Prvoradá je osobná zodpovednosť za vlastné zdravie
Pracovná neschopnosť (PN) vyvolaná chorobou alebo úrazom spôsobuje závažné sociálno-ekonomické problémy. Značná časť ekonomicky činného obyvateľstva je na určitý čas vyradená z pracovnej aktivity a v mnohých prípadoch pracovné vyradenie vyúsťuje do trvalej invalidity.
Pracovná neschopnosť je pomerne spoľahlivým obrazom zdravotného stavu populácie - jej produktívnej časti. Odráža stav sociálnych a ekonomických vzťahov, stav pracovných podmienok, životného prostredia a je spoľahlivým ukazovateľom úrovne starostlivosti o pracovníka, najmä o jeho zdravie.
Na jej úrovni a vývoji sa podieľa veľa faktorov a príčiny majú rôznorodý charakter. Je to predovšetkým stav zamestnanosti, nezamestnanosti, úroveň nárokov na výkonnosť v pracovnom zaradení, adekvátne uplatnenie osôb s narušeným zdravím, schopnosť pracovnej a spoločenskej adaptibility, úroveň a dostupnosť liečebnej a preventívnej starostlivosti. Rovnako významnú úlohu, žiaľ, mnohými občanmi podceňovanú, zohráva osobná starostlivosť a zodpovednosť za vlastné zdravie, duševnú hygienu, za adekvátny pracovný a životný štýl.
Pri hodnotení vplyvov na zdravotný stav ekonomicky činnej populácie nemôžeme vynechať ďalšie závažné faktory, akými sú geografické podmienky, klimatické, komunikačné, úroveň dopravy a rozptyl pracovných podmienok. Napríklad je všeobecne známy vplyv preťaženej miestnej hromadnej dopravy na šírenie kvapôčkových infekcií vyvolávajúcich ochorenia horných ciest dýchacích, chrípkových ochorení a podobne.
Toto dianie sa uskutočňuje v rýchlom dynamickom tempe, ktoré často až neúprosne determinuje určitú časť obyvateľstva, ktorá sa nedokáže včas na úrovni adaptovať, a vzniknuté disproporcie indukujú rôzne poruchy zdravia, ktoré napokon vyúsťujú do dočasnej alebo trvalej pracovnej neschopnosti.
Nie je mojím cieľom analyzovať všetky možné vplyvy vzájomne na seba pôsobiace v súčasných podmienkach a ovplyvňujúce zdravotný stav populácie so všetkými vzájomnými väzbami a negatívnymi účinkami. Toto problémové spektrum pokladám za doménu politológov, ekonómov, sociológov, psychológov, klinikov atď. Chcem len bona fide poukázať na niektoré súvislosti alebo fakty, na ktorých základe môžeme definovať potrebu a nutnosť riešenia alebo korekcie niektorých už kryštalizujúcich sa problémov.
Na celkovú orientáciu potrebujeme základné informácie o demografickom vývoji na Slovensku. V období rokov 1990 až 1996 bol charakterizovaný prírastok obyvateľstva o 1,3 %, takže jeho stav bol k 31. decembru 1996 - 5 mil. 379 tisíc. Počet obyvateľov v produktívnom veku bol vyšší o 6,8 % a obsiahol 61 % populácie (skupina poproduktívneho veku tvorila 18 %). Vo vekovej štruktúre obyvateľstva sa prejavuje trend starnutia u mužskej i ženskej populácie, o čom svedčí index starnutia populácie (1990 - 69,3, 1996 - 81,4).
Priemerný počet nemocensky poistených pracovníkov poklesol o 387 tisíc osôb (- 15,3 %) a dosiahol 2 mil. 149 tisíc osôb.
Tab. č. 1: Nemocensky poistení pracovníci v tis. osôb
(priemerné počty)
*/odhad
**/ v stĺpci index "x" znamená násobok
Transformácia prináša aj nezamestnanosť
Odrazom transformačných procesov, ktoré nastali po roku 1989, je výrazný vzostup pracovníkov súkromného sektora (+ 625 tisíc pracovníkov) a osôb samostatne zárobkovo činných (+ 109 tisíc). Na druhej strane klesol počet pracovníkov v štátnom sektore o 45 % a v družstvách o 56 %. V súčasnosti pracuje v štátnom sektore 52 % pracovníkov, v sektore súkromnom 31 %, v družstvách 6,6 % a ako osoby samostatne zárobkovo činné 9,5 %.
Zaujímavý je pohľad na rozvoj podnikateľskej aktivity. V uplynulom roku podnikateľskú činnosť vykonávalo 258 162 osôb (4 799 na 100 000 obyvateľov). Z nich bolo 88 % živnostníkov a 8 % samostatne hospodáriacich roľníkov. Zvyšok tvorili osoby "slobodných povolaní". Počet samostatne hospodáriacich roľníkov bol najvyšší v bývalom okrese Levice (1 603), Dunajská Streda (1 533), Rimavská Sobota (1 375), Trebišov (1 335), Nové Zámky (1 310), Komárno (1 005).
Transformácia ekonomickej sféry prináša so sebou aj nevyhnutné negatívne problémy, napríklad nezamestnanosť. V roku 1994 bola jej miera v priemysle 14,6 %, 1995 - 13,8 % a 1996 - 12,8 %. Evidovaný počet uchádzačov o zamestnanie k 31. decembru 1996 sa pohyboval okolo 329 750 občanov. Z nich bolo 52 % žien. Občania rómskej národnosti sa podieľali 19 % a osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou 7 %.
Z celkového počtu neumiestnených uchádzačov o zamestnanie bolo v ich štruktúre podľa predchádzajúceho zamestnania 10,7 % riadiacich, odborných a technických pracovníkov a úradníkov, 8,4 % pracovníkov služieb a obchodu, 18,6 % robotníkov v poľnohospodárstve, remeselníkov a pracovníkov pri obsluhe strojov a zariadení, 28 % pomocných a nekvalifikovaných pracovníkov a 34 % osôb bez pracovného zaradenia.
Najvyššia miera nezamestnanosti v roku 1996 bola v bývalom okrese Rimavská Sobota (23,8 %), Rožňava (22,5 %), Trebišov (22,4 %), Veľký Krtíš (22,0 %), Vranov nad Topľou (21,0 %).
Z evidovaného počtu nezamestnaných v roku 1996 - 28 % poberalo príspevok v nezamestnanosti, ktorý v celkovom objeme bol 3 063 miliónov korún. Najmenšia ponuka voľných pracovných miest bola v bývalom okrese Lučenec, Michalovce, Rožňava, Trebišov.
Nedá sa presne determinovať stupeň vzájomnej súvislosti medzi pracovnou neschopnosťou a mierou nezamestnanosti. Napríklad v bývalom okrese Humenné bola v roku 1996 miera nezamestnanosti 15,5 % a priemerné percento PN 7,270, v Bardejove 17,8 % : 6,162 %, v Trebišove 22,4 % :5,503 %, v Starej Ľubovni 14,5 % : 7,621 %. Na druhej strane v Rimavskej Sobote 23,8 % : 6,566 %, Veľkom Krtíši 22,0 % : 7,076 %.
Štatistika pracovnej neschopnosti neobsahuje pracovnú neschopnosť nezamestnaných. To, že sa im vystavuje pri pracovnej neschopnosti Potvrdenie o pracovnej neschopnosti - bežné u zamestnaných, má iný účel. Pretože nezamestnaní nepoberajú nemocenské, pracovnú neschopnosť v pravom slova zmysle nezaťažujú.
Tá je však do určitej miery ovplyvňovaná pracovníkmi, ktorí boli uznaní práceneschopnými počas výpovednej lehoty ešte pred nadobudnutím účinnosti výpovede alebo počas tzv. ochrannej lehoty.
Na bližšie poznanie tohto problému sú už rozpracované určité štúdie, ktoré budú môcť byť zovšeobecnené až po analýze širších reprezentatívnych súborov.
Pracovná neschopnosť pri dlhodobom longitudinálnom sledovaní od roku 1969, vyjadrená priemerným percentom pracovnej neschopnosti, sa vyvíja nerovnomerne. Priemerné percento vyjadruje podiel kalendárnych dní pracovnej neschopnosti k celkovému kalendárnemu pracovnému fondu. V roku 1970 prvý raz prekročilo 5 % (príčiny boli jednak biologické, zvýšený výskyt chrípkových ochorení, jednak organizačné - prechodné zrušenie posudkovej služby v rokoch 1969/1970). V období 1972-1990 bola situácia v pracovnej neschopnosti pomerne stabilizovaná. Priemerné percento PN oscilovalo medzi 3,659 v roku 1976 a 4,677 % v roku 1990. Jednotlivé výkyvy smerom hore boli vyvolávané najmä vlnami periodicky sa opakujúcich chrípkových epidémií rôznej intenzity.
K zásadnému zvratu v zmysle zhoršenia pracovnej neschopnosti dochádza od roku 1991 až po rok 1996. V rokoch 1991, 1992, 1993 a 1996 sa priemerné percento udržiava nad 5 %. (Druhá elevácia po 20 rokoch.)
V roku 1996 - 1 mil. 582 tisíc nových pracovných neschopností si vyžiadalo 40 518 945 kalendárnych dní a priemerné percento pracovnej neschopnosti v roku 1966 bolo 5,150.
Presnejšími ukazovateľmi stavu pracovnej neschopnosti je:
o ukazovateľ incidencie - počet novohlásených PN pre chorobu a úraz na 100 pracovníkov nemocensky poistených;
o počet kalendárnych dní pripadajúcich na 1 pracovnú neschopnosť;
o priemerný denný stav práceneschopných.
Analýzou týchto ukazovateľov zisťujeme, že incidencia pracovnej neschopnosti má vo všetkých jej zložkách významný pokles a v roku 1996 dosiahla od roku 1980 najnižšiu úroveň. Tým došlo aj k zníženiu priemerného denného stavu práceneschopných, najmä v rokoch 1991 - 1996 o 8 %.
V roku 1996 bol priemerný denný stav 110 708 práceneschopných, z toho 57 083 žien.
Tento priaznivý vývoj incidencie sa snáď dá dať skôr do súvislosti so znižovaním stavu zamestnanosti v procese ekonomickej prestavby hospodárstva, keď určitá časť pracujúcich občanov z existenčných dôvodov má obavu stať sa práceneschopnými. Nie je dostatok presvedčivých dôkazov na to, aby mohla byť vyslovená hypotéza zlepšenia zdravotného stavu ekonomicky činnej populácie, s výnimkou poklesu počtu úrazov, zanechávajúcich pracovnú neschopnosť.
Závažným faktorom, ktorý musí pútať našu pozornosť, je priemerné trvanie pracovnej neschopnosti.
V rokoch 1996 až 1991 sa pohybovali hodnoty priemerného trvania jednej pracovnej neschopnosti medzi 17,2 až 21,7 dňa. Po roku 1991 došlo k zásadnému obratu a v roku 1996 trvala pracovná neschopnosť až 25,6 dňa.
Tento vzostupný trend je do určitej miery ovplyvňovaný znížením incidencie nových pracovných neschopností, keď dochádza k zníženiu časti najmä krátkodobých PN a k väčšej kumulácii ochorení dlhodobejšieho charakteru. Tým sa sekundárne predlžuje priemerný čas trvania pracovnej neschopnosti.
Tento fenomén sa výraznejšie prejavil pri úrazoch. Pri pracovných úrazoch bol index počtu nových PN v období 1990 až 1996 57,3, index počtu kalendárnych dní 68,3 a index priemerného trvania PN 119,3 s posunom priemernej dĺžky trvania z 29,37 v roku 1990 na 35,05 dňa v roku 1996. Pri nepracovných úrazoch bol index nových PN v rovnakom časovom rozpätí 32,0, index počtu vymeškaných kalendárnych dní 43,6 a index priemerného trvania 136,3.
Tab. č. 2: Ukazovatele pracovnej neschopnosti (PN) pre chorobu a úraz spolu
Pri chorobách bola situácia odlišná. Index počtu nových PN za uvedené obdobie bol 78,4. To sa prejavilo poklesom incidencie pracovných neschopností v skupine chorôb zo 74,22 na 100 pracovníkov na 68,69 v roku 1996. Pokles počtu nových pracovných neschopností však nebol sledovaný adekvátnym poklesom počtu vymeškaných kalendárnych dní, ale jeho vzostupom! (Index 96/90 = 102,3.)
Počet dní PN na 1 novohlásený prípad zapríčinený chorobami sa zvýšil v roku 1996 indexom 130,4 na hodnotu 25,06 dňa a ovplyvnil tak priemerný denný stav práceneschopných, ktorý sa zvýšil indexom 102,0.
Uvedené skutočnosti vylučujú námietku, že na predĺženie priemerného trvania jedného prípadu pracovnej neschopnosti by mohol mať rozhodujúci vplyv len pokles počtu nových pracovných neschopností v absolútnom alebo relatívnom vyjadrení.
Pozoruhodný je vývoj pracovnej neschopnosti v súkromnom sektore. V minulom roku v tomto sektore pracovalo 676 167 poistených osôb. Ich zastúpenie v celkovom počte poistených bolo 30 %. Je to rýchlo sa rozvíjajúci rezort len s niekoľkoročnou tradíciou. V roku 1992 tu pracovalo 116 218 osôb, takže v priebehu 4 rokov sa ich počet zvýšil päťkrát. Takýto jav v histórii slovenskej ekonomiky nemá obdobu. V roku 1992 na 100 poistených pracovníkov pripadlo 55 nových pracovných neschopností s priemerným trvaním 22,21 dňa a priemerným percentom PN 3,339 % oproti štátnemu sektoru s 4,309 %. Situácia sa do roku 1996 vyvinula tak, že na 100 pracovníkov pripadlo už 91,0 práceneschopných (slovenský priemer za celé hospodárstvo 73,62), priemerné percento PN dosiahlo výšku 5,941 % (celoštátny priemer 5,150 %) a pracovná neschopnosť trvala priemerne 23,89 dňa.
Objektivizovať príčinu tohto javu, vzhľadom na krátky časový interval, nie je úplne možné. Nedá sa zatiaľ kvalifikovane posúdiť, k akým posunom v spektre chorôb u súkromníkov dochádza. To si vyžaduje cielenú longitudinálnu štúdiu. Na druhej strane aj súkromný sektor má svoj "locus resistenciae minoris", v ktorom sa dá pracovná neschopnosť aj zneužiť.
Najvyššia pracovná neschopnosť sa už dlhší čas udomácnila v sektore družstevnom, čo sa v roku 1996 prejavilo 8,157 % pracovnou neschopnosoťu s priemerným trvaním 30,98 dňa. Neúmerne vysoká je incidencia PN na 100 pracovníkov (96,36). Počet pracovníkov tohto sektora klesol do roku 1990 o 56 %. Takmer každý pracovník "pobudol" raz za rok priemerne mesiac v stave pracovnej neschopnosti. Konkrétne v tomto sektore zohráva negatívnu úlohu vysoká zamestnanosť žien a vyšší vek pracovníkov, najmä v poľnohospodárstve pri fyzicky namáhavej práci a klimaticky nepriaznivých podmienkach.
Čo nás vo vývoji pracovnej neschopnosti najviac znepokojuje?
Pracovná neschopnosť, respektíve liečba práceneschopných si vyžaduje čoraz viac kalendárnych dní. Ako sme už uviedli, návrat do pracovnej schopnosti trval v roku 1996 pri jednom prípade PN v priemere 25,6 dňa (pri pracovnej neschopnosti pre chorobu 25,7 dňa). V niektorých okresoch dosahuje priemerné trvanie pracovnej neschopnosti podstatne vyššie hodnoty, napríklad v bývalom okrese Dunajská Streda (29,45 dňa), Lučenec (30,93), Michalovce (30,08), Veľký Krtíš (32,43). Protikladom sú bývalé okresy ako Galanta s priemernou dĺžkou 19,22 dňa, Komárno - 22,14, Prievidza - 22,56, Žiar nad Hronom - 22,93.
Pracovnú neschopnosť vyvolanú chorobami do určitej miery ovplyvňuje vek zainteresovanej časti pracovníkov. Chorobnosť nasledovaná pracovnou neschopnosťou, vyjadrená počtom ukončených PN na 100 zamestnancov, je najvyššia pri vekovej skupine 20- až 24-ročných - 116/100, v skupine 25- až 29-ročných - 97/100 poistených. V skupine 55- až 59-ročných bola incidencia 65/100 a u 60-ročných a starších len 41/100 pracovníkov uvedeného vekového zloženia. Pretože s vekom pribúdajú chronické a degeneratívne ochorenia, mení sa i priemerná dĺžka pracovnej neschopnosti. Najdlhšia pracovná neschopnosť sa výrazne prejavuje v kategórii 55- až 59-ročných - 38,4, u 60-ročných a starších - 35,6 dňa a u 50- až 54-ročných - 33,2 dňa.
Ak by sme čisto empiricky použili na určenie optimálnej miery priemerného percenta pracovnej neschopnosti jeho 28-ročný aritmetický priemer, dostaneme hodnotu 4,130 %. Ak by sme chceli vypočítať počet vymeškaných kalendárnych dní, korešpondujúci s výslednou hodnotou priemerného percenta PN za predpokladu, že priemerný počet poistených je 2 149 000, matematickým spôsobom by sme sa dopracovali k hodnote 32 395 tisíc vymeškaných kalendárnych dní a pri 1 mil. 582 tisícoch nových pracovných neschopností by sme došli k záveru, že uvedeným hodnotám zodpovedá priemerné trvanie jedného prípadu pracovnej neschopnosti 20,5 dňa.
V klinických príčinách pracovnej neschopnosti zreteľne dominujú ochorenia "hromadného výskytu", medzi ktoré zaraďujeme akútne zápaly horných dýchacích ciest, akútne zápaly mandlí, chrípkové ochorenia a akútne zápaly priedušiek. Spoločne tvoria 50 až 60 % pracovných neschopností vyvolaných chorobami a ich liečenie potrebuje okolo 30 % vymeškaných kalendárnych dní. Pri 50 až 55 % chrípkových ochorení je pracovná neschopnosť ukončovaná medzi 8. až 14. dňom pracovnej neschopnosti a 16 % medzi 15. až 21. dňom. Podobne je to pri akútnych ochoreniach horných ciest dýchacích. Pri angínach je pracovná neschopnosť ukončovaná v 60 % medzi 8. a 14. dňom a v 12 % medzi 15. a 21. dňom PN.
Pri niektorých ochoreniach sledujeme, ako sa priemerný čas trvania pracovnej neschopnosti predlžuje, na čo nenachádzame vždy adekvátnu odpoveď. Napríklad, v priebehu posledných 10 rokov sa priemerné trvanie pracovnej neschopnosti pri angínach predĺžilo o 2,5 dňa, pri akútnych ochoreniach horných ciest dýchacích o 3,8 dňa. Pri akútnom zápale apendixu je liečba dlhšia o 4 dni napriek dobrej dostupnosti kvalifikovanej chirurgickej starostlivosti. Hoci disponujeme širokým sortimentom antihypertoník, pri hypertonickej chorobe pracovná neschopnosť trvá v priemere o 11,5 dňa dlhšie pri nezmenenej incidencii. Plne rešpektujeme často významné predĺženie pracovnej neschopnosti pri takých ochoreniach, pri ktorých nové liečebné postupy, prípadne liečebné zákroky zvyšujú šancu na prežitie, alebo v podmienkach dočasnej pracovnej neschopnosti zlepšujú kvalitu života a umožňujú návrat do pôvodného zamestnania.
Rozhodovanie o pracovnej neschopnosti je podľa Liečebného poriadku MZ SR výlučne v rukách praktického lekára, ktorý má delegovanú nielen kompetenciu, ale aj veľkú zodpovednosť. Praktický lekár rozhoduje na základe vlastného klinického vyšetrenia, alebo sa opiera o odborný nález a stanovisko odborníka príslušného klinického odboru.
Na čas trvania pracovnej neschopnosti môže negatívne vplývať nedostatočná dostupnosť diagnostického komplementu alebo odbornej konziliárnej starostlivosti, lebo ich insuficiencia predlžuje diagnostický proces, komplikuje terapeutickú kontinuitu a neúčelne prelonguje návrat do pracovnej schopnosti.
Počas určitého trvania pracovnej neschopnosti "vstupuje do hry" posudkový lekár Sociálnej poisťovne, ktorý vykonáva u praktického lekára kontrolu práceneschopných z hľadiska účelného využívania prostriedkov nemocenského v zmysle vyhlášky MPSVR SR č. 106/1992 Zb.
Kontrola posudkového lekára by nemala byť chápaná jednou alebo druhou stranou ako "konflikt záujmov" dvoch rezortov, ale ako vzájomné konzílium, v ktorého priebehu by sa mali bona fide vyjasniť všetky klinické a terapeutické nejasnosti a okolnosti, ktoré by mohli mať za následok nežiaduce predlžovanie trvania pracovnej neschopnosti, čo by sa priaznivo prejavilo aj na úrovni starostlivosti o práceneschopného.
Posudkový lekár - konzultant v posudkových otázkach - je pre istotu vyzbrojený "právom veta" a má kompetenciu v týcho prípadoch, keď dôjde k poznaniu, že dlhšie trvanie pracovnej neschopnosti už nie je indikované, požiadať praktického lekára o jej ukončenie. Ak praktický lekár s kontrolným posudkovým záverom nesúhlasí, musí svoj nesúhlas písomnou formou odborne zdôvodniť.
Pre ilustráciu - v období od 1. januára 1996 do 30. júna 1997 posudkoví lekári kontrolovali takmer milión práceneschopných. Počas výkonu kontroly bola pracovná neschopnosť ukončená u 17 % kontrolovaných. Podiel posudkového lekára pri ukončovaní PN tvoril 48 % a v 1 % nebola pracovná neschopnosť ukončená pre nesúhlas praktického lekára.
Ak bude nepriaznivý trend v stave pracovnej neschopnosti aj naďalej pretrvávať, budú musieť posudkoví lekári dôraznejším spôsobom pristupovať ku kontrole úrovne posudzovania spôsobilosti na prácu, konkretizovať a dokladovať nedostatky v prvoposudkovej činnosti.
Prvoposudková činnosť praktických lekárov zohráva oveľa významnejšiu úlohu, než si mnohí praktickí lekári uvedomujú. Máloktorý si je vedomý toho, že vlastne de facto nepriamo rozhoduje o významných finančných čiastkach. V roku 1996 si pracovná neschopnosť za každý kalendárny deň vyžiadala 16,6 milióna Sk a každý deň chýbalo na Slovensku na pracoviskách 110 708 občnaov. To sú fakty, ktoré nás nútia o týchto problémoch nielen rozmýšľať a hovoriť, ale najmä usmerniť nepriaznivý vývojový trend.
Je potrebné nájsť odpovede na niektoré zásadné otázky, pretože nezodpovedaných otázok zostáva ešte veľa. Sú medzi nimi napríklad aj tieto:
o Do akej miery sa mení spektrum chorôb, vyvolávajúcich pracovnú neschopnosť, a ktoré klinické faktory majú vplyv na predlžovanie liečby, a tým na neskoršie ukončovanie pracovnej neschopnosti, ktoré z nich nezodpovedajú moderným trendom a sú už prekonané?
o Do akej miery je praktický lekár ovplyvňovaný v prvoposudkovej činnosti slobodnou voľbou lekára?
o Do akej miery je ovplyvňovaný zmenou postavenia s novými ekonomickými vzťahmi v podmienkach neštátneho zariadenia?
o Do akej miery je lekár ovplyvňovaný tlakom určitej časti pacientov pri ich účelových snahách o využitie pracovnej neschopnosti?
Pri riešení východísk by sa ocenila a bola by prospešnou aj výraznejšia pomoc odborníkov, vymenovaných MZ SR v odbore posudkového lekárstva i základných klinických odboroch pri odbornom usmerňovaní zdravotnej starostlivosti, vykonávanom podľa smernice MZ SR č. 9/1997 Vestníka MZ SR, a to v otázkach týkajúcich sa starostlivosti o práceneschopných a odborných kritérií posudzovania pracovnej neschopnosti.
Spoločnej veci môže prospieť aj rozšírenie aktívnej účasti posudkových lekárov na rônych odborných lekárskych podujatiach, a tým postaviť vzájomnú spoluprácu klinikov a posudkových lekárov na solídnejšiu odbornú profesionálnu bázu.
Cieľom tejto úvahy bolo upriamiť pozornosť na niektoré javy a súvislosti, ktoré trend vývoja pracovnej neschopnosti ovplyvňujú, sprevádzajú a majú do určitej miery medzirezortnú súvislosť.
Cesta k zlepšeniu sa nedá ad hoc determinovať. Dlhodobé opatrenia musia vychádzať z perspektívnej filozofie sociálnej a zdravotnej politiky, musia byť koncepčne a etapovo usporiadané a medzirezortne vykonzultované. Jediné, čo je v danej etape realizovateľné, je eliminácia časti neopodstatneného a klinicky nepodmieneného času trvania pracovnej neschopnosti, tej časti, ktorej podstata je v rukách praktických a posudkových lekárov.
Pracovnej neschopnosti je potrebné venovať stálu pozornosť, pretože problémy, o ktorých bola zmienka, majú širšie ekonomické, zdravotné či sociálne dosahy, ktoré v žiadnom prípade nie sú zanedbateľné.
MUDr. Jozef Komoň, CSc.,
Sociálna poisťovňa
