sa bez zjavnej zmeny alebo až chrastou a jej odlúpením. Vyrážky môžu svrbieť, alebo ich pacient nepociťuje, svrbivé dokonca môže zmeniť škriabaním. Manipulovaná vyrážka býva /pre škriabanie/ značne atypická /krytá chrastou, krvou, zhnisaná/.
    Ohraničené začerveňanie označujeme ako erytém a môže ho vyvolať oparenie, popálenie, zápaľ.
    Vyrážka môže byť stabilná čo do vzhľadu ale aj menlivá čo do vývoja /začerveňanie až po puchier alebo pustulku ak obsahuje hnis/. Vredy - ľudove sú pre nás furunkle až ložiská vredov sú karbunkle /obe majú hnisavý koreň a vznikajú v mazových žliazkach/. Vyrážka môže dokonca meniť polohu, presúvať sa.
    Vyrážky pri infekčných chorobách majú svoju charakteristiku pre každý typ /osýpky, šarlach, ovčie kiahne, ružienky, ale aj borelióza, či poštípanie kliešťom, alebo komárom alebo všou, či blchou/.
    Pri zmene farby kože, ktorá vznikla náhle je treba aj okamžitej pomoci, pri zblednutí s odpadnutím treba polohu v leže a nadvihnutými dolnými končatinami, pri omodraní podanie kyslíka alebo čerstvého vzduchu /pri otrave kysličníkom uholnatým/, pri lokálnych zmenách uvoľnenie končatiny, časti tela, dokonca rozopnutie goliera. Pri začerveňaniach treba ohodnotiť príčinu a podľa nej zasiahnuť. Pri vyrážkach treba správnu diagnózu a liečenie. Infekčné vyrážky sú dôležité s ohľadom na možnosť prenosu choroby a teda aj izolácie pacienta. Preto treba vyhľadať lekára prvého kontaktu.
     

    Vyrážky


    Vyrážky voláme exantém, čo znamená, že na koži sa objavili zmeny, ktoré menia vzhľad, farbu, majú svoj vývoj - menia sa alebo prechádzajú štádiami od začiatku ku koncu svojej prítomnosti. Začiatok môže byť odlišný čo do miesta a času vzniku a sprievodných znakov. Vyrážka je príznakom choroby a býva pre niektoré choroby typická. Vyrážka môže byť len fliačikom s červenou, ružovou farbou, alebo pupencom, ktorý už je hmatateľný nad povrchom kože, puchierom vyplneným tekutinou /zväčša iba čírou/, neskôr nažltlou a teda hnisavou /pustulka/, môže prasknúť a potom zaschnúť v chrastičku, ktorá sa po zasušení odlúpi. Exantém môže začínať na príklad za ušami a postupne sa rozširovať po tele, alebo v oblasti rozkroku, pritom môže byť aj iné príznaky. Zmeny vyrážky od fliačika po hnasavý puchierik vedú postupne k praskaniu, zasychaniu chrastou až po jej odpadnutie. Niektoré vyrážky začínajú na mieste prvého styku s látkou a postupne sa šíria alebo „cestujú“ po tele. Príčinou vyrážky bývajú infekčné choroby detského veku /najmä/, ale aj iné virusami podmienené choroby dospelého veku, alebo alergické príčiny vedú k vyrážkam, ktoré svrbia /hoci aj vyrážky s hnisaním bývajú svrbivé/. U malých detí bývajú zvláštne vyrážky zapríčinené alergickým pôvodom, ktorého vyvolávača nepoznáme /ekzémy/. Sú tiež svrbivé a zvláštne svojim vzhľadom a priebehom.
    Pri infekčných chorobách detského veku, ktoré vyvolávajú väčšinou virusy sú vyrážky typu osýpkového /morbily/, šarlachového /scarlatína/, ovčích kiahni /varicely/,  ružienok /rubeoly/. Osýpková vyrážka je škvrnitá, asi ˝ cm veľká a len občas splýva, nesvrbí, začína väčšinou za ušami a na krku a postupne sa šíri na celé telo. Ostáva iba na úrovni fliačikov a tak ako vznikla aj zaniká. Šarlachová vyrážka je bodkovitá, krupicovitá, začína často v rozkroku a postupne sa rozšíri na celé telo. Po zaniknutí môže viesť k šúpaniu kože najmä na dlaniach a ploskách nôh. Varicelová vyrážka sa začína fliačikmi, ale postupne sa mení cez puchier s čírou až skalenou hnisavou tekutinou, praská a kryje sa chrastou, ktorá sa po týždni začína olupovať. Už pri počiatočnom odhalení má vyrážka všetky vývojové stupne, alebo aspoň prvé tri. V čase hnisania svrbí a dieťa si ju škriabe, čím sa mení jej hojenie jazvičkou. Nepríjemné je jazvenie na tvári, kde môže byť bohatá vyrážka. Ružienky majú naružovelú fliačkovitú vyrážku, vzhľadu mesačnej hviezdnej oblohy, nesvrbí a postupne mizne. Sprevádzajú ju zdurené lymfatické uzliny na zátylku.
    Alergická vyrážka sa môže podobať rôznym vyrážkam pri infekčných chorobách, alebo je typu suchej a svrbivej vyvýšeniny, ktorú si dieťa môže rozškriabať a tým vytvára zmenu tvaru aj vlastností, pretože môže aj znisať. Zvyčajne sa ukazuje na mieste vniknutia alegénu do tela, miesto dotyku / napríklad oblasť plienok/. Vyrážka sa môže meniť od pupenca až po pluzgierik, praskajúci a kryjúci sa zaschlým výpotkom,  svrbí, splýva až do celých rozsiahlych plôch. Niektoré ekzémové vyrážky sú iba šupinaté, iné mokvavé a kryté infikovanými chrastami.
    Toxická vyrážka býva najvýraznejšia v oblasti prvého dotyku látky s telom, býva svrbivá a trvá až do vyplavenia látky z tela /môže trvať dni alebo iba hodiny/.
    Poštípanie plošticou je svrbivé a tvarom ako vyvýšenina, po blche vznikne začervenanie, ktoré má v strede malú bodku vpichu, voš urobí začerveňanie až vyvýšeninu ktorá  svrbí.  Pozor na poštípanie kliešťom, ktoré vyvolá červeň ale aj pupenec, ovšem často s prichyteným kliešťom. Nezabudnúť pri návšteve lekára povedať o poštípaní kliešťom. Svrabová vyrážka je najmä medzi prstami na rukách, svrbí, je začervenalá a drsná. Preniesla sa stykom s chorým jedincom.
    Pri vyrážke treba vyhľadať lekára ak nie sme si istí typom exantému. Inak pri poštípaniach si treba všimnúť, či skutočne sme mali styk s parazitom. Pru teplote možno sa pokusiť o jej zníženie, ale netreba dlho otáľať s návštevou lekára. Kliešťa možno odstrániť vytiahnutím /najľahšie po naolejovaní/. Liečba je podľa typu vyrážky. Infekčné sa liečia iba ako vyvolávajúca choroba, teda infekčná choroba. Iba svrbenie možno odstrániť liekami proti tomuto príznaku. Alergická vyrážka sa lieči odstránením alergénu z tela alebo vyvarovaniu sa styku s alergénom, toxická vyrážka podobne odstránením vyvolávača. Ovšem najlepšie je poradiť sa s lekárom.
     

    Mentálna retardácia /MR/


    Zaostávanie duševného vývoja a zníženie kvality vnímania, zapamätania, spomínania a tým aj učenia voláme duševným zaostávaním. Ihneď po narodení sa môže odhaliť iba časť porúch, v neskoršom veku od dojčenského, batolivého je diagnostika ľahšia a presnejšia. Už lekár prvého kontaktu si všíma schopnosti dojčaťa a vie odhaliť zaostávanie svalového a s nim spojeného psychického vývinu. Hovoríme o skríningu psychomotoriky. Normálny vývoj totiž prebieha v určitých vzorcoch a veku zodpovedajúci stupeň je všeobecne stanovený. Samozrejme s tým, že určitý rozdiel je biologicky vysvetliteľný a u každého dieťaťa je rýchlosť vývinu odlišná /individuálna/. Lekár a sestra v detskej ambulancii spolu s matkou porovnávajú vývojový stupeň a informujú matku. Pri naznačení poruchy sa vyšetrenia opakujú častejšie a pri stanovení odchýlky sa začína s intenzívnou rehabilitáciou a liečením.
    Mentálna retardácia sa delí na stupne ľahký, stredný, ťažký, hlboký. Každý stupeň možno stanoviť aj odchylkou inteligenčného kvocienta od normy /IQ norma 100 a viac/. Najťažší stupeň - hlboká MR/ je pod 20, ťažká MR pod 35, stredná pod 50 a ľahká pod 75. Svetová zdravotnícka organizácia /SZO/ už nedoporučuje označenia starého typu debilita, imbecilita, idiocia.
    Hlboká  MR znamená neschopnosť aktívneho kontaktu, predstavuje iba pasívnu konzumáciu výživy a očisty. Do ťažkej MR zaraďujeme absolútne závislých ľudí, ale s určitou schopnosťou čiastočných samoobslužných návykov /časť hygieny, vyprázdňovania, jedenia/. Obe skupiny predstavujú najmenšiu časť všetkých MR možno aj preto, že sú to komplikované stavy s inými ťažkosťami a možno aj so zvýšenou smrtnosťou.  Stredný stupeň MR je zaujímavý pretože je schopný samoobsluhy aj sebestačnosti, so značným stupňom zodpovednosti a pracovnými výkonmi. Sú schopní práce v chránených dielňach, schopní chráneného bývania v skupine, ktorú ovšem vedie zdravá osoba. Ľahká forma MR je najpočetnejšia a jedinci dosahujú schopnosti výchovy a výuky v pomocných školách, schopní nekomplikovaných pracovných výkonov a dokonca aj samostatného života. Ich odlišnosť je nenápadná ak sa nedostanú do komplikovaných situácií.
    Aj keď hovoríme o stupňoch MR, nevzdávame sa pôsobenia na jedincov, pretože dosiahnutie aj čiastočnej samoobslužnosti znamená zvýšenú sociabilitu a možnosť menšej náročnosti na opateru, ale aj lepšiu vpraviteľnosť do society /rodiny i ďalšej spoločnosti/.
    Príčiny MR sú rozličné od geneticky podmienených, cez odumieranie mozgových buniek, zápaľov až po poškodenia nedostatkom kyslíka, alebo výživných látok a krvácania. Ešte stále existujú neobjavené príčiny a dokonca do tejto skupiny patrí viac jedincov ako etiologicky dokázanej skupiny.
    Prejavom MR je porucha učenia a zapamätania, vzhľad dieťaťa sa nemusí meniť, alebo je dokonca nápadná pomalosť, jednoduchosť prejavov, alebo aj netečný výraz tváre, alebo nápadná nestálosť, neúčelná pohyblivosť, nerešpektovanie rozkazov a zákazov. Diagnostika je u ťažkých pacientov ľahká, ale u stredného a ľahkého stupňa je treba komplexného hodnotenia. Aj napriek tomu sa diagnostika MR nezastavuje iba na hodnotení psychických schopností, pretože označenie IQ ešte neznamená diagnózu. Označenie stupňa by bolo iba „známkou“ neschopnosti ale pre pozitívne mysliaceho odborníka musí byť iba vychodzou hodnotou z ktorého chce jedinca dostať k vyššiemu stavu schopností. V liečbe ide totiž viac o sociálny kvocient ako o psychický a tie nemusia byť shodné. Vychovaný človek s MR stredného stupňa je pre spoločnosť lepším partnerom ako nevychovaný. Ide o to, aby sa jedinec vypracoval k maximu svojich schopností a neostal na úrovni nepriaznivého puncu IQ. Označenie MR nesmie byť pre postihnutého nevýhodou, ale východiskom, na ktorom sa má stavať rehabilitácia a výchova či výučba.
    Výskyt MR je v najmladšom veku nezbadateľný, neskôr nápadný aj aj ľahšie rozpoznateľný. Odhaduje sa asi 1 dieťa na 100, v školskom veku je to číslo vyššie /až 3 na 100/.
    Možnosti rehabilitácie sú na začiatku hneď po stanovení diagnózy lepšie, ale aj neskôr je možné zachrániť maximum zbytkových schopností, ktoré treba rehabilitáciou zlepšiť. Možno zlepšiť svalové schopnosti, naučiť sebaobsluhe /umývať sa, chodiť na záchod, jesť, obliekať, obúvať, poslúchať rozkazy a zákazy/, ale aj robiť niektoré pomocné práce. Učenie je treba viackrát nacvičovať a rozdiel od zdravých detí je v tom, že učeniu treba venovať veľa pozornosti, mnohorázové opakovanie, podpora pochvalami, ale nikdy trestami, ktoré by pokazili predtým dosiahnuté výsledky. Tresty ako reflexné jednanie a spájanie s nedovolenou činnosťou dieťaťa treba odlišovať od „upozornenia“, ktoré pozostáva z pacnutia na ruku alebo nohu ak dieťa bije, či kope v situácii, ktorá to nevyžaduje. Výuka i výchova sa aplikujú ak dieťa dáva pozor a má záujem, ale ak nemá záujem, netreba jeho pozornosť vynucovať. Pri nepozornosti dieťaťa treba meniť činnosť a venovať sa tomu, čomu dieťa upútalo svoj zrak, sluch, teda o čom prejavuje záujem. Záujem možno aj zvýšiť tým, že začneme činnosťou, ktorú dieťa obľubuje a z nej prechádzame na menej obľúbené činnosti. Ma výchovu dieťaťa s MR je treba nielen matku, ale treba jej veľmi pomáhať, pretože mnohokrát opakované podnety od nej žiadajú veľké sústredenie a námahu. V dobrej rodinnej klíme sa podarí dieťa vychovať k slušnosti, poslušnosti a k činnostiam. Na výchove spolupracujú nielen lekári, ale aj psychológovia a pedagógovia. Cieľom je napred dieťa vychovávať v rodine, kde panuje láska a súcit, neskôr v školke a škole aj keď to nebude normálna ale osobitná, či pomocná škola.
    Pomoc štátu je v podobe príplatku k prídavkom na dieťa, prípadne aj zvýšeným príplatkom ak je chyba ťažšieho stupňa. Podľa okoľností prislúcha rodine aj ďalšia pomoc v jednorázových alebo aj opakovaných podporách podľa zákona o sociálnej pomoci. Ďalej zaradenie medzi občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou so stupňom ŤP, ZŤP, alebo až ZŤPs. Sú to výhody, ktoré pomáhajú vyrovnať handikap, ktorým trpí nielen dieťa ale aj jeho rodičia.
    Snaha spoločnosti je vpraviť deti s MR do spoločnosti a vytvoriť im také možnosti aby mohli uplatniť aj svoje obmedzené schopnosti /chránené dielne, chránené bývanie/. Cieľom je deti „normalizovať“ ale aj „integrovať“, čím sa vytvorí nielen im ale aj rodine veľká pomoc. No na druhej strane musíme rátať s tým, že MR ide spolu s možnými viacerými poškodeniami ako sú oslabenie zmyslových orgánov zraku, sluchu, ale aj častými chorobami - možno pre zníženú imunitu, či menšiu schopnosť izolácie od nákaz z okolia /deti sa stákle veľmi kontaktujú aj s chorými a teda akvirujú mnohé infekcie typu rinitíd a faryngitíd. Kumulácia chýb býva handikapom, ktorý bráni rýchlejšeimu postupu rehabiltácií. Dokonca s MR sa môže viazať aj polydysfunkcia hormonálnych orgánov, ktoré vedú k poruchám rastu, priberaní na hmotnosti a podobne /štátna žľaza, hypofýza, nadobličky/.
    Zatiaľ niet lieku na liečbu MR a aj mnohé propagované „drahé“ lieky neviedli k úspechu.Skôr možno čakať zlepšenie celkového stavu od dodávky vitamínov, správnej výživy, otužovania a drezúry k pohybu a k práci. Ale najdú sa „odborníci“, ktorí sľubujú vyliečenie, hoci sú to šarlatáni. Ovšem v núdzi rodičia uveria všelikomu. Tu treba presvedčiť niekoho z rodiny aby sa nedali zneužívať a verili skutočne odborným informáciam a aktívne spolupracovali s odborníkmi, ktorí to s dieťaťom a nimi myslia dobre.
    Pri práci s dieťaťom sa často matka opakovane cíti vyčerpaná a vtedy musia nastúpiť pomocné akcie na jej odbremenenie. Pomoc do rodiny, pedagóg, psychológ, ošetrovateľská pomoc, pomoc priateľov a rodičov zo svojpomocnej skupiny.
    Spoločnosť sa musí naučiť s poškodenými žiť a prijímať ich takých akí sú. Spoločnosť nebude nikdy bez poškodených, pretože ich vznik je ešte stále nespoznateľný a ani liečiteľnosť sa neupraví na úplnú kompenzáciu k norme. Aj napriek pokrokom v medicíne, pedagogike, psychológii a sociálnej starostlivosti sa nepodarí v dohľadnom čase predísť vzniku MR.
    Jednou cestou k predchádzaniu vzniku sú včasné vyhľadávacie metódy, ktoré voláme skríning. Prevencia MR je teda možná, ovšem nezahrňuje všetky typy, ale ako naznačíme, existujú metódy na zabránenie vzniku aspoň časti poškodení, ktoré sú spojené s ťažkými formami MR. Iste sa postupne rozšíria vedecké poznatky a prevencia bude možná aj u ďalších typov.
     

    Skríning


    Skríningové vyšetrenia sú jednoduché, ale účinné a prevážne nebolestivé vyšetrovania. Robia sa v masovom meradle. Príkladom je skríning fenyleketonúrie /FKÚ/ a hypotyreózy /znížená funkcia štítnej žľazy/ po narodení, kedy sa odoberú dve kvapky krvi na pijavý papier a zasielajú do centra v Bánskej Bystrici. Tu sa vyšetria  a pri zistení chyby sa začne okamžite s liečením. V prvom prípade sa vynechá v strave látka, ktorá poškodzuje mozgové bunky a v druhom prípade sa dodá hormón štítnej žľazy, čím sa zamedzí vzniku ochorenia. Trvalou aplikáciou liečby sa zaručí normálny vývoj a zamedzí sa vzniku MR. Teda liečené dieťa sa bude vyvíjať normálne.
    Skríning psychomotorického vývinu sa robí v ambulancii lekára - pediatra a matka sa má zaujímať o stav výsledkov tohto vyšetrenia, o ktorom sa píše aj v časopisoch pre rodičov detí /“Dieťa“ -  nielen pre rodičov/.
    Pri podozrení na MR sa treba obrátiť na svojho lekára, prejednať s nim stav dieťaťa a podľa potreby sa ďalej obracať na rôznych odborníkov ako sa o nich hovorí pri rehabilitácii. Sociálny pracovník je jedným z odborníkov, ktorý vie o pomociach a ako sa dajú zariadiť. Niekedy je dokonca treba zapojiť do pomoci aj právnika.
    Narodenie dieťaťa s MR je pre rodičov šok, ktorý ich zbaví istoty a postaví pred neriešiteľnú situáciu. Preto sa musí lekár už na novorodeneckom oddelení venovať obom rodičom, vysvetliť im príčinu a stav, ale nešokovať ich nezrozumiteľnými údajmi, ale odpovedať iba na to čo chcú vedieť a to spôsobom pravdivým, aj keď nie ohurujúcim. Na prvý raz sa nedá informácia pochopiť, dokonca ani rodičom so vzdelaním /aj oni sp laikmi pre takúto situáciu/. Lekár sa muís ponúknuť pomôcť im v každej situácii aj keď by to bolo mimo pracovného času. Ochota a schonosť podať informácie robí „zázraky“. Neskôr im pomôžu rodičia rovnako postihnutých detí, ktorí sú už za časom šoku a žijú v realite. Svojpomocné skupiny sú pozitívnymi motivátormi a pomáhačmi prekonať krízy, ktorých je v živote takto postihnutých rodičov dosť. Spoločenská situácia rodín sa zmení, matka musí dlhodobo ostať s dieťaťom doma a stráca schopnosť ekonomického prínosu rodine. Izolácia rodina je často podmienená hanbou za stav, ktorý vznikol bez ich viny. Schopnosť vyrovnať sa je závislá od osobnostnej sily a súdržnosti blízkej a ďalšej rodiny. Reakcia matky je síce ťažká ale otcova, hoci skrývaná býva ešte horšia, pretože je urazená jeho ješitnosť /často uteká od zodpovednosti, v rodine bývajú častejšie rozvody a ponechanie matky samej na riešenie problému/. Samozrejme nie je to vždy takto, ale viac rodín ostáva dokonca v pevnejšom zväzku ako pred narodením dieťaťa.
    Aj postoj spoločnosti je závislý od stupňa vývoja a len skutočne vyvinutá spoločnosť cíti svoju spoluzodpovednosť za stav a snaží sa kompenzovať nevýhody okamžite nielen finančne ale aj materiálnymi pomocami, miestom v zariadeniach  a poskytovaním odborníkov až do domu. Dnes sa dokonca kvalita spoločnosti nehodnotí iba podľa dojčenskej úmrtnosti, ale viac podľa vytvárania sociálnych pomocí.
     

    Poruchy vedomia

    Poruchou vedomia označujeme zastretie až stratu vedomia. Podľa stupňa je zastretie spojené so znížením pozornosti, spavosťou, spomaleným myslením a zlou orientáciou /somnolencia/. Hlbší spánok a bezvedomie označuje sa „sopor“ je stav, z ktoré sa pacient budí iba bolestivými podnetmi sa vyznačuje nereagovaním na okolie. Najťažším stupňom je „koma“ bezvedomie v ktorého nepreberie pacienta ani bolestivý podnet ani žiadne podráždenie.
    Príčinou poruchy vedomia sú poranenia hlavy, ktoré vedú k „otrasom“ mozgu a sú spojené s bolesťou hlavy, vracaním bez dávenia. Ak sa po úraze síce dostaví bezvedomie ale pacient sa preberie a znovu upadne do bezvedomia je podozrivé z vážnej poruchy vyžadujúcej odborné ošetrenie. V mladom destkom veku môže byť bezvedomie spojené s kŕčami a zvýšením vyklenutia v mieste temena hlavy tzv „veľkej fontanely“ veľkého lupienka. Je to miesto, kde sa spájajú kosti hlavy a postupným kostnatením sa lupienok uzatvára. Je to miesto, ktoré nás informuje o tom ako sa kosti hlavy prispôsobujú rastu mozgu. Každý zápaľ mozgu sa prejaví takýmito príznakmi, ku ktorým sa môžu pridať aj kŕče. Podobne sa prejavujú aj nádory mozgu. Zvláštnou chorobou sú kŕčové ochorenia - epilepsia. Táto môže býva spojená s bezvedomím a mykavými kŕčami svalov. Pri veľkej epilepsii sú kŕče na celom tele, pri lokalizovaných typoch bývajú kŕče na ohraničených svalových skupinách, prípadne iba na jednej strane. Aj choroba výmeny látkovej, akou je cukrovka, môže viesť k bezvedomiu v prípade nedostatku cukru /nadbytok podaného inzulínu/ s kŕčami, potením, pri nadbytku acetónových látok /bezvedomie bez kŕčov/. Acetón je cítiť vo vydychovanom vzduchu.  Aj poruchy obličiek vedú k zadržiavaniu odpadných látok, ktoré vedú k bezvedomiu typu kómy, podobné príznaky vyvolávajú choroby pečene.
    Bezvedomie ohrozuje život pacienta a preto iba lekárska pomoc je schopná ho zachrániť. Pri bezvedomí treba zaručiť prívok kyslíka, zabrániť vdychnutiu zvratkov, zabrániť poraneniu /pri kŕčoch/, dať veckovku medzi zakúsnuté zuby, zvlhčovať spojovky aby nevysychali. Treba zariadiť okamžitú odbornú pomoc volaním záchrannej pomoci na telefonickom čísle 155.

    Týrané dieťa

    Syndróm týraného dieťaťa je najnovšie podľa Kempeho označený CAN /child abuse and neglect/ čo znamená zneužívané a zanedbávané dieťa. Jeho opis však je staršieho dátumu a už po druhej svetovej vojne ho opísal Caffey /rentgenológ/, ktorý odhalil na rtg snímkoch zlomeniny rôzneho  trvania a údaje o úraze sa vôbec nezhodovali s nálezom. Ide o zlé zaobchádzanie s dieťaťom, mučivé telesné, duševné a sociálne trápenie a dokonca aj sexuálne zneužívanie /najmä dievčat/. V žiadnej spoločnosti nie je dieťa ušetrené, len zjavný dôkaz býva podhodnotený. Odhaduje sa výskyt u jedného dieťaťa na 6000 detí v USA. Týranie sa vyskytuje u mladších detí, menej u starších z logického dôvodu, že staršie dieťa sa bráni útekom. Podozrenie na týranie sa dá odhaliť už pri príchode rodičov s dieťaťom k lekárovi na ošetrenie, pretože údaje, ktoré hovoria nesúhlasia s nálezom a aj správanie rodičov i dieťaťa je atypické. Poškodenia bývajú časove rôzneho trvania, dieťa skôr bočí od rodičov a oni sa ho chcú čo najrýchlejšie zbaviť /dieťa sa skôr privinie k sestre ako k rodičom a rodičia natešení odchádzajú ak sa dieťa prijalo na oddelenie/. Pri týraní vidno stopy prstov, rôzne jazvy, popálenia, odreniny, zlomeniny, opuchy, podvyživenosť, nervové príznaky.
    Týrané dieťa býva plačlivé, nečaká pomoc, cmúľa si prsty, alebo sa túli ku každému ale nie k svojim rodičom, alebo je agresívne, pretože všade vidí nebezpečie. Prakticky  všetky bývajú zaostalé /psychicky, motoricky, rečove/, neudržujú čistotu, či už ide o utiahnuté alebo agresívne typy.
    Zneužívanie dieťaťa sa vyskytuje alebo u všetkých detí v rodine, alebo je to iba jedno dieťa a to má znaky nielen poškodenia, alebo zaostávania, alebo vážnej chyby, ktorá vyžaduje od rodičov zvýšenú námahu, pracnosť opatery. Teda je to dieťa, ktoré akosi „dráždi“ rodičov k určitému odporu voči nemu. O rodičoch vieme, že sú to nevyrovnané indivíduá /bez ohľadu na vzdelanie/, že vzory aj ich výchovy bývali nedobré - sami boli zneužívaní a týraní, teda osobnostne sú nezrelí /veľmi mladí/, neschopní chápať potreby iného /aj svojho dieťaťa/. Často sa jedná o alkoholikov, kriminálnikov, alebo neurologicky a psychicky chorých, sexuálne promiskuitných. Najčastejšie týra matka, alebo otčim, alebo obaja rodičia a veľmi mladí a nezrelí manželia, len zriedka týra súrodenec.
    Vyvolávajúcou situáciou bývajú nepríjemnosti v rodine, zvady, alkohol, neúspech rodiča, ale aj nedočkané úspechy dieťaťa. Dojčatá sú najčastejším objektom, pretože ich opatera je náročná, podobne poškodené dieťa, ktoré žiada viac opatery ako zdravé dieťa.
    Ak prídu rodičia s dieťaťom s opisom choroby odlišným ako vyzerajú príznaky a ak správanie oboch je atypické, treba myslieť už aj u lekára prvého kontaktu, v ambulancii, na zneužívanie. Pri krvácaniach samozrejme, že treba vylúčiť možnosti chorôb so zvyšeným krvácaním ako sú nedostatok vitamínov, ale aj pri nich treba zvažovať neadekvátne úrazy, najmä ak sú krvácania rôzneho času vzniku.
    Bezprostredným riešením situácie je prijatie dieťaťa na detské oddelenie a už pri rozhodnutí o prijatí možno badať správanie rodičov, ktorí sa tešia, že nás zviedli svojimi informáciami. Pri prijímaní zbadáme, že rodičia neprišli hneď po úraze,  naopak býva niekoľkodňový odstup od začiatku až po prijatie, z rodičov niekedy páchne alkohol, ich správanie je podozrivo atypické. Na doplnenie diagnózy a anamnézy /údajov o ochorení/ je treba aj vyšetrenie sociálnych údajov o rodine a preto do kolektívu vyšetrujúcich patrí aj sociálna pracovníčka, psychológ, pedagóg.
    Na oddelení sa stav dieťaťa rýchlo mení k lepšiemu, mnohé príznaky udané rodičmi  sa neukážu a rekonvalescencia dieťaťa je rýchlejšia ako sa očakávalo. Musíme však dať pozor pri prepúšťani z nemocnice, aby sa situácia nezopakovala rýchlejšie ako sa dá očakávať. Týranie sa však po prepustení zvykne dosť často opakovať, pretože sa nezmenila osobnosť rodiča,ktorý sa ho dopúšťa. Preto je treba poznať sociálne pozadie, do ktorého sa dieťa prepúšťa.
    Jeden príklad za všetky: 6 týždňové dojča priniesli rodičia s príznakmi hnačky, stratou vody z vysmädnutia. Po prijatí a náhrade tekutín infúziou sa hnačky neobjavili, dieťa sa správalo normálne a prepustili sme ho domov. O ďalšie týždne ho priniesli znovu s rovnakými príznakmi, najmä však vysmädnutím a po prijatí a rovnakej liečbe sa rýchle zrekreovalo. Ovšem už vtedy sa otec správal opilo, tešil sa, že nás „oklamal“.  Vtedy sme zvážili, či by na návrh umiestnenia dieťaťa do dojčenského ústavu  rodičia pristúpili. Rodičia súhlasili. Dieťa sa v ústave správalo dobre, ovšem pri dosť dlhej dobe umiestnenia, rodičia stratili prídavky na dieťa a koncom 1. roka prejavili záujem o presun do rodiny /najmä pre navrátenie prídavkov, možno na otcovu pijatiku/.  Ako 13 mesačné k nám prišlo v bezvedomí, s opuchmi na hlavičke, poškriabaninami okolo stehien a na podbrušku. Svedčilo to na opuch mozgu, našťastie pre dieťa bez potreby operácie hlavičky. Vtedy sa už do situácie zapojila aj sociálne sestra a hlásila neúnosnú situáciu v rodine /alkoholizmus a asociálnosť/. Podané trestné oznámenie viedlo k súdnemu odňatiu dieťaťa rodičom a zbavenie rodičovských práv a umiestnenie dieťaťa v detskom domove. Dieťa bolo aj po opakovaných vyšetreniach  „bez príznakov trvalého poškodenia“ a o jeho osude sme už viac nepočuli. V tejto kazuistike je zaujímavé sociálne pozadie rodiny, opakované klamanie pri prijatí, alkoholizmus otca, ale aj chyba, že sa ešte pred posledným prepustením nepreverila sociálna situácia rodiny, ktorá mohla avizovať aby sa dieťa do rodiny nevrátilo.
    Zvláštnou formou týrania detí, najmä dievčat je sexuálne zneužívania, ktorého sa často dopúšťa otčim, alebo aj otec dievčat. Často je to iba jedno z dievčat /najstaršia dcéra/, alebo všetky dievčatá za sebou. Zvyčajne matka detí je nedôsledná a bojazlivá, ktorá si s otcom nevie poradiť, býva skôr ustráchaná a dokonca aj sama kryje manžela pri jeho prestrelkách správania. Sexuálne zneužívanie medzi rodinnými príslušníkmi sa volá incest. Počet prípadov sa iba odhaduje, ale hodnota  je celkom iste podhodnotená. Ani zneužívané dievča sa s problémom neprihlási, ba niekedy je tak zastrašené /dokonca to býva pasívne a neodporujúce dievča/, že sa bojí o svoj život. Bývajú to aj mentálne zaostávajúce dievčatá. Zvyčajne sa takéto dievčatá skoro po puberte snažia odísť z rodiny a tak zamedziť ďalšiemu zneužívaniu. Aj vyšetrovanie incestu nebýva ľahké a je k tomu treba správneho psychologického prístupu, správneho rozhovoru s dievčatkom, ktoré je ešte vo veku, kedy hovoriť o sexe je dosť chúlostivé. Incest je trestným činom a zneužívač je zaň odsúdený.
    Týranie a zneužívanie je prakticky skryté až na prípady, kedy sa už ohrozuje život dieťaťa a rodičia aj napriek svojemu správaniu sa boja, že ohrozenie života a smrť dieťaťa by ich mohla ešte väčšmi postihnúť ako len  podvádzanie zdravotníkov pri neskorom prinesení dieťaťa do ambulancie. Dôsledky týrania môžu byť smrtelné pre dieťa, alebo trvalé poškodenie aj s poruchou duševnej a nervovej, či pohybovej schopnosti. Teda nielen dieťa je ohrozené, ale aj spoločnosť znáša dôsledky pri trvalom invalidizovaní. Problém treba odhaľovať už pri najmenšom podozrení, pretože môžeme zachrániť dieťa pred poškodením a aj situáciu v rodine nemusíme nechať vyostriť až do kriminality. Odhalenie týrania a zneužívania môže zachrániť mnohé deti nielen pred handikapom, ale aj pred smrťou, ba dokonca „ochrániť“ aj týrajúcich rodičov od tejto kriminality. Smrtelné následky sa odhadujú rôzne podľa autorov /Švédsko 10%, USA až 40%/. Odhaľovanie podozrenia na týranie a zneužívanie sa niekedy zvýšenou pozornosťou dá znížiť, ale vyžaduje to komplexnú starostlivosť o rizikové rodiny a zapojením nielen odborníkov ale aj celej okolitej spoločnosti do „pomoci“ týmto deťom a rodinám. Vyriešením domácich problémov, pomoci poškodenému dieťaťu, učením rodičov o opatere detí ale najmä pomocou rizikovým rodinám možno výskyt zneužívania a týrania znížiť, no nie úplne odstrániť.
    Predchádzanie je v zistení rizík a ich odstránení, ovšem vyžaduje to dlhodobú starostlivosť zasahujúcu do rodiny. Podozrivé rodiny treba pozorovať, sledovať stav a vývin detí, hovoriť nielen s rodičmi, ale aj so širšou rodinou, súsedmi a podobne.
    Prevenciou je výchova mládeže k uvedomelému rodičovstvu, získania dospievajúcich aby sa dali viesť nielen k vytvoreniu zdravého rodičovstva ale aj k možnému plánovaniu počtu detí, zábrane promiskuity a k učeniu ako sa vychovávajú deti. Ovšem najlepším výchovným prostriedkom je vzor v dobre fungujúcich rodinách, ktoré si plnia svoje povinnosti voči svojim deťom a z ktorých pochádzajú naši nastávajúci rodičia. Pri podozrení na týranie by mal byť každý z nás povinný hlásiť toto obvodnému lekárovi, či na sociálnom oddelení obecného alebo mestského úradu.
     
     

    Vypracoval MUDr. Jozef Cernay
    cernayj@healthnet.sk